ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Čo priniesla filmová deviatka na MFF Bratislava ?

MFF Bratislava 2014 logo resizeMedzinárodný filmový festival Bratislava oslávil tohto roku už svoje šestnáste narodeniny. Ani sa tomu nechce veriť. A predsa sa o ňom v hlavnom meste málo vie. Propagácia nikdy nebola naša silná stránka, ale v pubertálnom veku sa očakáva, že sa už aj adolescenti, aj festivaly dokážu zviditeľniť. Na Slovensku nie.

„A taký u nás je ?“, znela zakaždým otázka. Pomyslela som si ignoranti.  Netvrdím, že o filmy nebol záujem, ale vzhľadom na obyvateľstvo hlavného mesta to bola len hŕstka. Nie je totiž umenie zaplniť bratislavské kino Mladosť, ba ani dve sály kina Lumière. A nech mi prepáčia, ale kino Nostalgia podľa mojej mienky, nie je najvhodnejšie pre medzinárodné fórum. (Možno po dôkladnej rekonštrukcii.) Mesto nielen festivalom nežije, ale nevie o ňom takmer nič. Neviem, či by koruna spadla z hlavy vedeniu RTVS, keby v správach sporadicky venovali festivalu aspoň pol minúty. V Česku, Poľsku, Maďarsku,  je to samozrejmosť. Na Slovensku nie. Dokedy... Venujem tomuto problému priestor najmä preto, lebo mi je ľúto úsilia celého organizačného štábu, ktorý sa rok čo rok snaží priniesť to najlepšie zo svetovej kinematografie tak v súťažných disciplínach, ako aj v prehliadke mimosúťažných  filmov.

Kraľovali Najdúch a Party Girl
Najduch resizeV súťaži prvých a druhých hraných filmov sa tohto roku ocitli z hľadiska filmového majstrovstva neporovnateľné snímky, obsahovo však dosť príbuzné a napriek kolísavej úrovní predsa len trochu naznačili akým smerom sa svetová kinematografia uberá. Je z najzrelších filmom súťaže  bol nesporne srbský film Najdúch (Ničije dete) debut Vuka Ršumovića. (Lepšie snímku vystihuje pôvodný názov Dieťa nikoho.) Film získal tohto roku na festivale v Benátkach Cenu divákov, cenu FIPRESCI a cenu Fedeora za najlepší scenár. Zrejme preto naň hlavná porota zabudla, čo je možno správne. Režisér a zároveň scenárista filmu Vuk Ršumović spracoval skutočný príbeh o chlapcovi, ktorého našli v roku 1988 v bosnianskych horách, kde žil so svorkou vlkov. Ako dlho ťažko odhadnúť, jedno je však isté dieťa nevie chodiť ani hovoriť, ani ľudsky sa správať. Toto zvieratko sa nakoniec dostane do sirotinca v Belehrade, kde ho s veľkou námahou a trpezlivosťou naučia chodiť, ako-tak normálne jesť a vyslovovať prvé slová. Keď chlapec, ktorého nazvali Haris (hrá ho vynikajúco Denis Murić) začne akceptovať svet ľudí, zblíži sa s ďalším chovancom ústavu, ale najlepšie mu rozumie jeden zo zamestnancov sirotinca. Ochraňuje toto nešťastné stvorenie najmä po vypuknutí vojny v Bosne, keď ho úrady chcú deportovať späť. Najmä kvôli chlapcovmu často iracionálnemu správaniu, sa mu nepodarí dieťa zachrániť, a tak sa Haris ocitne v centre vojnového besnenia. V jednom momente si dieťa uvedomí, čo sa okolo neho deje a vyberie si slobodu. Slobodu v prekrásnej prírode, ktorá mu neubližuje, nič mu neprikazuje a vie, čo ho čaká. Pred režisérom stála otázka, ako sa s témou popasovať vkusne, neprehnať drastické scény poľudštenia malého divocha, vhodne sa dopracovať k jednotlivým pointám, presnejšie kľúčovým momentom vo vývoji postavy a jeho vzťahu k ostatným, bez bombastických slov a zbytočných barličiek. Všetko so všetkým do seba zapadá, hádam niet hluchých miest a navyše príbeh emocionálne hlboko diváka zasiahne. Je to zrelý film, zrelého režiséra, ktorému nezávidím situáciu, keď bude musieť niesť kožu na trh s druhým filmom. Ršumović však zrejme zvládne situáciu s prehľadom, lebo talent vyrozprávať príbeh, presne ho gradovať a priam geniálne ho prepojiť s vojnou v Bosne, bez toho, aby sa týmto momentom votrel do priazne diváka a prvoplánovo naň apeloval, zvládol na výbornú. Dúfam, že film uvedú aj v našej distribúcii.

