ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

1 297 254 000 SK (2. časť)

Rodinné striebro

VclavV máji 1992, mesiac pred parlamentnými voľbami, ktorých víťaz bol celkom istý, sa atmosféra dosť zmenila. Československo čoraz výraznejšie ovplyvňovali slovensko-české spory, v spoločnosti strácala oporu Verejnosť proti násiliu (jej nominanti pracovali na ministerstvách, vymenili komunistických funkcionárov v rokoch 1989/1990), každý s napätím očakával, aké zmeny nastanú, keď budú známe výsledky volieb 4. a 5. júna 1992.

Neschopnosť dohody obidvoch republikových víťazov volieb – Občianska demokratická strana (Václav Klaus) a Hnutie za demokratické Slovensko (Vladimír Mečiar) – vyústila do rozpadu federálneho štátu 1. januára 1993. Drvivé volebné víťazstvo HZDS (74 poslancov v 150-člennom parlamente) znamenalo, že nastala radikálna obmena ľudí vo všetkých možných inštitúciách. Spojenie s VPN takmer automaticky znamenalo stratu funkcie.

Nový minister kultúry Dušan Slobodník v rámci zmien v kinematografii takmer okamžite odvolal riaditeľa SFT (Mariána Urbana), riaditeľa odboru umenia MK (Igora Otčenáša) i riaditeľa SFÚ-NKC (Martina Šmatláka – 1. 6. 1993). Pre zmenu tentoraz Marián Urban odmietol uznať oprávnenosť odvolania, ale ako na riaditeľa sa už ministerstvo obracalo výlučne len na Róberta Hardonyiho.

V júli rokovali zástupcovia SFZ s Ivanom Mjartanom, námestníkom ministra, a 14. augusta 1992 odoslali ministrovi kultúry Dušanovi Slobodníkovi Základné tézy rozvoja filmovej kultúry na Slovensku (v tom čase už bol schválený Český fond na podporu kinematografie). Skupina expertov (Peter Solan, Dušan Trančík, Ilja Ruppeldt, Martin Šmatlák, Ľubomír Fifík) navrhovala, aby SFT „zostala výrobnou a technickou základňou kinematografických aktivít na území SR. […] SFT si nevyhnutne musí zarobiť sama na svoju existenciu – podnikaním, poskytovaním služieb filmovej výroby, filmovou produkciou či ďalšími aktivitami s dôrazom na ich kvalitu. Táto samotná aktivita je však oveľa skôr možná v podmienkach privatizovaného podniku (s určitou formou účasti či kontroly štátu), než v prežitej a chaotickej forme ´štátnej hospodárskej organizácie so zvláštnym režimom´ [...], preto je mimoriadne dôležitá forma privatizácie. […] Privatizácia formou verejnej súťaže so štátom stanovenými podmienkami by bola operatívna a zároveň v súlade s proklamovanými koncepciami vlády SR v súvislosti s reguláciou privatizačného procesu.“ Súčasne navrhovali uzákoniť hlavný zdroj podpory kinematografie: „fond, nadáciu a výšku štátnej dotácie prispôsobovať aktuálnym potrebám a možnostiam“. (1)

Hneď od Slobodníkovho nástupu do funkcie koncom júna 1992 reálne viedol SFT Vladimír Ondruš. Vyhlásením zmanipulovaného konkurzu na miesto riaditeľa SFT v októbri 1992 stratili platnosť všetky predchádzajúce dekréty a do funkcie bol menovaný Vladimír Ondruš. Od tohto okamihu sa opäť rozhýbali pozastavené privatizačné ambície.

Zásadnú odlišnosť prístupu k riadeniu kultúry oproti Snopkovmu obdobiu dobre ilustruje prípad s dotáciou na film Rivers of Babylon v roku 1993. V Slobodníkovej ére už bolo možné, aby schválenie dotácie filmovou komisiou ŠFK Pro Slovakia a jej potvrdenie radou fondu bolo zamietnuté ministrom len preto, že mu vadili ľudia, ktorí boli s výrobou filmu spojení.

