ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Galéria skvelých hereckých výkonov na 15. MittelCinemaFeste

logoMCF2017 resizePrehliadky talianskych filmov, ktorých hlavným usporiadateľom je Taliansky kultúrny inštitút, majú v Bratislave už svoju tradíciu. V ostatných rokoch majú svoje jarné a jesenné „vydanie“ – to prvé pod názvom Cine vitaj (v rámci širšie koncipovaného podujatia Dolce vitaj) a to druhé od roku 2006 pod názvom MittelCinemaFest (Stredoeurópsky festival talianskeho filmu), čo je podujatie, ktoré sa krátko po sebe koná v troch stredoeurópskych metropolách (tohto roku v poradí Budapešť, Bratislava, Praha; v Česku sa pridáva aj Brno a Ostrava).

Organizátori podobných prehliadok stoja vždy pred dilemou, či staviť na ľahšie, divácke žánre s potenciálne vysokou návštevnosťou, alebo na artovejšie zameranú kinematografiu, čo sa prejavilo aj v uplynulých ročníkoch MittelCinemaFestu. Keďže priemeru a podpriemeru je v našich kinách tak či tak dosť, za vhodnejšiu považujeme druhú cestu, ktorou sa organizátori jednoznačne vydali tohto roku (kino Lumiere, 24. – 28. novembra), pričom stavili tak na filmy skúsených tvorcov, ako aj debutantov. Dramaturgiu im uľahčuje to, že základný výber filmov robí taliansky Neha resizeIstituto Luce Cinecitta, inštitúcia podobná nášmu filmovému ústavu. Bratislavský organizátor však pristupuje ku koncipovaniu programu tvorivo, takže vďaka jeho aktivite sme mohli vidieť aj niekoľko titulov získaných výlučne na uvedenie u nás. To platí aj o snímke Neha režiséra Gianniho Amelia, komorný príbeh Lorenza, starého muža, bývalého advokáta, ktorý je po vážnej srdcovej príhode a žije osamelo, hoci má dve dospelé deti (jeho dcéru hrá Giovanna Mezzogiorno, ktorú si pamätáme z filmu Ferzana Ozpeteka Okno naproti). Do jeho života náhle vpadne mladá rodina s dvomi deťmi, ktorá sa prisťahuje do susedstva. Tragická udalosť, ktorá sa v tejto rodine odohrá, zapôsobí ako katalyzátor toho, aby Lorenzo prehodnotil svoj spôsob života a vzťahy so svojimi deťmi.

Na prehliadke talianskych filmov spravidla nechýba snímka s tematikou mafie. Vlastne boli až dve, a to navzájom také odlišné, ako len dva filmy môžu byť, a zároveň aj odlišné od väčšiny mafiánskych filmov, ktorých máme v pamäti SicilianGhostStory resizedesiatky. Režisérska dvojica Antonio Piazza a Fabio Grassadonia vychádza zo skutočnej udalosti, keď príslušníci mafie v roku 1993 uniesli iba dvanásťročného chlapca Giuseppeho Di Mattea, väznili ho a po 779 dňoch napokon fyzicky zlikvidovali. Podstatou tohto neľudského činu bola pomsta chlapcovmu otcovi, ktorý, hoci sám pochádzal z prostredia mafie, sa stal informátorom polície pri vyšetrovaní mafiánskych káuz. V príznačne/prízračne nazvanej snímke Sicilian Ghost Story tvorcovia v maximálnej miere potláčajú faktografiu a ponárajú sa do detského sveta prostredníctvom Giuseppeho spolužiačky, ktorá je do chlapca zamilovaná (mladý hrdina má vo filme štrnásť rokov) a na rozdiel od dospelých sa nevie a nechce zmieriť s jeho zmiznutím. Svoj film koncipujú ako temný príbeh s prvkami rozprávky, v ktorom sa prelína realita s fantáziou a snom, príbeh nesmierne sugestívny a pri všetkej drsnosti témy poetický a najmä veľmi originálny.

Z celkom iného súdka bol film Láska a podsvetie. Už úvodná scéna, v ktorej počas pohrebu začne mŕtvola v truhle spievať a protestovať proti pohrebnému obradu, lebo pozostalí sa lúčia s niekým celkom iným, nenechá diváka na pochybách, že nepôjde o nič vážne. Teda aspoň nie v rovine žánru, lebo bratia Antonio a Marco Manettiovci nakrútili Laskaapodsvetie resizemuzikálovú komédiu, ktorá, hoci ide jednoznačne o mainstreamový film, reprezentovala Taliansko v súťaži benátskeho festivalu. V zápletke filmu sa don Vincenzo, majiteľ firmy na spracovanie ustríc, stane obeťou mafiánskej pomsty. Lenže to, čo sa belie v kadi plnej ustríc, kam sa mafián skryl pred zabijakmi, nie je jeho hlava, ale – zadok, takže jeho strelné poranenie nie je veľmi vážne. Vincenzo je však už zo všetkého unavený a rozhodne sa zinscenovať vlastný pohreb, aby si potom mohol s manželkou Mariou, ktorá mu v tomto pláne výrazne pomáha, užívať v nejakom prímorskom raji. Dokonalý plán naruší zdravotná sestra Fatima, ktorá zazrie dona Vincenza v nemocnici živého, a preto ju treba zlikvidovať. To by mala byť hračka pre Vincenzovho zabijaka Cira, ktorý však zistí, že sestrička je jeho osudová láska z mladosti – a vydá sa s ňou na útek. Ďalší zabijaci dostanú za úlohu zlikvidovať aj Cira a začína sa bláznivá naháňačka, pri ktorej, ako to už v muzikáloch býva, začínajú protagonisti podchvíľou bez akejkoľvek príčiny spievať... Manettiovci ponúkajú gejzír originálnej, inteligentnej zábavy, v ktorom parodujú mnohé klišé mafiánskych filmov a ktorý by sa podľa našej mienky „uživil“ aj v našej bežnej distribúcii. Určite by poslúžil aj ako skvelý príklad, že mainstreamová zábava nemusí nutne kráčať ruka v ruke s trápnosťou, ako sa to deje pri tuzemských „zábavách“ typu Cuky Luky film či Všetko alebo nič.