Party girl resizeStrach zo samoty, v tomto prípade aj zo starnutia, je hlavnou témou francúzskeho súťažného príspevku Party Girl (Grand prix za najlepší film, Cena študentskej poroty) režisérskej trojice Marie Amachoukeli, Claire Burger a Samuel Theis. Ústrednou postavou je 60-ročná Angélique, ktorá stále ešte pracuje ako hosteska v kabarete a túto prácu miluje. Atmosféra nočného života je pre ňu životodarná. Nevie sa jej vzdať i keď by sa ako matka a stará matka štyroch detí už mohla usadiť. Čo čert nechcel do tejto neviazanej ženy sa zahľadel penzionovaný baník Michel a požiadal ju o ruku. Najprv ju to rozosmialo, no potom začala uvažovať, či by nebolo lepšie predsa len sa usadiť. Aj keď ju muž po fyzickej stránke nepriťahuje (intímnosti odďaľuje) súhlasí so svadbou a podozrievame ju z toho, že to urobila len preto, aby videla pohromade všetky svoje štyri deti, s ktorými má rôzne a komplikované vzťahy. Lenže Michel (Joseph Bour) sa v tom sakramentsky mýlil, keď si myslel, že Angelique sa uspokojí s úlohou domácej panej. Portrét starej ženy, plnej života sa Angélique Litzenburger zhostila skutočne brilantne a cenu Najlepšia herečka mala istú. Hrdinka nás nenechá na pochybách, že napriek zamestnaniu, nad ktorým mnohí krútia nosom, si zachovala mravnú čistotu, nič nedokáže urobiť proti svojmu svedomiu a rozhoduje sa nie racionálne, ale podľa toho, čo cíti a čo je pre ňu správne. Nie náhodou ocenili tento film na tohtoročnom Canneskom filmovom festivale Zlatou kamerou. Tiež by sme ho radi videli v našich kinách.

 Ženy v skratových a neriešiteľných situáciách
Som tvoja resizeHospodárska kríza, chudoba, hľadanie šťastia v partnerstve, osamotenosť a z toho často vyplývajúce neriešiteľné situácie boli spoločným menovateľom  mnohých filmov. Do tejto skupiny patrí aj hrdinka filmu nórskej herečky Iram Haq, ktorá sa rozhodla, že si sama napíše scenár a ujme sa aj réžie vo filme, ktorý nazvala Som tvoja (Jeg er din, Cena FIPRESCI). Jej hrdinkou je Mina (Amrita Acharia), ktorá sama vychováva svojho 6-ročného syna Felixa, má až príliš komplikované vzťahy so svojou pakistanskou rodinou, ktorá ani jej snahu uplatniť sa ako herečka neschvaľuje. Mine sa nedarí v ničom, je si však aj sama na vine, nevie čo chce a upína sa čím ďalej tým viac na najnevhodnejších mužov. Možno práve pôvod a fakt, že sa rodina nikdy nezžila s nórskou spoločnosťou sú príčinou, že z Miny vyrástol nezrelý človek, ktorý neriadi svoj život, len vegetuje zmietaná okolnosťami. Škoda, že ani osobnosť hrdinky, ani problém integrácie cudzincov nie je viac rozpracovaný. Snímka mnoho naznačí, ale celkom nedotiahne.

Od nicoho k nicomu resizePodobne sa potáca aj hrdinka vietnamskej režisérky Nguyen Hoang Diep (cena Najlepší režisér) v snímke Od ničoho k ničomu (Dap Cánh Giua Không Trung). Mladá študentka žijúca v chudobnej časti Hanoja otehotnie a potrebuje peniaze na potrat. Neostáva nič iné len zarobiť si naň svojím telom. Jej prvý klient je bohatý a posadnutý tehotnými ženami. Mladú ženu celkom iracionálne tento muž opantá, čo pochopiteľne nemôže dopadnúť dobre. Snímka je síce zdĺhavá no v istom zmysle smutným obrazom zlých sociálnych podmienok kontrastujúcich s chaotickým vnútrom hlavnej hrdinky, ktorá sa ťažko pretĺka v mužmi ovládanej spoločnosti. 