Ondrušov nástup sa pôvodne niesol v duchu stratégie extrémnych nacionalistov, ktorí vehementne obhajovali predstavu Koliby ako „rodinného striebra“, „národnej kultúrnej hodnoty“. Už v roku 1990 koncepciu, ktorá odmietala akúkoľvek privatizáciu SFT, obhajoval Emil Lehuta.(2) V podobnom duchu sa profiloval aj publicisticky aktívny Vladimír Ondruš (kameraman viacerých filmov Martina Ťapáka).(3) Nový riaditeľ sa nijako netajil príklonom k SNS/HZDS. Takto sa do funkcie dostal človek, ktorý priviedol 30. júna 1996 SFT do likvidácie. Po zastavenej kupónovej privatizácii sa vo verejnosti intenzívne presadzoval názor, ktorý obhajoval trvalý zákaz
odštátnenia Koliby.
-----------------------------------------------------------------------------------
(1) Archív Martina Šmatláka.
(2) Emil Lehuta, Trh na otrokov ako budúcnosť slovenského filmu. In: „Dialóg ´90“ 1990 (23. 10.), s. 1 a 3.
(3) Vlado Ondruš, Výpredaj našej filmovej budúcnosti. Výzva všetkým: pomôžte zachrániť slovenský film! In: „Literárny týždenník“ 1992, č. 8, s. 14.

-----------------------------------------------------------------------------------

K radikálne odlišným názorom patril postoj Ilju Ruppeldta, vtedajšieho predsedu SFZ, ktorý tvrdí, že bol jedným z mála filmárov, ktorí zastávali názor, že za 40 rokov vzniklo len pár filmov, ktoré možno považovať za národný filmársky poklad. „V roku 1990 som vedel, že už ani Hollywood nie je Hollywoodom z éry Clarka Gabla a že slovenský film znamená slovenských tvorcov + slovenský kapitál. V tej dobe mal som aj spory so slovenskými filmármi, voličmi SNS, ktorí sa dnes nehanbia točiť za české peniaze, prípadne sa čudujú, že slovenské televízie nedabujú v ich dabingových štúdiách české filmy.“(4)

Od júla 1992 sa takmer pol roka viditeľne nič zásadné s privatizáciou nedialo. Nový riaditeľ SFT predal budovu na Mostovej ulici (jej predaj už pripravovalo predchádzajúce vedenie SFT), získal cca 80 mil. Kčs, čím, spolu s dotáciou zo Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia, dosiahol celkový kladný výsledok hospodárenia za rok 1992. Od novembra 1992 sa opäť objavili, aj keď len v zákulisí na ministerstve kultúry, snahy o zmenu postavenia Slovenskej filmovej tvorby. Najprv žiadal Vladimír Ondruš zmenu názvu podniku na Slovenský film Koliba (dňa 16. februára 1993 v liste Dušanovi Slobodníkovi). O mesiac neskôr (21. marca 1993) sa na MSPNM uskutočnilo rokovanie, ktoré schválilo, aby sa SFT od 1. mája 1993 rozdelilo na dva subjekty – prvý by bol verejnoprospešný štátny podnik v zakladateľskej pôsobnosti MK a na druhý subjekt, určený na privatizáciu. Navrhovala sa súťažná forma privatizácie: verejná súťaž, resp. dražba. (Zápis z rokovania, Eva Kopasová, riaditeľka odboru ekonomiky MK SR.)

Len niekoľko týždňov vo funkcii stačilo Vladimírovi Ondrušovi a jemu blízkym spolupracovníkom a sympatizantom SNS/HZDS, aby odkryli, čo sa skrývalo za ich verejnou kampaňou o zachovaní „rodinného striebra“. Cieľom bolo zabrániť, aby privatizovali Kolibu iní, než oni sami.

Tiež bolo príznačné, že sa všetko odohrávalo v zákulisí a potajomky. Našťastie, Slovensko je natoľko malé, že v tejto fáze sa prvú privatizáciu SFT pomocou HZDS ešte nepodarilo utajiť pred filmárskou obcou.
Novozvolený výbor SFZ na svojom zasadnutí 17. marca 1993 vypracoval „celý rad podmienok, ktoré by sa mali rešpektovať v tomto štádiu prípravy privatizácie […] zachovať celý výrobný reťazec na realizáciu filmov a audiovizuálnych programov: laboratóriá, dom zvuku a zvukovú techniku, kamery s príslušenstvom, kompletnú videotechniku, kostýmový a nábytkový depozitár a minimálne jeden filmový ateliér“(5)

14. apríla 1993 predložil ministerstvu kultúry Vladimír Ondruš návrh na schválenie zmeny SFT na štátny podnik na uspokojenie verejnoprospešného záujmu, pričom väčšia časť majetku SFT sa mala odpredať.(6)

V apríli 1993 zaslal Dušan Slobodník návrh Hospodárskej rade vlády Slovenskej republiky, aby odsúhlasila vytvorenie štátneho podniku Slovenský film – štúdio Koliba (38 % štátny podnik na uspokojovanie verejnoprospešných služieb, 62 % privatizácia na základe verejnej súťaže). V správe uviedol, že SFT mala dotáciu ročne cca 90 mil. Kčs a tržby z výrobnej činnosti ročne 230 mil. Kčs.

