ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Iránske filmové úniky

Irancilogo resizeMotto tohtoročného Festivalu iránskeho filmu je Unikni! Výzva má  s ohľadom na všeobecný spoločensko-politický kontext nielen Blízkeho východu, široké interpretačné pole. Jednotlivé filmové príbehy túto výzvu rozvíjajú a ilustrujú tak iránsku realitu v najrôznejších súradniciach. Ponúkajú  sugestívne portréty  ľudských životov a táto živá reflexia pomáha prekračovať existujúci mediálny obraz, plný výziev celkom iného druhu.

Slovenská časť festivalu bola tohto roku bohatšia, po Bratislave pribudli aj Košice, kde sa konal v kine Úsmev. Ponúkla divákom širšiu ponuku titulov, zahŕňajúcu i krátke  hrané filmy. Režisér Reza Mirkarimi, bývalý umelecký riaditeľ festivalu FAJR, ktorý sa každoročne koná v Teheráne, je výraznou postavou súčasnej iránskej filmovej scény. Jeho filmy Kocka cukru (2011) a najmä filDnes (2014) spája tichý pátos rodinných drám, preverujú morálku jednotlivcov i celej spoločnosti v tých najvšednejších situáciách. Vo filme Dnes zápasí s neľahkou dilemou taxikár. Vezie do nemocnice tehotnú klientku a pri príchode sa zistí, že administratíva preveruje i otca očakávaného dieťaťa. Jeho prítomnosť je podmienkou, aby ju prijali, a tak má taxikár na výber. Žena nie je vydatá a hrozí jej policajné vyšetrovanie s prísnym trestom. Prosí ho, aby rolu otca na seba prevzal.

Jeho najnovší film Zámok snov (2019) pracuje s únikovým motívom dômyselne a originálne v postave otca Jalala. Vracia Zamoksnov resizesa z väzenia a čaká na neho neradostná rodinná situácia. Manželka umiera v nemocnici  a jej sestra, ktorá sa počas jeho neprítomnosti starala o ich dve malé deti trvá na tom, aby sa ich hneď ujal. Jalal to robí neochotne a bez nadšenia i preto, že náhradu za ženu si už našiel. Cestou domov, do zámku snov, ako im ho vykresľovala matka, sa bezohľadný a nevrlý otec mení. Zhovorčivá dcérka, jej farebná korytnačka i mĺkvy syn, pôsobia na jeho zarputilosť magickým kúzlom čistej detskej prítomnosti, brániacej s vervou právo na všetko čistí a spravodlivé.  

Iránske filmy vždy jednoznačne podliehali vplyvu uznávaných majstrov. Od 70. rokov, s určenou objednávkou Inštitútu pre intelektuálny vývoj detí a mládeže, keď vznikali filmy s detskými hrdinami, to bol Abbás Kiarostami. Poetický realizmus postupne vystriedali civilné rodinné drámy a štýl Asghara Farhadiho. Jeho následníci nakrúcali varianty situácií s rozhádanými manželskými dvojicami. Ich spor dopĺňalo rozplietanie nejakej formy tajomstva. Po prvých dvoch filmoch, Hrasohnom resizektoré režíroval, Tanec v prachu (2003) a Krásne mesto (2004) nakrútil v roku 2006 Hra s ohňom. Po prvých dvoch filmoch, kde sa Farhadi venuje  nižším spoločenským triedam, je tento film  orientovaný na  prostredie vyššej strednej vrstvy, videnej z pohľadu mladej upratovačky Rouhi (Taraneh Alidoosti, vytvorila aj jednu z hlavných postáv v jeho neskoršom filme Klient). Má pred svadbou a v agentúre ju pošlú do rodiny Mozdeh a Mortezy Samiaiovcov. Práve maľovali a odchádzajú na dovolenku do Dubaja. Hneď si všimne, že čosi nie je v poriadku. Žena stojí v kúpeľni na vani s uchom pri vetráku a čosi počúva, tvrdí, že si ide ľahnúť, ale zmizne a s čádorom Rouhi sa prechádza pred budovou firmy, kde pracuje Morteza. Podozrieva ho z nevery. Rouhi je v  kruhu  tejto rozhádanej rodiny ako pingpongová loptička, všetko vidí a počuje, občas prihrá jednej, občas druhej strane.

Podobne ako v Rozchode Nadera a Simin, vidíme i tu konfrontáciu  zamestnávateľov a zamestnávaných, chudobných a bohatých. Rouhi je podobne ako Razieh (Sareh Bayat), ktorá sa stará o Naderovho otca, pomocníčka v domácnosti.  Všetko čo okolo seba vidí akosi mimovoľne súvisí s jej vzťahom s nastávajúcim. Farhadi tu ešte stále verí v ničím nenaštrbenú čistotu a emocionálnu empatiu, o pár rokov neskôr je postava z iného sociálneho sveta  dokreslená svojou ortodoxnou vierou, ktorá jej zabráni ťažiť zo situácie a prizná sa, že jej potrat bol spôsobený inak než tým, že ju Nader zhodil zo schodov. Neskorší variant je komplexnejší, reálnejší a dokreslenejší i pôsobivý tragickým podtónom.