Do tretice dopĺňa túto tému americký film Jozueho strom 2 resizerežiséra Li Chenga, narodeného v Číne, žijúceho v Spojených štátoch, Jozueho strom (Joshua Tree). Príbeh sa odohráva pred šiestimi rokmi na americkom stredozápade v období vypuknutia hospodárskej krízy. Neverný otec rodiny príde o všetky peniaze, opustí ženu s dvomi deťmi a zanechá dlhy. Rozvedená matka sa nedokáže  kvôli deťom vzdať honosného domu a jediným riešením je prostitúcia. Najprv sa pokúša praktizovať toto remeslo na ulici, no na radu staršej skúsenejšej, sa stane dievčaťom na telefón. K tomuto kroku sa odhodlá vtedy, keď ju už všetci, najmä rodina, nechá v štichu. V podstate je to dráma ženy, ktorá na svoju nerozvážnosť doplatí, ale hlavne otca, ktorý prežíva peklo za svoju neústupčivosť. Zaujímavá téma je však mimoriadne elévsky spracovaná – dialógy šuštia papierom, herecké výkony sú priam diletantské, nevhodná vybraná hudba chyby ešte umocní, no a o tom, že všetko je predvídateľné ani nehovorím. Hovorí sa tomu zahodená šanca. Kým dva predtým spomínané filmy majú nesporné znaky umeleckého uchopenia témy a talentu ich tvorcov tento, formou a spracovaním, pripomína len prvý pokus seminárnej práce adepta réžie.

Brazílsky western a Melbourne
Brazilsky western resizeV romantickej dráme s tragickým koncom sa tasia najmä kolty a prelieva prúdom krv. Príbehu vydedenca a študentky z bohatej a vplyvnej rodiny dal brazílsky režisér René Sampaio názov Brazílsky western (Faroeste Caboclo) a v roku 2013 ho videlo v Brazílii  jeden a pol milióna divákov. Príbeh sa odohráva na začiatku 80. rokov minulého storočia, keď sa diktatúra v krajine už takmer skončila a hovorí najmä o strete drogovej mafie s políciou. A medzi drogami, večierkami, fetovaním, popíjaním sa zrodí nerovná láska medzi drogovým dílerom a študentkou. João (Fabrício Boliveira, cena Najlepší herec) sa snaží vymaniť z vplyvu mafie, začať  počestný život, ale nie je mu to dopriate. Viac písať o deji je zbytočné, lebo medzi stretnutiami dvoch milencov sa, buď strieľa, vraždí alebo predávajú drogy. Finálna prestrelka (toľko citácii z amerických westernov sa málokedy vidí) je však parádna. A herecký výkon hlavného predstaviteľa tiež.

Melbourne 2jpg resizeOd iránskeho filmára Nima Javidiho, ktorého prvým dlhometrážnym filmom je snímka Melbourne (má na svojom konte už 6 krátkych filmov), sa veľa očakávalo. Píše sa, že na príklade jednej dvojice skúma desivú stránku ľudského života: nepredvídateľnosť. Skúma ju v jednom priestore, rekvizitou sú mobilné telefóny a zvonček na dverách. Cez ne komunikujú mladí manželia s okolitým svetom, lebo sa ponáhľajú na lietadlo. Chystajú sa odcestovať na tri roky do Melbourne dokončiť svoje štúdium. Neuvážene sa v tom zhone podujmú strážiť malé dieťa, ktoré nikto nevie prečo zomrie. Prvotný popud muža zavolať sanitku je správny, no neskôr už koná rovnako ako jeho žena celkom iracionálne. Videla som dosť veľmi dobrých  iránskych filmov na to, aby som si mohla dovoliť povedať, že príbeh je vykonštruovaný, nepravdepodobný a ťažko takémuto správaniu niekto uverí. Javidi je zrejme príliš  pod vplyvom úspešných filmov Asghara Fahradiho, najmä snímky Rozchod Nadera a Simin, ale jeho úroveň, žiaľ, nedosahuje. Snímku by som nenazvala plagiátom (nemá ďaleko od neho), ale len nevydareným pokusom pokračovať v línii Fahradim nastolenej. Lenže Javidi nie je Fahradi a mal by si hľadať svoj štýl, svoju cestu. Predpoklady k tomu má.