bobine-film_resizeV explikácii riaditeľ SFT tvrdí, že pri „predajnej cene cca 400 mil. Sk by nový majiteľ SFT musel splácať FNM alebo bankám ročne cca 40–45 mil. Sk, čo by pri 10 %-nej miere zisku predstavovalo nutnosť dosahovať výkony okolo 450 mil. Sk ročne, čo je aj pri veľmi prehnanom optimizme prakticky nemožné. Znamená to, že prípadný nový majiteľ, aby naplnil základný cieľ podnikania, by musel mať nový podnikateľský zámer, a tým by sa výroba filmov musela zákonite dostať do pozadia. Alebo pri predpokladanej nízkej predajnej cene (za bilančnú cenu) by víťazná akciová spoločnosť mohla nájsť aj kupca, ochotného zaplatiť 500 mil. Sk, t. j.
o 100 mil. Sk viac ako pôvodná cena, a akcionári zlákaní vidinou lacného zisku (500 000 Sk na akcionára) by mohli odsúhlasiť predaj SFT komukoľvek, kto by potom mohol národnú kultúrnu ustanovizeň, akou film bezpochyby je, zmeniť na hocičo, čo by prinášalo zisky – kasína, hotely a pod.“
----------------------------------------------------------------------------------
(4) Z listu autorovi textu, 15. 3. 2010.
(5) Z listu Ondreja Šulaja Ivanovi Izakovičovi, dňa 27. 4. 1993. Registratúrne stredisko MK SR, spisový materiál.
(6) Z ochrancu „národného kultúrneho bohatstva“ sa stal pravicový ideológ. V roku 1992 neexistovalo pre Vladimíra Ondruša nič iné ako štátny podnik SFT, o krátky čas už tvrdil, že „dnes, keď nie sú peniaze pomaly už ani na lieky, nemôžeme pýtať od štátu dotáciu. Skrátka, musíme sa uživiť sami…“. Juraj Král, Na Kolibe sa budú vyrábať predovšetkým filmy. Rozhovor s Vladimírom Ondrušom (Slovenská republika, 25. 6. 1993). Cit. podľa „Filmová revue“ 1993, č. 1, s. 18.

----------------------------------------------------------------------------------
Informácia o obnovenej snahe o predaj SFT, aj keď nie celej, ale len väčšej časti, vyvolala silné reakcie. Po prvom návrhu zo 14. apríla 1993 zasiela Vladimír Ondruš v dôsledku protestov filmárov opravený návrh dňa 27. apríla 1993, v ktorom tvrdí, že štátny podnik, ktorému ostane 38 % majetku, bude aj vlastníkom jedného ateliéru s príslušenstvom, aby nebol narušený technologický reťazec filmovej výroby v štátnom podniku.(7)

Hlavný argument filmárskej obce proti tejto koncepcii spočíval v tvrdení, že 38 % štátneho podniku skôr či neskôr pohltí ten, kto bude vlastniť 62 %. Zopakovala sa obava spred roka, z júna 1992, keď filmári odmietli podpísať za obdobných podmienok dohodou s FNM, aj keď vtedy jasne nešpecifikovanému kupcovi mala ísť len tretina majetku Koliby.

Vzápätí vznikli dve nové spoločnosti, ktoré si kládli za cieľ odlišný spôsob privatizácie SFT než predložil Vladimír Ondruš. Najprv len ako združenie autorov vznikla 25. mája 1993 Slovenská filmová spoločnosť (SFS), ktorá sa stala akciovou spoločnosťou 6. januára 1994 (predseda predstavenstva Maroš Černák), a v lete 1993 bola založená Združená zamestnanecká akciová spoločnosť Filmové ateliéry Koliba (predseda predstavenstva Róbert Hardonyi, podpredseda Eduard Klenovský, člen predstavenstva Eduard Grečner).

Pre SFS podmienkou vstupu do akciovej spoločnosti bola účasť na vzniku filmového diela – spĺňal ju hociktorý občan – herec, umelec, novinár, spisovateľ atď. – ktorý pracoval pre SFT interne alebo externe (finančný vklad bol najprv 4 000 Sk, v druhej fáze ho bolo možné navýšiť o 8 000 Sk). Naproti tomu v Združenej zamestnaneckej akciovej spoločnosti bolo vstupnou podmienkou, že akcionárom môže byť len občan, ktorý bol v zamestnaneckom pomere s ktoroukoľvek historickou organizáciou slovenskej kinematografie najmenej jeden rok. Podľa archívnych materiálov osobného oddelenia SFT bolo k účasti písomne vyzvaných asi 3000 bývalých i súdobých zamestnancov. Množstvo akcií pre jedeného akcionára bolo limitované dĺžkou zamestnaneckého pomeru.(8)