Kampadajutiene resizeNo vráťme sa ešte k vážnejším témam. Debutujúca režisérka Valentina Pedicini sa vo svojom filme Kam padajú tiene inšpirovala málo známymi historickými faktmi. Na území Švajčiarska, Francúzska, Nemecka a Rakúska žilo (a žije) rodové spoločenstvo Jenišov, ktorí svojím spôsobom života pripomínajú kočujúcich Rómov (preto ich niekedy nazývali aj „bielymi Rómami“). Vo Švajčiarsku fungovala od dvadsiatych až do sedemdesiatych, resp. osemdesiatych rokov minulého storočia „filantropická“ asociácia Pro Juventute, ktorá v úsilí zastaviť kočovníctvo odnímala Jenišom deti, zhromažďovala ich v detských domovoch, robila na nich „vedecké“ pokusy a sterilizovala ich. Scenáristky Valentina Pedicini a Francesca Manieri o tom rozprávajú vo forme retrospektívy. Zdravotná sestra Anna a ošetrovateľ Hans pracujú v domove dôchodcov, ktorý je v budove, kde bol ešte pred štrnástimi rokmi práve detský domov pre jenišské deti. Nielen to – oni sami patrili medzi tieto deti a boli obeťami experimentov, ktoré viedla lekárka Gertrud. Keď sa v domove dôchodcov objaví ako nová klientka distingvovaná stará dáma, Anna v nej spozná práve nenávidenú Gertrud, čo v nej prebudí frustrujúce spomienky a azda aj túžbu po pomste... Režisérka zvolila tvorivý kľúč, v ktorom zobrazované prostredie ani konanie postáv nepôsobí celkom realisticky – skôr pripomína akúsi nočnú moru, mátožný sen, a to v rovine filmovej prítomnosti aj minulosti.

V programe MittelCinemaFestu bol aj sľubný debut Roberta De Paolisa, ktorý Fortunata resizesme mohli vidieť aj na tohtoročnom Art Film Feste v Košiciach: Čisté srdcia sú naozaj „čistým“ príbehom mladého páru, ktorého ľúbostný vzťah zbytočne komplikujú bigotné predstavy matky dievčaťa. O niečo slabšími titulmi boli snímky Nemožné lásky (r. Francesca Comecini, dcéra slávneho otca Luigiho Comenciniho) a Fortunata (r. Sergio Castellitto). V oboch ide o problémy s láskou: v prvom medzi dvomi už nie najmladšími vysokoškolskými pedagógmi, v druhom medzi neveľmi úspešnou kaderníčkou a detským psychiatrom, ku ktorému chodí rozvádzajúca sa Fortunata so svojou dcérkou. Aj napriek istým výhradám k samotnému filmu v ňom môžeme oceniť presvedčivý, živelný herecký výkon Jasmine Trinca v titulnej Nemoznelasky resizeúlohe; v role zamilovaného psychiatra jej sekunduje Stefano Accorsi, u nás známy napríklad z Ozpetekovho filmu Ignoranti. No a záverečným a v návštevnosti jednoznačne najúspešnejším filmom bolo Miesto splnených túžob z dielne režiséra Paola Genoveseho, ktorého predošlý film Úplnú cudzinci dobre zabodoval v našej distribúcii (15-tisíc divákov). O jeho najnovšom filme nebudeme prezrádzať viac, lebo spoločnosť Film Europe ho už zakrátko prinesie aj na plátna našich kín.

Miestosplnenychtuzob resizeAko vyplýva z napísaného, uvedené filmy boli zaujímavé nielen samy osebe, ale vytvárali medzi sebou určité vzájomné vzťahy a ukazovali súvislosti (dva filmy o mafii, dva filmy inšpirované skutočnými udalosťami, pripomínajúce z formálnej stránky nočnú moru, filmy odohrávajúce sa v Neapole a podobne.). Aj pri rôznosti tém, žánrov a autorských prístupov treba vyzdvihnúť vynikajúce herecké výkony vo všetkých uvedených snímkach. Hoci to bol – a musel byť – len zlomkový obraz súčasnej talianskej kinematografie, bol nesmierne inšpiratívny. Tohtoročný MittelCinemaFest nasadil latku hodne vysoko a v nasledujúcich ročníkoch bude ťažké ju nepodliezť.

Share/Save/Bookmark