ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Teplý macko, zlomené srdcia aj happy endy

Inakostlogo resizeFilmový festival inakosti (FFI), ktorý sa koná každoročne v jesennom termíne, je etablovaným podujatím, určeným nielen pre ľudí z LGBTI komunity, ale pre všetkých milovníkov kvalitného filmu. Tohto roku zorganizovala Iniciatíva Inakosť už jeho trinásty ročník (hoci organizátori festival naďalej vytrvalo nečíslujú) a trinástka sa preň stala takmer osudnou. Pre ľudskú obmedzenosť.

Ako je z médií všeobecne známe, ministerka kultúry Ľubica Laššáková napriek odporúčaniam odbornej komisie odmietla podpísať udelenie podpory všetkým LGBTI projektom vrátane FFI. Ak bolo jej cieľom zruinovať úspešné, roky budované podujatie, dosiahla pravý opak. Jej, jemne povedané, neuvážený krok zmobilizoval množstvo inštitúcií i jednotlivcov, ktorí vyjadrili festivalu i ďalším LGBTI aktivitám morálnu i finančnú podporu. (Nezávisle od tohto diania podujatie podporil aj Audiovizuálny fond.) Vznikla iniciatíva Stojíme pri kultúre, v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou zasa výzva Za farebnú kultúru... Výsledkom bol festival, ktorý trval o jeden deň dlhšie než zvyčajne, teda šesť dní (16. – 21. októbra), a ktorý pokračuje v októbri a novembri projekciami vybraných filmov v Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach, Žiline a Liptovskom Mikuláši. Programovému tímu, ktorý tvorili Zita Hosszúová (riaditeľka festivalu), Monika Krajčiová, Kristína Aschenbrennerová, Magdaléna Macejková a nováčik David Benedek, sa podarilo zostaviť program zo šiestich desiatok filmov – viac než polovicu z nich tvorili snímky celovečerné –, medzi ktorými nechýbala klasika, nové filmy, snímky hrané i dokumentárne, študentské nevynímajúc.

To najhoršie na začiatok
Pravda, spomínaný krok ministerky kultúry (v médiách sa bežne píše o ministerke nekultúrnosti či ministerstve štiepenia spoločnosti) nemohol zostať bez adekvátnej reakcie. V rámci FFI ňou mala byť verejná panelová diskusia na tému Je LGBT+ kultúra hodná podpory?. Zúčastnili sa na nej dvaja zástupcovia iniciatívy Stojíme pri kultúre, zástupcovia Iniciatívy Inakosť a mesta Bratislavy (treba povedať, že primátor Matúš Vallo prevzal nad festivalom záštitu spolu s predsedom Bratislavského samosprávneho kraja Jurajom Drobom, ktorý sa účastníkom aj prihovoril na slávnostnom otvorení), pozvanú ministerku (ne)zastúpili dvaja úradníci z jej ministerstva. Priblížme si tú situáciu: Sme na sprievodnom podujatí Filmového festivalu inakosti, ktorý ministerka odmietla podporiť – svojvoľne, predpojato, bezprecedentne, bez hanby, s takým jemným fašistickým nádychom. Ba čo viac, zmenila podmienky na udeľovanie dotácií tak, aby sa o ne LGBTI projekty nemohli uchádzať ani v budúcom roku, a potom pokrytecky pozývala predstaviteľov odmietnutých projektov na „rokovanie“ (čo oni z pochopiteľných dôvodov odmietli). Ministerka jednoducho napľula do tváre celej LGBTI komunite a na otázku položenú názvom panelovej diskusie už pred niekoľkými mesiacmi jednoznačne odpovedala, že LGBT+ kultúra podľa jej osobného názoru nie je hodná podpory. (Alebo možno sa chce Smer len zapáčiť kotlebovcom či kollárovcom?) A v tejto situácii vysloví moderátor podujatia ako jednu z prvých vecí výzvu: „Nevracajme sa k tomu, čo bolo v roku 2019, a sústreďme sa na to, čo bude v roku 2020.“ Tak o čom sa malo diskutovať? O outfitoch pani ministerky? Moderátor sa pokúšal nájsť v kope papierov, v ktorých chaoticky listoval, nejaké relevantné údaje, na základe ktorých by vypotil aspoň nejaké otázky, aktivisti sa pokúšali povedať niečo podstatné, respektíve položiť ministerským úradníkom otázky k veci. A ministerskí úradníci sa nepokúšali o nič; oni sa pokúšať nemusia, za prejavenú servilnosť zjavne istí si svojimi stoličkami, lebo to zrejme majú dobre nacvičené a majú aj dostatočne silný žalúdok nato, aby s kamennou tvárou dookola opakovali bezpohlavné frázy o dotačných schémach, o výzvach a komisiách a aby sa ani náhodou, ani len okrajovo nedotkli otázky položenej témou diskusie. A moderátor im to bez problémov dovolil. Ostatne, ich šéfka už dávno odpovedala za nich. Bezzubejšiu a márnejšiu diskusiu som teda už dávno nepočul...