O dvojtvárnej hre ministerstva kultúry najlepšie svedčia dva nižšie citované, takmer v rovnakom čase zaslané listy. Dňa 15. septembra 1993 píše riaditeľka odboru ekonomiky Eva Kopasová, že treba oznámiť „SFS, že MK SR si nechá ich materiály ako podnet na určitý spôsob privatizácie a […] MK SR do začiatku októbra rozhodne o postupe krokov, ktoré sa vykonajú v súvislosti s privatizáciou Koliby“. O dva dni v liste zo 17. septembra 1993 na MSPNM oznamuje Eva Kopasová, že MK SR trvá na hospodársko-organizačnom usporiadaní SFT odoslanom 11. mája 1993, akurát, že „pri jeho predložení do Hospodárskej rady vlády SR budú vety upravené v súlade s novým postupom privatizácie podnikov zaradených do druhej vlny privatizácie – návrh však zostáva v plnom znení v platnosti“.

Nasledujúce dva mesiace (október a november 1993) nastali v zákulisí ministerstva kultúry, MSPNM a vlády Slovenskej republiky zmeny, ktoré súviseli s nastupujúcou politickou krízou – vznikla Kňažkova Aliancia demokratov, na začiatku novembra prezident Michal Kováč odmietol poveriť Ivana Lexu riadením MSPNM – čiastočná privatizácia nebola schválená. Ešte síce dňa 27. decembra 1993 predložila privatizačný projekt Združená zamestnanecká akciová spoločnosť Filmové ateliéry Koliba, ale v liste Dušan Slobodník 11. januára 1994 predsedovi jej predstavenstva Róbertovi Hardonyimu oznamuje, že MK rozhodlo o vyňatí SFT z privatizácie a jej ponechaní aj naďalej vo forme štátneho podniku.

V marci 1994 (muselo to byť ešte pred 11. marcom, keď parlament odvolal z funkcie predsedu vlády Vladimíra Mečiara a aj celú vládu) odosiela Dušan Slobodník na Hospodársku radu vlády návrh, aby SFT bola vyňatá z privatizácie (spolu so Slovenským pedagogickým nakladateľstvom, Mladými letami a SPF – s podmienkou ukončenia súdneho sporu v prospech MK).
----------------------------------------------------------------------------------
(7) K obhajcom tohto modelu privatizácie sa pripojil aj Eduard Grečner. E. Grečner, Jedna vec je: zachovať! Iná vec je: vlastniť! In: „Republika“ 1993 (10. 6.), s. 3.
(8) Z listu Eduarda Klenovského autorovi textu, 26. 3. 2010.

-----------------------------------------------------------------------------------

Druhá vlna privatizácie

13. marca 1994 nastúpil vo vláde Jozef Moravčíka do funkcie ministra kultúry Ľubo Roman, ktorý rozhodol o znovuzaradení SFT do privatizácie. Po tzv. divokej privatizácii, keď ľudia blízki Mečiarovi dostávali v podstate do daru veľké priemyselné podniky, okrem iného aj Východoslovenské železiarne či Naftu Gbely, sa nová vláda pokúsila vrátiť do spoločnosti demokratického ducha a demokratické pravidlá hry aj v privatizácii.
V marci SFZ zaslal na ministerstvo kultúry Správu o slovenskej kinematografii, ktorá obsahovala aj návrh časovej postupnosti – všetko sa viac menej plnilo až do parlamentných volieb na prelome septembra a októbra 1994: SPF a SFT predložia správu o hospodárení do 15. apríla, proces privatizácie sa začne 1. júla; nesplnilo sa ukončenie privatizácie na úrovni FNM do 1. októbra a termín vytvorenia hlavného zdroja pre podporu kinematografie na Slovensku do 1. januára 1995.(9)

Minister kultúry už 30. marca 1994 požiadal manažment podniku SFT, aby vypracoval do 30. apríla 1994 privatizačný projekt (do 15. apríla 1994 muselo vedenie spracovať komplexnú analýzu vývoja podniku). V máji MK zadalo do tlače inzeráty o tom, že SFT Bratislava-Koliba je zaradená do druhej vlny privatizácie, uzávierka doručenia projektov bola stanovená na 27. júna 1994. (V tomto momente sa splnila predstava expertov SFZ z augusta 1992 o verejnej súťaži ako forme privatizácie.)

