ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Pri nakrúcaní nevidím veľký rozdiel medzi dokumentom a hraným filmom

Skop resizeMarko Škop pochádza z Prešova. V roku 1996 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 2001 dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení. Režíroval filmy Ochrana úradu,Rómsky dom, Iné svety, Osadné. S Jurajom Johanidesom nakrútil dokument Slávnosť osamelej palmy, ktorý je poctou režisérovi Elovi Havettovi.

Od školských rokov spolupracuje s kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom. Spolu založili producentskú spoločnosť Artiléria, ktorá produkovala o.i.  filmy Juraja Lehotského Slepé lásky (film získal cenu Federácie artových kín na festivale v Cannes) a Zázrak. Prvým veľkým projektom Artilerie boli Iné svety Marka Škopa v roku 2006, prvý dokument v histórii karlovarského festivalu, ktorý získal cenu divákov. Vo filme Osadné (2009) sa režisér opäť vrátil na východné Slovensko, do rodného Šariša, hraničného regiónu Európskej únie – snímka získala Cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút opäť na festivale v Karlových Varoch. Potom v Chorvátsku nakrútil  televízny seriál Terapia a začal pripravovať svoj hraný debut Eva Nová, za ktorý získal päť cien Slnko v sieti. Žije striedavo na Slovensku a v Záhrebe, kde má rodinu (manželku a 6-ročnú dcéru Mariku). Zhovárala sa Hana Beranová.

Pred 20-timi rokmi sme boli kolegovia v Slovenskom rozhlase. Začínal si ako redaktor motoristického magazínu Pozor, zákruta. Ale iba zvuk ti zrejme nestačil...
Keď som mál 17 rokov a rozmýšľal som, na akú vysokú školu sa mám prihlásiť, novinárčina sa mi zdala byť odborom, kde ešte môžem nejaký čas rozmýšľať. Hneď na začiatku štúdia jeden z pedagógov, Imrich Jenča, ma zlákal do Slovenského rozhlasu, v Zákrute som potom prežil niekoľko krásnych rokov a veľmi veľa som sa tam naučil.  Keď som však končil žurnalistiku, v Bratislave som už chodil do filmových klubov a zdalo sa mi, že by som sa mal venovať niečomu, čo nie je iba denná práca, čo vydrží trochu dlhšie, aj význam toho viac trvá. Tak som sa rozhodol študovať dokumentárny film.

Skop2 resizePre svoj  absolventský film Rómsky dom (2001) si vybral  tému, ktorá vtedy a neskôr bola takmer povinnou jazdou každého nášho dokumentaristu. Prvá dekáda 21.storočia v slovenskej kinematografii však bola stále dosť zložitá.  Dokumentaristi ju síce ťahali z mizérie, ale ani oni to nemali ľahké. Aj preto si s kolegami zo školských čias – kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom -založil produkčnú spoločnosť. Už v roku 2006 ste zabodovali snímkou Iné svety na MFF v Karlových Varoch. Bol  prvý dokument v histórii festivalu, ktorý získal cenu divákov a Zvláštne uznanie poroty. O  tri roky snímka Osadné získala na rovnakom festivale Cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minú. Ale ešte predtým dokumentaristi poslali otvorený list Rade Slovenskej televízie, ktorej vtedajšie vedenie nemalo záujem o koprodukcie na  slovenských dokumentárnych filmoch.  
Prostredie pre tvorbu filmov vtedy nebolo priaznivé. Aj to bol dôvod prečo sme založili malú produkčnú spoločnosť Artiléria s tým, že si budeme sami vedieť najlepšie ustrážiť výrobu filmu. Trvalo to veľmi dlho a nebolo to ľahké, vlastne ani teraz to nie je ľahké. Nerobíme veľa filmov,  jeden za dva roky, ale o čo sa najviac usilujeme, to je kvalita výpovede.

Po rokoch, ako nejeden dokumentarista, si sa odhodlal nakrútiť hraný debut. Film Eva Nová (príbeh bývalej herečky, abstinujúcej alkoholičky, ktorá chce získať naspäť priazeň vlastného syna) zaznamenal úspech ešte pre slovenskou premiérou na prestížnom MFF v Toronte, kde získal cenu FIPRESCI. Pripravoval si ho bezmála šesť rokov.    
Tých šesť rokov to bolo od úplne prvotného nápadu. Iba kľúčová fáza, od námetu k písaniu scenára nejaký čas trvá. Samozrejme, sme mali ambíciou urobiť film čo najpravdivejšie, aby v ňom bolo veľa aj z našich životov. Chodieval som s lekármi, doktorom Okruhlicom a doktorkou Kantorkovou, do protialkoholických liečební. Stretával som sa so ženami vo vyššom veku, ktoré si prešli alebo prechádzajú peklom závislosti a mnoho mikro-detailov z ich životov, ako to prežívali ony alebo ich rodiny, sme do filmu vložili.