Nóvum v žánri rodinných filmov sú športové kauzy. S ohľadom na nedávnu demonštratívnu emigráciu jedinej olympijskej Studenypot resizeiránskej medailistky Kimiai Alizadeh, to zrejme športovkyne v Iráne nemajú jednoduché. Vo filme Studený pot (2018) režiséra Soheila Beiraghiho, nakrúteného podľa skutočných udalostí, je Afrooz kapitánkou družstva v sálovom futbale. Hráčky si počínajú dobre a majú letieť na dôležitý zápas do Malajzie. Afrooz sa až na letisku dozvie, že nikam nejde, lebo jej manžel je proti. Ona sa búri, ale márne. Po zúfalých protestoch a hádkach nielen s manželom, s ktorým sa navyše rozvádza, ale i športovou organizáciou musí rezignovať a prijme prácu ako vodička taxíku.

Afganské intermezzo
Filmy z Afghanistanu priťahujú pozornosť takmer všetkých filmových fór. Festival ponúkol film Róna, Azímova matka (2018) Jamshida Mahmoudiho, ktorý je príbehom afganského robotníka v Iráne. Jeho matka umiera a potrebuje darcu RonaAzimovamatka resizeľadviny. Syn sa po vyčerpaní všetkých možností rozhodne orgán jej darovať sám, aj keď tak príde ako jediný živiteľ rodiny o prácu. Okrem dojímavo a talentovane nakrúteného príbehu je film i obrazom zložitej situácie ľudí, ktorých kultúra obsahuje rozsiahly vzorec chovania, založený na hrdosti a cti, nad ktorou stojí už len viera. Povinnosti najstaršieho syna voči rodičom sú nekompromisné a tvoria súčasť mravnej agendy, ktorá je v uzavretej komunite kontrolovaná a oceňovaná. Na pražskej prehliadke, ktorá je súťažná, mal film, oficiálny kandidát Afganistanu  na Oscara, víťazné skóre.

Cenu divákov získal film Zámok snov. Posttalibanské obdobie prinieslo rad nových a nádejných filmárov. Sú medzi nimi aj bratia Mahmoodovci, Jamshid a Navid, rovnako i Sharbanoo Sadat. Podobne ako kedysi  osemnásťročná  Samira Machmalbaf, okúzlila filmové Cannes svojim filmom Vlk a ovce (2016). Úctyhodnú kariéru urobil aj  dokument Kábul, veterné mesto (2019) Afganca, žijúceho v Holandsku Aboozara Amiriho.


Pozdravy z archivu
Do pražského programu bol zaradený  i dokument Filmfarsi. Vidieť kdekoľvek iránsky film z predrevolučného obdobia je Filmfarsi resizezložité aj preto, že takzvané uvoľnené mravy a morálka za šacha, prítomné vo filmoch, nemajú v archívoch často zelenú a ak sa tak aj stane, pre cudzincov bez znalosti jazyka to nemá význam. Obvykle sú bez titulkov. Filmfarsi sa vracia pred rok 1979 a otvára predrevolučnú kapitolu dejín iránskeho filmu. Označenie „filmfarsi“ sa týkalo populárneho, kasového filmu pre masy milujúcich divákov. Táto fáza vývoja iránskej kinematografie nie je príliš známa ani odborníkom, pretože sú to filmy so polonahými tanečnicami a speváčkami, hviezdami vtedajšieho filmu. Roztancovaný a rozospievaný showbussines sa šíril najmä z Egypta. Za šacha Rézu Pahlavího a jeho modernizačnej mantry, sa do zeme dostáva množstvo západných filmov. Tie miestni filmári okamžite  „ironizujú“ a výsledkom sú bizarné verzie Hitchcockových thrillerov a kriminálok, westernov, alebo muzikálov. Je to učebnica medzikultúrneho transferu, rovnako ako prehľad vtedajšej módy a vkusu.

Archívne perly doplnil film slávnej fotografky a režisérky Shirin Neshat Ženy bez mužov (2009), ktorý získal svojho času Zenybezmuzov resizev Benátkach Strieborného leva. V príbehoch troch žien sa odráža zložité obdobie roku 1953, keď sa vtedajší premiér Mohammad Mosaddek odhodlal znárodniť ropný priemysel. Ten bol v rukách britských spoločností. Nasledoval štátny prevrat za pomoci CIA a bola obnovená moc Rézu Páhlavího. Film je nakrútený so zmyslom pre sugestívnu imagináciu, vychádzajúcu z perzskej poézie a spirituálnych tradícii islamského umenia.

Iránska diaspóra dáva o sebe vedieť asi okrem Afriky takmer všade a s trochou zveličenia je možné tvrdiť, že jej pôsobivým komunikačným nástrojom je práve film. Stáva sa tak z neho umenie bez hraníc, globalizované rozsahom, lokálne ukotvením v bohatých tradíciách perzskej kultúry.

Share/Save/Bookmark