Privatizačné projekty predložilo päť subjektov – akciová spoločnosť Slovenská filmová spoločnosť, akciová spoločnosť Združená zamestnanecká, Filmové ateliéry Koliba, ALEF s. r. o., WN Danubius Film s. r. o. a tiež manažment podniku SFT. Privatizačné projekty museli spĺňať tieto podmienky:

1. zachovanie predmetu činnosti SFT ako hlavného aj po privatizácii,
2. podpora aspoň dvoch celovečerných hraných slovenských filmov ročne s úhradou minimálne 50 % ich výrobných nákladov z vlastných zdrojov,
3. uprednostnenie fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá má rovnaký alebo príbuzný predmet činnosti ako SFT,
4. uzavretie zmluvy s víťazom konkurzu na udelenie televíznej licencie kanálu STV 2. (Na túto podmienku sa pri posudzovaní projektov nakoniec nebral zreteľ.) (10)

Ešte zo Slobodníkovej éry sa presunul do druhého kola privatizácie projekt akciovej spoločnosti Združená zamestnanecká, Filmové ateliéry Koliba (FAK), predsedom predstavenstva bol Róbert Hardonyi. Projekt predpokladal privatizáciu, kde si 51 % ponechá štát, ktorý poverí nezárobkovú kultúrnu inštitúciu spravovaním svojho majetku.

Podľa autorov projektu nebolo správne, že iba úplne sprivatizovaná Koliba sa považovala za záchranu slovenskej kinematografie.(11) Kúpna cena bola navrhnutá na 201 mil., pričom 10 % sa malo splatiť po podpísaní zmluvy o kúpe, zvyšok sa mal splácať do roku 2004. Akciová spoločnosť sa usilovala hovoriť v mene „remeselníkov, technikov a iných zamestnancov Koliby, ktorí sa svojou prácou podieľali na všetkých projektoch, ktoré vznikli“. (12) Eduard Klenovský a Róbert Hardonyi boli na jar 1994 aj členmi vrcholového manažmentu SFT a podieľali sa na vypracovaní jeho privatizačného projektu.
-----------------------------------------------------------------------------------
(9) Archív Martina Šmatláka.
(10) Martin Šmatlák, mail autorovi textu (27. 4. 2010): „Pokiaľ si pamätám, tak túto podmienku presadil Maroš Černák, ktorý presadzoval toto spojenie. Ale bolo zrejmé, že túto podmienku môže čo len teoreticky splniť iba jeden uchádzač…“
(11) Z listu E. Klenovského autorovi textu, 26. 3. 2010. „Pohľad na vyspelé európske kinematografie ukazoval, že štát môže svojimi zásahmi pre kinematografiu vytvárať priaznivú klímu. Mnohí si pamätáme vyjadrenie bývalého francúzskeho ministra kultúry J. J. Langa, adresované československým filmárom: ´Dajte pozor, aby ste všemocný diktát ideológie nenahradili všemocným diktátom peňazí.´ Veľmi konkrétne sa k privatizácii Koliby podľa nášho návrhu (49 % na 51 %) vyjadril A. J. Liehm pri svojej návšteve festivalu v Trenčianskych Tepliciach: ´Najlepšie by bolo pol na pol.´“
(12) Emília Kincelová, Po tretí raz o privatizácii Koliby – Zmobilizovali sa „Robotníci ateliérov“. Rozhovor s Eduardom Klenovským (podpredsedom predstavenstva). In: „Filmová revue“ 1993, č. 1, s. 19.

-----------------------------------------------------------------------------------
film_reel2Poradný zbor pre kinematografiu MK sa na svojom druhom zasadnutí 29. apríla 1994 pokúsil o zblíženie stanovísk medzi SFS a Združenou zamestnaneckou a. s. FAK. Podľa Róberta Hardonyiho, ak bude mať štát „51 % akcií, tak sa nezmení predmet činnosti, nedôjde k odpredaju pozemkov a nehnuteľností […], štát si ponechá možnosť ovplyvňovať vývoj tohto strategického podniku filmového priemyslu na Slovensku. Je potrebné zachovať neutralitu a objektívnosť technickej základne, aby iné filmárske skupiny neboli odsúvané.“ Tento názor komentoval prítomný Peter Solan, že je to „kozotur“. Podľa Maroša Černáka naproti tomu „jedine trh je objektívny a neutralita technickej základne nezávisí od charakteru vlastníctva. Odmietol možnosť blokačného obmedzenia zo strany štátu v Dozornej rade.“ Rudolf Biermann sa pýtal na cenu podniku a získanie úveru.