V Lumièri, to bol celkom iný svet
Našťastie, účastníci festivalu sa na jalové reči zväčša vykašľali a užívali si priateľskú atmosféru Kina Lumière a dúhovo MatthiaaMaxime resizepestrý program festivalu, ktorý otvoril najnovší film Xaviera Dolana Matthias a Maxime. Ide o príbeh dvoch tridsiatnikov, kamarátov z detstva, v ktorých náhodný vzájomný bozk, zahraný pri nakrúcaní študentského filmu, prebudí znepokojivé otázky o tom, aká je vlastne skutočná povaha ich vzťahu. Nebudeme prezrádzať viac, lebo túto snímku pripravuje na budúci rok do distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov. A to platí aj o filme Portrét ženy v plameňoch francúzskej režisérky Céline Sciamma, ktorý vzbudil obdobný masový záujem u dámskej časti publika. (Tento film vstúpi do distribúcie už koncom novembra.) Príbeh z 18. storočia o mladej žene z bohatej rodiny, ktorú chcú vydať za nemilovaného muža, a talentovanej maliarke, ktorá má namaľovať jej portrét, sa vyznačuje nielen dramatickým dejom, ale aj originálnou výtvarnosťou. Na tohtoročnom festivale v Cannes získal tento film cenu za najlepší scenár a Queer palmu. Mimochodom, program festivalu tvorilo aj niekoľko filmov, ktoré už poznáme z bežnej distribúcie, ale v kontexte FFI si nájdu nových divákov, či už išlo o Almodóvarov autobiograficky ladený titul Bolesť a sláva s výborným výkonom Antonia Banderasa v hlavnej úlohe, kontroverznú drámu Chvenie (z tohtoročného Projektu 100) guatemalského režiséra Jayra Bustamanteho o „liečení“ homosexuality v striktne katolíckej komunite, životopisného eltonjohnovského Rocketmana (r. Dexter Fletcher), alebo o česko-slovenskú adaptáciu známeho románu Simona Mawera Sklenená izba v réžii Juliusa Ševčíka.

Plná hrsť zlomených sŕdc
Ako konštatovali organizátori FFI na tlačovej konferencii, v programe sa im stretlo viacero filmov s tanečnou tematikou – od amerického dokumentárneho portrétu slávneho ruského tanečníka vo filme Nurejev (r. Jacqui a David Morrisovci) cez špecifický filipínsky fenomén takzvaných macho dancerov (ktorí občas plnia aj úlohu platených spoločníkov, ako v snímke Chlapec režiséra Auraeusa Solita) a predstaviteľov tzv. ballroom kultúry a tanečného štýlu ParisIsBurning resizevogue, často transrodových (americký klasický dokument v štýle hnutia New Queer Cinema Paris is Burning z roku 1990 v réžii Jennie Livingston, ale aj nový francúzsky dokument Nádherná režisérky Audrey Jean-Baptiste) až po mladých adeptov tanca v gruzínskej romanci Kým sa tancuje (ku ktorej sa ešte vrátime). Nás však zaujala iná, menej explicitná téma, ktorá síce nie je nová, ale opakovala sa vo viacerých filmoch. Stretnú sa dvaja ľudia a sú spolu. Jeden večer, jednu noc, pár mesiacov, proste nejaký čas. Lenže vysvitne, že jeden z nich do toho vkladá oveľa viac než ten druhý a má oveľa väčšie (a záväznejšie) očakávania...

