ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O 45. ročníku MFF Jeruzaleme

jff20192 resizeZ telavivského letiska to autom do Jeruzalema trvá zhruba hodinku a napriek nepríjemnému meškaniu letu som to na otvorenie festivalu, ktoré sa takmer každoročne koná v letnom kine, situovanom v  Sultan Pool, bývalom vodnom rezervoári nebeského mesta, stihla o vlások. Festival sa otvoril známym víťazom z Cannes, juhokórejskym filmom Parazit, o ktorom sa hádam netreba zmieňovať podrobnejšie vzhľadom na jeho bohatú festivalovú frekvenciu.

Srdce najstaršieho izraelského festivalu sa nachádza v budove Cinematéky, s archívom a štyrmi sálami, naplnenými  festivalovými  premietaniami i  zaujímavým industry programom. Okrem medzinárodnej  a domácej súťaže ako hraných, tak dokumentárních a krátkych  filmov, ponúkli organizátori i retrospektivu  poľského oscarového režiséra Pawla Pawlikovského, pripomenuli talianského Bernarda Bertolucciho a reštaurované diela klasikov. Okrem Satantanga (1994)  Bélu Tarra, či Votrelca (1979) Ridley Scotta sa do zoznamu dostala aj Aida (1953) Clemente Fracassiho s mladučkou Sophiou Loren v roli etiópskej otrokyne z rovnomennej opery Giuseppe Verdiho.

Stálou súčasťou ponuky je i sekcia Židovská skúsenosť, kde nechýbal Súmrak László Németha. Medzi kandidátmi na môj festivalový itinerár boli dokument M režisérky Jolande Zaubermanovej, alebo Spýtajte sa dr. Ruth, o nestorke izraelskej sexuológie režiséra Ryana Whitea. Na koniec som stihla film Ziva Postec: strihačka za Ziva resizefilmom Shoah francúzskej režisérky Catherine Hébert. Ziva spolupracovala šesť rokov na filme s režisérom Claude Lanzmannom. Mal premiéru v roku 1985 a bol výnimočný tým, že v ňom tvorcovia nepoužili archívne materiály, bol zostavený len z výpovedí svedkov holocaustu. Ziva Postec obetovala svoj osobný život projektu, ktorý otriasol nielen širokým svetovým publikom, ale aj jeho tvorcami. V istých momentoch mali podľa jej slov problém pokračovať v práci. Keď sa jej Lanzmann raz opýtal, o čom vlastne tento film je, odpovedala jednoducho, „ o smrti“. Plán takmer priemyselnej likvidáci  a jeho  rozsah  bol ohromujúci.

Víťazi

Porota nemala pri výbere najlepšieho filmu ľahkú úlohu, pretože v zozname súťažiacich boli filmy Bolesť a sláva Pedra Almodóvara, High Life Claire Dennis, Tí, ktorí pískajú (Whistlers) Cornelie Porumboi, Portrét dámy v ohni Céline Sciammy (cena za najlepší scenár z Cannes) aleb  Svetlo môjho života ( Light of My Life) Caseyho Afflecka. Najviac porotcov zaujal francúzsky film Les Miserábles režiséra Ladj Ly, ktorý si z Cannes odniesol Cenu poroty.  Svojich bedárov našiel  tento Afrofrancúz na východním  predmestí Paríža Montfermeil, kde mali v románe Bedári (Les Miserábles) Victora Huga hostinec manželia Thenardierovci. Tu podobnosť končí, príbeh filmu sa odohráva v súčasnosti, v prostredí dnešných „bedárov“, vo štvrti namiešanej z najrôznejších prisťahovalcov. Ovládajú ju kriminálne aktivity a vzájomná agresívna averzia, sústredená do bojujúcich „kmeňov“. Archaizácia tohto večného zápasu, spočíva na bojovných mužských inštinktoch, neschopných prijať akýkoľvek kompromis. Je brilantne nakrútená (kamera Julien Poupard), s dokonalým citom pre vizuálnu estetiku tejto ľudskej divočiny a zároveň voľbou emocionálnych akcentov. Dovoľujú divákom prežívať drámu, kde potreba lži a násilie MIserables resizenarážajú na vôľu k mieru a kompromisu. Jeho nositeľom je nový policajt Stéphane, ktorý sa pripojí k tímu Chrisa a Gwady. Táto trojica sa stáva súčasťou zápasu, kde akosi mizne hranica medzi právom, reprezentovaným predstaviteľmi štátu a atomizovaným právom jednotlivých etnických komunít. I tie stoja proti sebe. Treťou silou sú generačne zjednotení mladí agresori, pripravení útočiť na kohokoľvek. Obraz tejto nezvládnuteĺnej anarchie sa nedovoláva spravodlivosti. Režisér najskôr v jej účinok neverí. Nehľadá vinníkov ani dôvody tohto stavu, lebo sa to už ani nedá. Demonštruje formy a príbeh násilia ako reťaz udalostí, dominový efekt v akomsi osudovom bezčasí. Na záver odcituje odkaz Hugovho románu, zhruba o tom, že človek nie je ani dobrý ani zlý a jeho povaha závisí od toho, kde žije a kto má naň vplyv. Tento jemný revanšizmus, s ukazováčkom namiereným kamsi vyššie, na miesta kde sídli moc, sa mysím si dá režisérovi odpustiť, lebo jeho film nemá žiadne ambície stať sa ideologickou agitkou, strkajúcou výkričníky s výčitkou akejsi bližšie neurčenej politickej reprezentácii. Rozumie ťažkej váhe tohto problému, ktorý vyrieši len čas a zdravý rozum tých, čo za správu vecí verejných berú plat. Pripomeniem len, že naposledy boli Hugoví Bedári sfilmovaní v roku 2012 v réžii Toma Hoopera s Hugh Jacksonom ako Valjeanom, Russelom Crowom a Ann Hathaway.