Na základe výzvy MK predložil privatizačný projekt manažment podniku dňa 30. apríla 1994 – návrh signoval Vladimír Ondruš ako riaditeľ SFT. Projekt predpokladal, že 46 % akcií pripadne Združenej zamestnaneckej a. s. Filmové ateliéry Koliba, aj kúpna cena bola takmer zhodná – cca 201 mil. Sk. Štátu malo pripadnúť 51 % a splácať sa malo do roku 2005.

27. júna 1994 predložil privatizačný projekt WN Danubius Film s. r. o., návrh kúpnej ceny bol 14,5 mil. USD, majiteľ firmy Walter Nittnaus neuviedol spôsob splácania.

28. júna predložila privatizačný projekt akciová spoločnosť SFS, návrh kúpnej cena bol stanovený na 378 mil. Sk, úhrada celej sumy bola navrhnutá 90 dní od podpisu zmluvy s FNM. Predsedom predstavenstva bol Maroš Černák, akciovú spoločnosť vytvorilo cca 150 filmárov, každý z nich zložil 8 000 Sk na základné imanie akciovky.

30. júna 1994 predložilo privatizačný projekt ALEF štúdio s. r. o., metóda privatizácie: priamy predaj vopred určenému vlastníkovi, navrhovaná kúpna cena bola 450 mil. Sk (platba v konvertibilnej mene). Projekt predložil Peter Nižňanský, podľa priloženého výpisu z obchodného registra, za spoločnosť ALEF štúdio s. r. o. mohol vystupovať každý z jej majiteľov samostatne bez súhlasu ostatných konateľov (Ján Oparty, Marián Urban).(13)

14. júla 1994 sa na Ministerstve kultúry SR uskutočnilo zasadnutie Ústrednej privatizačnej komisie (ÚPK) za prítomnosti Dušana Trančíka (predsedu SFZ). Prijalo toto odporúčanie (záznam na odsúhlasenie ministrovi kultúry Ľubovi Romanovi odoslala štátna tajomníčka Marína Juríčková dňa 15. júla 1994):

1. ÚPK neodporúča schváliť privatizačné projekty manažmentu podniku a Združenej zamestnaneckej a. s. FAK – k projektom neboli doložené bankové záruky a navrhovaná 51 % účasť štátu sa javila ako neschopnosť odpútať sa od určitého vplyvu štátu. […] Štát či FNM by sa v dnešnej hospodárskej situácii nemohol podieľať žiadnymi finančnými vkladmi, preto sa javí takáto majetková účasť štátu ako neopodstatnená. Ak bude mať štát, prípadne Fond Pro Slovakia […] finančné prostriedky, bude môcť dobré filmové projekty podporiť aj v súkromnej spoločnosti.

2. Neodporúča schváliť privatizačný projekt spoločnosti ALEF štúdio s. r. o. – síce navrhovala najvyššiu kúpnu cenu – 450 mil. Sk, tiež však nemala bankovú záruku. Projekt bol z hľadiska podnikateľského zámeru vypracovaný veľmi dobre, chýbali mu však ekonomické prepočty. Z osobného vystúpenia predkladateľa privatizačného projektu pána Ing. Petra Nižňanského vyplynulo, že ráta s ďalšími značnými investíciami do iných aktivít (napr. vytvorenie akéhosi malého Disneylandu, kúpa reštaurácie Snežienka, lanovky a podobne), medzi ktorými mala filmová produkcia asi 1/3 zastúpenie. Vznikla preto obava, či takéto finančne náročné projekty táto spoločnosť zvládne a či to nebude nakoniec na úkor filmovej tvorby. Z tohto pohľadu sa projekt javí nerealistický a finančne nepodložený.
-----------------------------------------------------------------------------------
(13) Po pätnástich rokoch od podania projektu sa konatelia spoločnosti zhodujú v tom, že predložený projekt bol výlučnou iniciatívou Petra Nižňanského, ktorý na vypracovanie projektu získal financie (nebol schopný predložiť bankovú záruku na úver). Celá suma mala byť uhradená do 30 dní po podpísaní dohody s Fondom národného majetku. To, že obidvaja ďalší konatelia ALEF-u sa dištancovali od Nižňanského iniciatívy, potvrdzuje aj fax Jána Opartyho ministrovi kultúry Ľubovi Romanovi z júna 1994.
------------------------------------------------------------------------------------
3. ÚPK navrhla do užšieho výberu Slovenskú filmovú spoločnosť a spoločnosť WN Danubius Film s. r. o. ÚPK nemala možnosť jednoznačne odporučiť niektorý z týchto projektov, pretože zvažovala vhodnosť predaja SFT jedinému vlastníkovi, ktorým by sa stal pán Nittnaus ako vlastník spoločnosti WN Danubius Film s. r. o., a taktiež nemohla jednoznačne odporučiť predaj Slovenskej filmovej tvorby SFS a. s., pretože pri posudzovaní predložených privatizačných projektov sa ukázalo, že Ing. Ján Oparty, ktorý je členom predstavenstva SFS, je súčasne spoločníkom a konateľom s. r. o. ALEF, takisto pán Marián Urban, ktorý je členom dozornej rady SFS, je súčasne spoločníkom s. r. o. ALEF. Týmito zisteniami sa podľa vyjadrenia pán Černáka bude SFS vážne zaoberať, musí zvolať valné zhromaždenie a pravdepodobne zvoliť nové predstavenstvo a novú dozornú radu.