Môže sa to začať už v detstve. Malý protagonista pôvabného krátkeho filmu Na niečo si treba počkať (USA, r. Jerell Rosales) sa platonicky zamiluje do svojho fešného učiteľa. Vo svojej detskej naivite a nevinnosti mu to aj povie a vzápätí mu venuje vzácne hodinky, ktoré zobral svojmu otcovi. Otec je síce parťák, ale často na syna aj nemá čas, a tak nie div, že chlapček hľadá pevný bod niekde inde. Pochopiteľne, učiteľ ho empaticky, ale jednoznačne nasmeruje do príslušných medzí.

Ktorý gej sa niekedy nezamiloval do heterosexuálneho kamaráta či iného človeka, u ktorého proste nemohol mať Genesis resizešancu? To sa stane aj jednému z mladých protagonistov, šestnásťročnému Guillaumovi, v kanadskom filme Genezis (r. Philippe Lesage). (Film vo svojej zložitej, nelineárnej štruktúre sleduje aj ďalšie dva príbehy prvých pubertálnych či adolescentných lások. Vo svojich ľúbostných vzťahoch tápe predovšetkým Guillaumova osemnásťročná sestra Charlotte, kým nesmelý, ešte len dvanásťročný Félix prežíva prvé zamilovanie v letnom tábore.) V internátnej škole to Guillaume naozaj nemá ľahké. Lenže jedného dňa naberie odvahu, a keď dostanú v škole za úlohu predniesť monológ o tom, čo majú v živote radi, sám sa prihlási ako prvý a porozpráva svojim spolužiakom i zaskočenej učiteľke o svojom najlepšom priateľovi a o tom, čo k nemu cíti, i keď vie, že nemá nádej. Nech to dopadne akokoľvek, dôležité je, že bol schopný urobiť tento krok: evidentne mu spadol veľký kameň zo srdca.

Trochu podobne je na tom mladučký Lorenzo vo filme Môj najlepší priateľ argentínskeho režiséra Martína Deusa, ktorý žije s rodičmi a mladším bratom v malom mestečku v argentínskej Patagónii. Jedného dňa k nim príde Caítov mojnajlepsipriatel resizerovesník, syn dávneho priateľa Lorenzovho otca – u nich doma sa vyskytol nejaký problém a Caíto nemôže nejaký čas bývať s nimi. Kým Lorenzova matka dáva najavo nevôľu z prítomnosti prakticky cudzieho človeka, navyše problémového tínedžera, a snaží sa určiť mu pevné pravidlá, Lorenzo sa s chlapcom zbližuje, svojím spôsobom ho obdivuje a baví ho spolu s ním určené pravidlá porušovať. Navyše Caítova prítomnosť pôsobí ako katalyzátor, vplyvom ktorého vyplávajú na povrch aj iné konflikty a traumy v rodine. To najdôležitejšie sa však deje pod povrchom, v duši mladého Lorenza, ktorý sa do Caíta, takého odlišného od neho samého, ale svojím spôsobom príťažlivého, úprimného a bezbranného, zamiluje. V kľúčovej scéne filmu dá Lorenzo Caítovi najavo, čo k nemu cíti – jemne a bez slov –, a Caíto to opätuje – jemne a bez slov – spôsobom, ktorým Lorenzovi takisto prejaví náklonnosť, ale tak, aby pochopil, že z jeho strany ide len o priateľstvo. Podstatný je tu aj postoj Lorenzovej matky, ktorá pochopí, čo jej syn prežíva – hoci ten o tom zatiaľ nechce hovoriť –, a dá mu najavo, že môže rátať s rodičovskou podporou. Možno je to trochu „po lopate“, ale v našich končinách to môže slúžiť ako veľmi pozitívny príklad.

