ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Pocta jednému z najoriginálnejších talentov na Febiofeste

Aramisova resizeTohtoročný Febiofest vzdá v sekcii Slovenská filmová krajina Poctu jednému z najoriginálnejších mladých talentov, režisérovi Aramisova /občianskym menom Vladimír Mičúch/, ktorý vlani v júni náhle zomrel vo veku 41. rokov. Vyštudovaný stavebný inžinier patril od 90-tych rokov k výrazným postavám žilinskej kultúrnej scény.

Bol spoluzakladateľom občianskeho združenia Truc sphérique a kultúrneho centra Stanica-Zariečie, zakladateľom a šéfredaktorom anglicko-slovenského obrázkového časopisu Panic Button. Ako hudobník hral v kapelách Divné stavy a Charmsove deti. V roku 2008 začal študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU pod vedením Věry Chytilovej a Jasminy Blažević. Kolekciu štyroch študentských filmov uvedie Febiofest ako spomienku na unikátneho tvorcu, ktorý bol aj dlhoročným návštevníkom festivalu. Jeho krátkometrážna tvorba zahŕňa filmy Ďalší mladý muž (2002), Eutanázia (2003), Vlci a líšky (2009), Nora sa mi páči (2010, cena za najlepší zahraničný film na 20. ročníku Curta Cinema, festivale krátkych filmov v Rio de Janeiro), Cagey Tigers (2011, uvedený na festivale v Cannes v rámci sekcie Cinéfondation ako jeden zo 16-tich spomedzi 1600 prihlásených študentských snímok) a Čo sme robili pred tým, ako sme šli spolu na kakao (2014). Posledný scenár k filmu Decká z Východu získal ako „work in progress“ cenu za najlepší scenár na 10. ročníku Crossroads Co-Production Forum Agora Awards v gréckom Solúne a bol vybraný do druhého kola na Sundance ScriptLab. Ten už režisér nenakrútil...

S Aramiskou, ako priatelia a kamaráti familiárne volali Vlada Mičúcha, som sa stretla pred 5-mi rokmi, pár dní pred jeho odchodom do Cannes. Príjemné ma prekvapil usmiaty, subtílny, mladý muž, ktorému by som nehádala viac ako 27 rokov. V tom čase mal 37. Keďže som o ňom takmer nič nevedela, tak ako v tom čase mnohí slovenskí filmoví novinári, začala som asi tou najjednoduchšou otázkou. 

Prečo ten ženský pseudonym?  
Aramisova3 resizeNeviem, prečo sa ľudia musia nad nejakým slovom zastavovať a nezoberú to ako fakt. Viem, že - ová navodzuje u nás ženský rod, ale dnes je to už také pomiešané. V angličtine vôbec nerozoznáte o koho ide. Ja som s krátkym „a“, aj keď mi niekedy hovoria vážená pani Aramisová. Treba to brať ako realitu.  

Kedy ste teda, ako realitu zobrali na vedomie fakt, že chcete byť filmovým režisérom?
Hrával som v kapele, na basovú gitaru. K hudbe sme si robili na osmičku klipy a všelijaké haluze, farebné blikania. Tam sa to asi začalo. Gitaru som potom dokonca niekomu daroval a začali ma baviť naratívne veci, film. Vzniklo to ako čistý amaterizmus, v ktorom úspešne pokračujem...  

V čase nášho rozhovoru bol Aramisova v 3.ročníku filmovej réžie na FAMU. Zaujímalo ma, prečo sa vybral do Prahy a nie na bratislavskú VŠMU?
Je pravda, že zo Žiliny je  vzdialenosťou bližšie na VŠMU, ale mne bola vždy bližšia FAMU.  Zatiaľ som spokojný a šťastný, že som tam.

Dostali ste sa tam na prvý raz alebo to bolo niekoľko pokusov?
Na tretí...

Aký film to bol, ktorý zaujal na tretí raz?
Bol to film Vlky a líšky. Na FAMU nejdú začiatočníci, ktorí zoberú kameru dva dni predtým a rýchlo niečo zbúchajú. Už som musel mať niečo natočené. Ten film mám asi najradšej, aj keď je nakrútený na video. Myslím si, že aj učitelia na FAMU ho majú radi, pretože málokedy sa zrealizuje taký film...

Váš 23 - minútový krátky film Cagey Tigers, ktorý vybrali do Cannes, má anglický názov. Prečo?
Je to ukradnuté z pesničky Lovecats anglickej rockovej kapely The Cure  a chcel som, aby to malo takú istú ľahkosť...

... ale na FAMU ním neboli veľmi nadšení...
Myslím si, že ho nikdy nevideli dokončený....

... ani na Slovensku doteraz /máj 2011/ nikto nevidel vaše filmy...
... pretože sa nepremietali. Ani celkom dobrý film Nora sa mi páči, Za scenár som v 1.ročníku na FAMU dostal dokonca A-čko, ale tiež ešte nebol na žiadnom festivale na Slovensku. V Čechách mal úspech, vyhral v Brazílii aj v Rumunsku, akurát domov je ťažké dostať sa priamou cestou. Tak sa chodí okľukami , cez zahraničie...      