Počas diskusie v ÚPK sa dospelo k odporučeniu, aby Dušan Trančík zvolal rokovanie SFZ a pokúsil sa zjednotiť názory viacerých skupín filmových pracovníkov a tvorcov v oblasti filmu. Pretože do konca júla MK SR nedostalo od Dušana Trančíka žiaden prijateľný návrh na riešenie privatizácie SFT, predložila sekcia umenia návrh na odlišný typ privatizácie. Spomedzi dvoch stratégií – teda privatizovať úplne a predať Kolibu do súkromných rúk, či ponechať istú účasť štátu – sa dospelo ku kompromisu, ktorý vedenie MK (Ľubo Roman, Marína Juríčková, Eva Kopasová a ďalší) odsúhlasilo na svojom zasadnutí 1. augusta 1994. SFT sa mala pretransformovať na štátnu akciovú spoločnosť s tým, že FNM, ktorý je v takýchto štátnych a. s. jediným akcionárom, by poveril výkonom práv akcionára MK a Slovenskú filmovú spoločnosť. Po súhlase FNM mali dividendy plynúť do Fondu Pro Slovakia.(14)

V auguste 1994 pripravil Ľubo Roman na rokovanie vlády návrh na založenie štátnej akciovej spoločnosti SFT a. s. – Bratislava, Koliba. Ministerstvo navrhlo vláde založiť štátnu a. s., ktorej zakladateľom by bolo MK, nie Fond národného majetku, prechodne na tri roky. Po schválení návrhu by mal byť publikovaný v zbierke zákonov. Výkon práv akcionára by sa delil medzi MK a SFS (v predstavenstve by bolo takéto personálne zastúpenie: 66 % pre SFS, 34 % pre MK). Filmári by za obdobie troch rokov preukázali, či sú schopní doviezť Kolibu k prosperite a k plnému využívaniu jej výrobných kapacít. MK sa rozhodlo spomedzi viacerých skupín vybrať jednu, aby preukázala schopnosti. Po troch rokoch by sa celé obdobie z hľadiska ekonomického a kultúrno-spoločenského vyhodnotilo a rozhodlo by sa o konečnej forme existencie Slovenskej filmovej tvorby. Či ostane naďalej v rukách štátu, či bude časť akcií prevedená do súkromných rúk a časť si ponechá vo vlastníctve štát, alebo či celá a. s. bude predaná súkromnej spoločnosti. Počas tohto prechodného obdobia sa mohli zjednotiť dovtedy nezlučiteľné názory jednotlivých skupín filmárov.