Slováci a Česi v súťaži
Deti 4 resizeO slovenskom filme Jara Vojteka Deti sme už pri jeho premiére podrobne písali. V rámci festivalu je však nutné sa k nemu vrátiť. Čím prispel do súťaže ? Beznádejou a pesimizmom. Hrdinovia štyroch Vojtkových poviedok sú figúrky zmietané zlými a beznádejnými rodinnými vzťahmi, plní sklamania zo života a neschopní riešiť zásadne svoje problémy. Tri poviedky skutočne skúmajú vzťah: deti a rodičia, jedna nazvaná Maratón je tak trochu mimo, no čo sa týka absolútnej beznádeje ide po poviedke Syn najďalej. Emocionálne pôsobia najsilnejšie Kanárik a posledná Otec. Možno som priveľa chvály počula o tomto poviedkovom filme, no ja to nadšenie nezdieľam. Pôsobil na mňa až príliš deprimujúco a beznádejne. Zďaleka nie som vyznávačom pozerania sa na život len z tej lepšej stránky, ale v poslednom čase mi takmer pri všetkých slovenských filmoch chýba humor a nadhľad, najmä nad tou našou biedou. Myslím si zároveň, že nie sme až tak strašne pesimistický národ, ako nás prezentujú slovenské filmy. Na Slovensku je veľa ožranov, delikventov, psychicky narušených ľudí, ale väčšina je normálna. Naši filmári, a to sa netýka len Vojtekovho filmu, sa sústreďujú  na problémy minority a povyšujú ich na majoritný problém. Nie je to celkom pravda. Rozhodne len jej jedna časť.

K mori resizeTrochu veselosti vniesol do festivalového smútku režijný debut známeho českého herca Jiřího Mádla Pojedeme k moři (o filme sme už tiež písali). Herec i režisér na besede k filmu povedal, že ho nezaujímali vzťahy syn a rodičia, ale skôr momenty, keď dieťa dospieva. A po tom pátral. Len pre osvieženie pamäti udalosti sú nakrútené a videné očami dieťaťa, čo je v kinematografii unikát. Priznám sa, že ma film však začal zaujímať až vtedy, keď sa dej prehupol do vážnejších tónov. Detské vyvádzanie a „sradičky“ ma dokonca ani nerozosmiali i keď  pripustím, že divák ich má rád. Pátranie Tomáša (pôvabný Petr Šimčák) po pravde v rodine je milé i poučné. Tajomstvo kamaráta Harisa (tiež výborného Jana Maršala) je ešte smutnejšie. Sen o spoločne strávených chvíľach pri mori sa síce rozplynie, ale nádej naň zostáva.  Niekomu sa môže zdať, že niektoré veci, napríklad smrť babičky, sú príliš letmo načrtnuté, myslím si, že to nie je chyba, veď to komentuje, prežíva a sleduje 12-ročný chlapec. Navyše chlapec, ktorý chce byť režisérom vďaka tomu, že dostal od rodičov k narodeninám kameru. Film Pojedeme k moři bol ako osvieženie súťaže dobré rozhodnutie.

Čo teda tohtoročná súťažná deviatka naznačila? Že umelecky zrelých filmov je málo ako šafránu. Že svet je plný biedy a utrpenia. Že duševné choroby, alkoholici a drogovo závislí ľudia sú na vzostupe, nebezpečne sa ich rady rozrastajú. Že niektoré ženy namiesto toho, aby rozhodovali o svojom živote sami, radšej znášajú bitky, ponižovanie a keď sú už na dne východisko je ulica. Že nájsť dobrú zápletku a nakrútiť ju nie je také jednoduché. Že talent sa ukáže už pri prvom filme. A že na Slovensku je propagácia stále v plienkach.


 


 
 

Share/Save/Bookmark
matures and boys sex