Napríklad cez Cannes, to poznáme: doma nikto nie je prorokom. Aký je to film?
Cagey Tigers je o kamarátstve dvoch dievčat. Pokiaľ sa dvaja ľudia nájdu, majú spoločné zážitky, spoločný backround kultúrny, zblížia sa. Ale keď sa zamilujú do rovnakého muža, vznikne problém. Dievčatá preto riešia dilemu, či majú byť sebecké, intímnosti si nechať pre seba alebo sa o ne deliť – vo fyzickom zmysle slova...  

Pri študentských filmoch je viac-menej bežné, že v nich hrajú neherci...
Všetci okrem jedného, ktorý hral epizódnu rolu a je profesionálny herec z Prahy, sú neherci. Lynne Siefert je zo Seattlu v USA, prvý krát sme sa stretli Stanici Žilina-Zariečie. Napísala mi, že by chcela hrať v mojom filme, odpísal som: príď. Preto som  všetko potom prehodil do angličtiny. Nebol to úmysel. Jeden filmový vedec však povedal, že to bol dobrý nápad: mladá  generácia tomu bude rozumieť, ale stará nie... Vo filme hral aj Marsel Onisko, ktorý pochádza z Ukrajiny. Poznáme sa dlho, vyrastal na slovenských večerníčkoch, takže vie po slovensky. Ďalšie dievča je tiež neherečka, s ktorou sa poznám zo Žiliny, študuje v Prahe jazyky a hrala mi už v inom filme. Hlavná reč je angličtina, ale keď sa Ukrajinec baví so Slovenkou, tak sa rozprávajú  po slovensky. Takže je v tom trochu chaos...
Ako ste zareagovali na e-mail z Cannes, že váš film vybrali do súťaže študentských filmov?  Počula som, že odborníci váš film považujú za návrat novej filmovej vlny...
Nazvali ho dokonca  ako modernú reinkarnáciu novej filmovej vlny. V prvom e-maili sa pýtali, či je to môj záverečný film na FAMU, či mám 35 mm kópiu a či je film dokončený. Odpovedal som po pravde, že je to môj druhácky film, 35-ku  nemám, iba DVD v strašnej kvalite, ale pokiaľ by mali záujem uviesť film z 35-tky, aby napísali, potom by som mohol skúsiť pozháňať peniaze na zväčšenie. Odpísali: congratulation, váš film je vybraný...

Aramisova2 resizeAká filmová poetika je vám blízka?      
Aki Kaurismakki je pre mňa výrazná postava súčasného autorského filmu. Môžem, samozrejme, vymenovať filmy, ktoré sa mi páčia, ale nemôžem z nich urobiť jednoliatu filmovú poetiku. Dobré filmy sú tie, ktoré človeka oslovia a ovplyvnia jeho život. Pre mňa to boli napríklad Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska, Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu, Sedmikrásky Věry Chytilovej, aj filmy Ewalda Schorma mám rád... Sledujem trendy, ako sa nakrúcajú študentské alebo vôbec filmy v súčasnosti. Sú často veľmi depresívne, psychopatické, také by som nechcel nakrúcať. Mám rád ľahšie príbehy. Myslím si, že dráma je často aj v zábavných veciach. A mám rád, keď ma film inšpiruje, keď nielen odráža realitu, ale otvorí mi aj nový obzor.

Teraz /máj 2011/ končíte 3.ročník, pripravujete bakalársky film – o čom bude ?  
O kamarátstve mladých ľudí a o ich vzťahoch s rodičmi, trochu o neporozumení alebo nemožnosti vysvetliť pravdu druhej strane, ktorá si to už vopred vysvetlila inak. Mám však pocit,  že nie je možné v krátkom filme riešiť veľké problémy a  ťažobu. Keď vidím filmy z FAMU alebo VŠMU, umierajú tam deti, aby si ľudia všimli, že niekto ich má či nemá rád. To ma skôr odrádza.

V dnešnom svete je jedno, kde človek žije a pracuje. Chcete po skončení FAMU zostať v Čechách, pretože sa tam viac nakrúca alebo sa vrátite domov?
Predovšetkým je pre mňa teraz dôležité, že vybrali môj film do Cannes. To ma možno zachráni na FAMU a školu aj skončím /smiech/, lebo každý rok ma vyhadzovali, v prvom aj v druhom ročníku. Či človek tvorí na Slovensku alebo v Čechách - nerozdeľoval by som to. Naše kinematografie sa aj tak stále prelínajú. Som slovenský režisér,  vyšiel som zo slovenskej kultúry, ktorá je však silne ovplyvnená českou. Nemám to rozdelené, že jedni sú moji a druhí nie... Ľudia mi zatiaľ k tomu čo robím gratulujú. To ma príjemne prekvapilo. Čakal som, že bude nejaká závisť, pretože spolužiaci z vyšších ročníkov tiež poslali do Cannes  svoje filmy a tam vybrali môj - druhácky. Ale  gratulovali mi absolventi aj učitelia. Jedine Věra Chytilová mi povedala, aby som nespyšnel, pretože potom všetkom mám očakávať veľký pád. Tak nech sa na to pripravím a beriem všetko s nadhľadom. Myslím si, že pokiaľ filmár má čo povedať, bude ďalej nakrúcať filmy a nájde cestu, ako zohnať peniaze. Horšie je, keď nemá čo povedať. Vtedy by mal odísť a nechať miesto iným... Ja viem čo chcem!   
Rozhovor z mája 2011

Share/Save/Bookmark