Nakoniec sa materiál na rokovanie vlády nedostal, pretože MSPNM odmietlo navrhovaný model prechodného obdobia pred definitívnou privatizáciou.(15)
-----------------------------------------------------------------------------------
(14) V tomto čase vypadol z pôvodného odporučenia Ústrednej privatizačnej komisie návrh na spoluprácu SFS a WN Danubius Film s. r. o. Podľa Martina Šmatláka (osobný rozhovor, 15. 3. 2010) príčinou bola snaha Maroša Černáka, predsedu predstavenstva SFS, o spoluprácu so Silošom Pohankom, ktorý sa usiloval o privatizáciu STV 2. Podľa Waltera Nittnausa (osobný rozhovor, 27. 3. 2010) sa uskutočnilo rokovanie medzi ním a Marošom Černákom v júli 1994, ale predstaviteľ SFS vyhlásil, že jeho spoločnosť nemá záujem o televízny program Danubius Cable Television a nechce spolupracovať s WN Danubius Film s. r. o. Odporúčanie ÚPK sa nemohlo naplniť.
„Na rokovaní s p. Marošom Černákom (aj za účasti Juraja Lihosita) som súhlasil s tým, že ďalej pôjdeme pod hlavičkou Slovenská filmová spoločnosť, a. s., ale trval som na tom, že realizovať v nej sa bude privatizačný projekt WN Danubius Film s. r. o., ktorého ťažiskom, popri zachovaní kinematografickej tvorby, bude prevádzkovanie káblovej televíznej stanice Danubius Cable Television, šírenej satelitným vysielaním i na územie mimo SR. S týmto p. Černák nesúhlasil a navrhoval mi minoritnú účasť vo vedení SFS, a. s., v ktorej by sa realizoval jej privatizačný projekt. S týmto som zasa nesúhlasil ja.“ Z listu autorovi textu, 5. 4. 2010.
(15) Z rozhovoru autora s Ľubom Romanom; 9. 3. 2010, Bratislava. Ľubo Roman podporoval aj plán privatizácie SFT nemeckej podnikateľskej skupiny Bertelsmann, ktorá už predtým investovala do záchrany štúdií v Babelsbergu, pričom peniaze z predaja SFT sa mali uložiť do kinematografického fondu slúžiaceho na podporu filmovej tvorby. Hoci peniaze v tomto prípade boli reálne, predaj sa neuskutočnil. Súčasne však hralo rolu, že SDĽ vo vláde presadila názor, že privatizovať sa môže len do 31. 8. 1994, takže neboli možné žiadne ďalšie rokovania o úprave návrhu. Z rozhovoru autora s Marínou Juríčkovou; 30. 3. 2010, Bratislava.

------------------------------------------------------------------------------------
Vladimír Mečiar a ľudia s ním spojení (ľudia okolo reklamnej agentúry Donar, Ivan Stadtrucker, Eduard Grečner a ďalší) vyvíjali enormný verejný tlak proti privatizácii SFT. Na mítingoch HZDS v bratislavskom PKO sa o Kolibe rozprávalo ako o „rodinnom striebre“, Moravčíkova vláda a ministerstvo kultúry boli obviňovaní zo snáh o rozpredaj národného kultúrneho dedičstva. To, že situácia bola radikálne odlišná, nehralo rolu, podstatné bolo podnecovať masy, pripravovať ich na voľby tak, aby HZDS a jeho spojenci ovládli štát.

K dispozícii bol už len jeden mesiac, pretože 30. septembra a 1. októbra 1994 sa uskutočnili parlamentné voľby, ktoré vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko a k moci sa opäť vrátil Vladimír Mečiar. Počas tzv. noci dlhých nožov (z 3. na 4. novembra 1994) na ustanovujúcej schôdzi v parlamentne nová moc odvolala väčšinu funkcionárov (mnohých z nich podľa rozhodnutia Ústavného súdu neústavne) a začala vláda, ktorá postupne menila Slovensko na „čiernu dieru“ Európy.

V novembri 1994 bol schválený zákon, ktorý zásadne zmenil privatizačný proces. Zákon č. 369/1994 Zb. rozhodol o tom, že kompetencie z MSPNM sa preniesli na Fond národného majetku, a tým mu umožnili, že jeho prezídium mohlo vydávať rozhodnutia o priamom predaji a meniť už vydané rozhodnutia o privatizácii. Prevládli netransparentné metódy, značné hodnoty majetku sa dostali do vlastníctva nových majiteľov, pričom predajná cena ani zďaleka nezodpovedala trhovej hodnote.

Minister kultúry sa síce zmenil až 13. decembra 1994 (stal sa ním Ivan Hudec), ale privatizačné rozhodnutia Moravčíkovej vlády už boli pozastavené (veľmi ostro proti privatizácii vystupovala Strana demokratickej ľavice, ktorá bola súčasťou vládnej Moravčíkovej koalície). Nič sa už nemohlo udiať ani so Slovenskou filmovou tvorbou.

Po nástupe novej vlády v plnej miere nastúpil trend, na ktorý sa hodia slová: „Privatizácia bola politicky organizovaným rozkrádaním štátneho majetku“.(16)
------------------------------------------------------------------------------------
„Myslím si, že sme sa v skutočnosti všetci tej privatizácie trochu báli, hoci to dnes, keď sme už takí veľkí, nepriznávame. A navyše si myslím, že si to filmári pokazili sami. Stačilo by, keby sa boli dohodli a keby nebol každý chcel uchmatnúť ten koláč len a len pre seba. A typické slovenské – nespolupráca a neúcta k druhému, vyplývajúca z vlastnej neistoty a nedostatku znalostí.“ Z listu Maríny Juríčkovej autorovi, 27. 3. 2010.
(15) Marián Leško, Čudné časy. In: „SME“ 2010 (8. 3.), s. 1.

------------------------------------------------------------------------------------

Share/Save/Bookmark
matures and boys sex