Skop3 resizeFilm ponúka oveľa viac nielen dnes aktuálnych tém: dedičné črty, alkoholizmus, nezamestnanosť, násilie, neúspech, partnerské vzťahy, starnutie a vôbec úvahy o zmysle života, načo sme tu. Pri nakrúcaní si ako dokumentarista vyskúšal prácu s hercami. A mal si veľké šťastie, že tvoju ponuku prijala prvá dáma slovenského divadla, Emília Vášáryová.  
Nebola  moja prvá práca s hercami, keďže v Chorvátsku som pred dvomi rokmi dostal príležitosť režírovať  televízny seriál Na terapii – v našom stredoeurópskom regióne je známy ako český seriál Teriapie, v hlavnej úlohe s Karlom Rodenom. V prvých častiach v ňom účinkovali aj slovenské herečky, Kamila Magálová a Táňa Pauhofová. V Chorvátsku som veľmi intenzívne pracoval aj s najväčšími balkánskymi hereckými hviezdami. Celý seriál je o vlastne herectva, je to o psychoterapeutovi, ku ktorému príde klient a pol hodinu je to vlastne dialogická výmena. Som veľmi vďačný,  že pri filme Eva Nová pani Vášáryová prijala moju ponuku hrať hlavnú postavu. Myslím si, že to bola aj pre ňu veľká výzva. Od začiatku sme si úprimne hovorili, že to môže aj bolieť, pretože príbeh je veľmi dusný, intenzívny a že ak by ona nebola ochotná sa pre ten film v istom zmysle aj  degradovať a investovať mnoho energie, tak to nemá zmysel. Myslím si, že to sa jej na tom práve páčilo. Zobrala to ako výzvu, videla, že sa chceme usilovať o najkvalitnejší výsledok. A preto spolupráca – neviem či to bolo v horoskope alebo v chémii – fungovala hladko a perfektne. Boli sme menší štáb, spolupracovníkov sme vyberali  tak, aby sme čo najviac spolu ladili, aby vzduch, ktorý dýchame, bol ten istý.

Skop4 resizeAj doma sa  film Eva Nová stretol s veľkým diváckym záujmom, z deviatich nominácií na národnú filmovú cenu Slnko v sieti, získal päť cien. A to je čo povedať, pretože slovenské snímky, ktoré často získali  medzinárodné ocenenia na festivaloch, sú často  pre nášho diváka nezaujímavé....
Aj náš divácky úspech  je relatívny. Nie je to super masové číslo, ale poteší v porovnaním s tým, ako ľudia chodia na náročnejšie najmä európske snímky. Musíme to prijať ako všeobecný fakt:  všade vo svete na veľké hollywoodske blockbustre, hlavné  fantasy filmy, chodia diváci najradšej oddychovať. Filmy, ktoré sú trochu náročnejšie, nútia človeka zamyslieť sa, a to niekedy aj bolí, tie budú mať vždy menej divákov. Ale som veľmi rád, že aj na Slovensku filmy, ktoré sa usilujú o žánrový prístup, majú divákov. Tým, že sa robí viac filmov, čo je veľká zásluha podpory  Audiovizuálneho fondu, ale už aj Slovenskej televízie, pestrosti s úsilím všetkých o kvalitu je viac. Ide to a  verím, že aj pôjde.          

Od 90.rokov najmä dokumentaristi ťahali slovenský film z mizérie. Dôkazom toho sú aktuálne  traja debutanti v hranom filme, tohtoroční nominanti na národnú filmovú cenu Slnko v sieti – Ivan Ostrochovský (Koza), Jaro Vojtek (Deti) a ty s filmom Eva Nová.  
Je tu skupina jednotlivcov, ktorí sa po absolvovaní katedry dokumentárneho filmu usilovali robiť autorské veci.  Pokým absolventi hranej tvorby  asi viac inklinovali k tvorbe televíznej, seriálovej, telenovelovej, slovom dennej výrobe, Skop5 resizedokumentaristi robili svoje témy.  Je pravda, že dokumentárny film je finančne menej náročný ako hraný, ale stojí tiež obrovskú námahu. Keď porovnám nakrúcanie  dokumentu a hraného filmu, veľké rozdiely ani nevidím.  Pri tej autorskej tvorbe však možno dokumentaristi viac rozvíjali svoje vnútorné témy aj  autorský prístup. Takže keď urobili hrané debuty, asi to prejavilo. Ich snímky vyzneli lepšie v zahraničí a nestratili sa ani doma...

Spomínal si chorvátsky televízny seriál, v posledných rokoch striedavo žiješ v Chorvátsku a na Slovensku...
Áno, moja manželka je Chorvátka, takže sa pohybujem medzi Záhrebom a Bratislavou, ale môj pracovný život je sústredný na Slovensku.  

Zachutil ti hraný film? Budeš ho striedať s dokumentmi? Pretože čo si budeme nahovárať: dokumentárny a animovaný film stále ťahajú  za kratší koniec, najmä u divákov.
Aj bude. Vlajkovou loďou každej kinematografie je dlhometrážny hraný film. Pre mňa však bude vždy dôležitá téma a filmový rod, či dokumentárny alebo hraný, ktorý s ňou bude najlepšie ladiť.

      

Share/Save/Bookmark