Víťazom domácej súťaže sa stal film Spútaní (Chained) režiséra Yarona Shaniho. Je súčasťou zamýšľanej Milostnej Sputani resizetrilógie (Love Trilogy), prvým bol  film Nahý z roku 2018. V úvode filmu sme svedkami policajnej kontroly bytu. Ktosi oznámil, že sa z neho ozýva detský krik. Jedným zo zasahujúcich je i zaslúžilý policajt Rashi (herec Eran Naim dostal cenu za najlepší mužský herecký výkon). Situáciu hneď zhodnotí a pýta sa otca, kto je za zamknutými dverami. Keď odmieta otvoriť, Rashi ich vykopne a v kúpelni nájde zmláteného chlapca, syna násilníka. Jeho ďalší syn sedí vystrašene v obývačke. To je úvod i do Rashiho rodinnej situácie. Jeho žena sa snaží otehotnieť , čo sa neveľmi darí a jej muž sa v ktorejsi časti filmu sťažuje na to, že deti nemajú tí, ktorí si ich zaslúžia a s láskou by sa o nich vedeli postarať. Rashi je hyper protektívny, vyženenú dceru sa snaží ochrániť, ale  dorastajúca tínedžerka pre jeho násilné zásahy nemá veľa pochopenia. Rashi však denno-denne počúva správy o násilníkoch a mrtvolách. Nakoniec sa jeho  neznesiteľnému správaniu vzoprie aj manželka. Bez jeho vedomia ide na potrat a Rashi stratí nervy.  

Izraelská panoráma
V kontexte ostatních súťažných filmov boli Spútaní vlastne asi najslušnejší, ale veľa nadšenia nevyvolali. Je to typ  dynamického „case study“, prípadovej štúdie sociálnej anomálie, bez akýchkoľvek presahov. Diváka letargicky informuje, aj  “toto sa môže stať“. Je to viróza, účinne fungujúca aj v slovenskom filme. Režisér Yaron Shani získal renomé známym filmom Ajami z roku 2009, rozprávajúci päť príbehov zo života moslimskej a kresťanskej komunity,  nominovaný za Izrael na Oscara.

Bohpiana resizePodobne na tom bol i film Boh piana (The God of Piano), debut režiséra Itaya Tala. Jeho hrdinkou je Anat, neuznaná klavíristka a dcéra hudobného skladateĺa. Veľa si sľubuje od svojho očakávaného dieťaťa, ale to sa narodí hluché. V zúfalstve ho v pôrodnici vymení a z Idela vychová nádejného pianistu. Jej neukojitelná túžba po dokonalosti a sláve ju bezohľadne vláči po najrôznejších adresách a podieľa sa na postupnom rozklade jej osobnosti. Herečka Naama Preis dostala cenu za najlepší ženský herecký výkon.

Omnoho zaujímavejší bol súťažný film Keď som zomrela režiséra Nimroda Eldara. Videli sme ho i na tohtoročnom  Art Film Feste a  viac som o ňom písala v súvislosti s ukrajinským festivalom Molodist. Všetky ostatné filmy mali sice slušnú, ale v kontexte dynamickej izraelskej tvorby kvalitatívne  poddimenzovanú úroveň.

Akési šance zaujať mal i film  Narodený v Jeruzaleme a stále živý (Born in Jerusalem and Still Alive) Yossi Atiu a NarodenyvJeruzaleme resizeDavida Ofeka. Ronen, starajúci sa o starého otca sa rozhodne, že bude sprevádzať turistov po miestach  teroristických výbuchov na Jaffa Road v Jeruzaleme. Jeho prvými klientmi sú Japonci a celý projekt sa sľubne rozrastá aj keď sú túry zdarma. Zoznámi sa s príťažlivou dievčinou a medzi  prechádzkami sa s ňou i postupne zbližuje. Film má viac dokumentárnu štruktúru bez nejakej sústredenje dramatickej výstavby, čo po chvíli odkazuje pozornost diváka na vedľajšiu koľaj. Odniesol si Cenu za najlepší debut.

