Sugar
Seriálová tvorba už dávno dohnala tú filmovú a stala sa sa druhým domovom i mnohých známych celebrít. Zriedkavé nie sú ani názory, že ju aktuálne prevyšuje a či už s tým súhlasíte, alebo nie, jedno sa jej skutočne upierať nedá. A tým je fakt, že v tom množstve kvalitných projektov rôznej žánrovej všehochuti si nájde to svoje úplne každý. Zaujímavo sa javil i neo noirový seriál spoločnosti Apple s názvom Sugar, ktorému sa upísal charizmatický írsky herec Colin Farell. Výsledok však môže viacerých prekvapiť.
Cudzinci: Kapitola 1 (The Strangers: Chapter 1)
Pôvodom fínsky filmový tvorca Renny Harlin nenakrútil, napriek svojej aktivite, nadpriemernú žánrovku už niekoľko rokov. V 90. rokoch sa však presadil ako režisér dynamických akčných filmov a spomedzi jeho hitov možno spomenúť snímky ako Smrtonosná pasca 2, Cliffhanger alebo Dlhý bozk na dobrú noc. Vďaka nim mnohých presvedčil o svojich remeselných kvalitách a v oblasti akčného filmu patril medzi najlepších režisérov doby. Jeho éra však pominula a posledné Harlinove pokusy sa ani nedostali do našich kín, pričom viaceré z nich si vyslúžili maximálne tak nomináciu na anticenu v podobe Zlatej maliny. Cudzinci: Kapitola 1, ktorí majú pozostávať z troch kapitol, a teda z troch navzájom prepojených kinofilmov, teda predstavujú návrat Harlina do českých a slovenských kín po pomerne dlhej dobe.
Prvá lastovička na Zlatú palmu je muzikálová gangsterka
Konečne trocha vzruchu. Privial ho francúzsky súťažný príspevok režiséra Jacquesa Audiára Emilia Pérez. Z filmového hľadiska zobudil tak trochu unudené Cannes. Premietli síce pozoruhodné filmy, ako už spomínaný Megalopolis, ale tiež Lanthimosovu Láskavosť, sú to diela síce pozoruhodné tak formou, ako aj obsahom, ale diskutabilné. Nie všetci sa si nimi stotožnili, dokonca mnohí im vyčítajú nezrozumiteľnosť.
Spoločne 99 (Tillsammans 99)
Švédsky režisér Lukas Moodysson zaujal na medzinárodnej úrovni filmami ako Láska je láska (Fucking Åmål, 1998), Je láska láska? (Tillsammans) či Lilya 4 – ever (2002) v relatívne rýchlom slede v rokoch 1998 až 2002. Práve s druhým menovaným filmom zožal úspech v artových kinách po celom svete. Citlivo v ňom opísal život a problémy vo švédskej komúne v polovici 70. rokov. S najnovším projektom Spoločne 99 nakrútil autor nenápadné pokračovanie s väčšinou pôvodného ansámblu– okrem zosnulého Michaela Nyqvista – v podobe uvoľneného stretnutia, pri ktorom na plátne prešiel približne rovnaký počet rokov ako v realite. Ako aj pri prvom filme, v ktorom sa Moodysson v roku 2000 ohliadal za rokom 1975, aj tu je pohľad zameraný do minulosti.
Back to Black
Chcem, aby ľudia počuli môj hlas a zabudli na svoje problémy na päť minút. Chcem, aby si ma pamätali pre to, že som bola sama sebou.“ Ako pre človeka nepoznamenaného hudbou, či životným príbehom Amy Winehouse (samozrejme, ak nerátam rádiové stanice, či iba z počutia známu Back to Black) je práve tento film mojou prvou skúsenosťou, či akousi vstupnou bránou do sveta jej hudby. A nielen hudby. Amy Winehouse je sama svetom, v ktorom je náročné fungovať a byť v symbióze so svetom vonkajším. Je to svet šialený, plný emócií, lásky a odvahy. Back to Black je prostriedkom k pochopeniu Amy samotnej. K tomu ako vidí seba a svet okolo. Tomu dopomáha aj to, že film je pomerne komorný, nakrútený subjektívne a osobne. Amy sa nachádza na plátne takmer celé trvanie filmu a iba pár scén je bez nej. Aj texty jej piesní, ktoré sprevádzajú film, sú istým pohľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza. Tak sa poľahky vieme vcítiť do prežívania speváčky a vnímať udalosti, do ktorých vchádza spolu s ňou.