Seniorný režisér Ram Loevy nakrútil film Mŕtvi v Jaffe (Dead MrtvivJaffe resizein Jaffa). Z palestinského územia kdosi dovezie do domu Georga a Rity tri deti, v domnení, že sú to jeho príbuzní. Georg má malý obchodík a chce sa deti ihned zbaviť tým, že ich odvezie do detenčního centra. Rita mu v tom zabrání a náročná kauza so schovávaním detí im prinesie nemálo starostí. Z realizácie viditeľne vytŕča nejaký druh naivno-realistického prístupu s deklamatívnou snahou poukázať na pozitívne ľudské vlastnosti. V časoch zložitých mocenských i společenských šarád je už táto edukatívna metóda „á la mode“.

Viac dobrého sa nedá povedať ani o filme Broskyne a krém Broskyneakrem resize(Peaches and Cream) Gura Bentwicha, aj keď dostal Cenu za najlepší scenár. Príbeh frustrovaného režiséra si sám napísal, zrežíroval i zahral. Na jeho nový film sa diváci nehrnú, a preto sa snaží získavať podporu kde sa dá. Vyskakuje v noci z taxíku a telom bráni vylepovačom plagátov prelepiť jeho film, nemá vo vrecku ani halier a dáva sa veľkoryso voziť úbohým taxikárom (za túto rolu bol na Ophira, domáce filmové ocenenie, nominovaný známy režisér gruzínského pôvodu Dover Koshashvili) po meste, háda sa s producentom, ale nič nepomáha. Nevedno, či tento počin bol len pokusom o večeru z ničoho, alebo sa myšlienka kamsi beznádejne vytratila.

Tojesposobakymmilujea resizeZ akýmisi sexuálnym obsesiami zrejme zápasili tvorcovia filmu To je spôsob, akým miluješ (That´s the Way You Love). Úspešná i biznismenka Tamara porodí dieťa a tým sa zmení  portfólio jej záujmov. Rozorvanosť medzi  prácou  a dieťom, tlak jej vyšinutého šéfa, inšpiruje jej sexuálne túžby a z manželom sa začnú venovať masochisticko-sadistickým radostiam.

Výber, reprezentujúci domáci film mal v tomto roku rezervy aj v iných sekciách. Z krátkych filmov som stihla ešte dokument Mama Rusko (Mada Russia), zostrih home video  autorky filmu, ilustrujúci príchod rodiny do Izraela a ich meniace sa prostredie, názory i spôsob života. Bol to vcelku svieži pohľad do izraelského multikulturalizmu, kde hrá ruský element významnú  rolu.

V rámci špeciálnych programových premietaní bol uvedený i film Amosa Gitaia z roku 1989 Berlín-Jeruzalem. Do nabitej sály sa dostali bez lístka len tí, ktorých tam osobne viedol sám režisér. Film si nakoniec môže každý nájsť na berlinjerusalem resizeinternete, ak je, samozrejme, jazykovo disponovaný, lebo sa v ňom hovorí asi siedmymi jazykmi a verzia na vimeo je s francúzskymi titulkami. Film som po predsálovej frustrácii (lístky boli vypredané a nedostupné dlho pred predstavením) nakoniec absolvovala v pohode na hotelovej izbe s fľašou chladenej coca-coly. Príbeh filmu konfrontuje dva ženské osudy, nemeckej židovskej poetky Else Lasker Schuler a sionistky z Minska Mani Šochat (vo filme vystupuje ako Tonia). Obe boli reálnymi postavami. Else sa pohybovala na predvojnovej nemeckej kultúrnej scéne a bola jedinou ženskou členkou skupiny expresionistov. V náznaku sa v úvode filmu objavuje divadelné expresionistické predstavenie. Na jeho rekonštrukcii spolupracovala Pina Bausch, nemecká tanečníčka a choreografka. Else je výstredná a náročná, ako zrejme všetky bohémske umelkyne v 20. rokoch. Celé dekadentné niveau končí s nástupom nacizmu, jeho primitívnym násilím a aroganciou deštrukčných vízií novej budúcnosti, zbavenej všetkého, čo sa ocitlo na zozname menejcenností. Tonia žije v britskej Palestíne, organizovanej nadradenou britskou mocou, konfrontovaná s odlišnými mocenskými štruktúrami a spôsobmi.

Z prestížnych minuloročných i tohtoročných filmov, ktorými nesporne boli  Synonyma (2019) Nadava Lapida, nostieľa Zlatého medveďa z Berlinale alebo čierna komédia Tel Aviv v plameňoch (2018) palestínskeho režiséra Sameha Zoabiho, Operatívec (2019) Yuvala Adlera o agentke Mossadu v zosobnení Diane Kruger, sa nepremietalo takmer nič. Letmý pohľad do nominácií na domácu cenu Ophir zahŕňa z festivalových filmov film Spútaní, nominovaný medzi päťku najlepších filmov, medzi ktorými napodiv chýba víťazný film z Berlína a je nominovaný len v kategórii najlepší režisér a najlepší herec. Snáď sa prítomnosť najlepších izraelských filmov v našich kinách nenaruší a budeme mať príležistosť čoskoro o nich písať i debatovať.

Share/Save/Bookmark