Ani keď ste o niečo starší a máte už všeličo za sebou, nemusíte to mať ľahké. Dvaja mladí muži sa neskoro večer ocitnú spolu v byte jedného z nich. Evidentne sa zoznámili len krátko predtým v nejakom bare a vzájomná príťažlivosť Gumenydelfinich priviedla až sem... Tak sa začína krátky absolventský film izraelského režiséra Oriho Aharona Gumený delfín. (Nechcite vedieť, čo tento titul v kontexte filmu znamená.) Tí dvaja spolu majú príjemný sex, po ktorom sa aj dlho a úprimne rozprávajú, okrem iného aj o svojich sexuálnych rolách a preferenciách. Keď sa uložia na spánok, návštevník povie tomu, ktorý je tam doma, že určite si zakrátko niekoho nájde, lebo zjavne je na to už pripravený. A malá slza v kútiku oka toho druhého svedčí o tom, že dúfal, že sa to práve stalo... Ráno sa pokúsi dať tomu všetkému zmysel, ale druhá strana nemá záujem: dotyčný sa slušne rozlúči a odchádza. Určite spokojný, veď nikomu nič nesľuboval, nikomu neublížil, zažil príjemný večer...

Na tanec treba (zväčša) dvoch
Vo svojich emóciách tápe aj Merab, mladý protagonista gruzínsko-švédsko-francúzskeho filmu Kým sa tancuje (r. Levan Akin), ktorý navštevuje tanečné konzervatórium a túži raz tancovať v gruzínskom národnom balete. Inak to kymsatancuje resizevšak nemá ľahké: jeho rodičia spolu nežijú, otec ako tanečník skrachoval, starší brat štúdium na tej istej škole fláka a zapája sa do nekalých činností. A navyše Merab nepatrí práve medzi mužné typy, no jeho pedagóg, nie veľmi príjemný chlapík, zdôrazňuje, že základom gruzínskeho tanca je mužnosť. Keď sa v škole objaví nový študent Irakli, Meraba okamžite zaujme. Časom sa ich spočiatku priateľský vzťah spontánne zmení na intímny. Irakli je nielen Merabovým milencom, ale aj konkurentom. Lenže ich romanca netrvá dlho: Irakli, ktorý sa k Merabovi začne správať akosi odťažito, sa pod vplyvom rodinných okolností rozhodne vrátiť do Batumi a oženiť sa. Výrečná je záverečná scéna konkurzu do národného baletu, keď Merab vo svojom tanci zámerne zdôrazňuje zženštené prvky, napríklad držanie rúk, aby dal najavo, kým je, hoci vie, že sa vyžaduje pravý opak. Šéf baletu znechutený odchádza, ale Merab odhodlane tancuje ďalej... Film Kým sa tancuje zvíťazil v diváckom hlasovaní a získal cenu Ružový balónik.

Ľahké to nemá ani Gabriel, titulný hrdina ďalšieho argentínskeho filmu Blondín (r. Marco Berger). Práve sa zamestnal v továrni v Buenos Aires, a keďže nemá kde bývať, prichýli ho u seba jeho kolega Juan. Tridsiatnik Gabriel je vdovec a Blondín resizecez víkendy cestuje za svojou malou dcérkou, o ktorú sa zatiaľ stará jeho matka. Juan je flamender a sukničkár. Hoci je to prekvapujúce, spoločné bývanie a fyzická blízkosť prebudí medzi týmito dvoma mužmi sexuálne napätie, ktoré ako prvý prelomí Juan. Vo výrazne maskulínnej spoločnosti musia dvaja muži svoj vzťah tajiť, navyše Juan má stále aj priateľku. Opäť tu vzniká nerovnosť: kým Gabriel si je svojej náklonnosti k mužom plne vedomý a do vzťahu s Juanom vkladá všetko, Juan považuje ich aktuálny vzťah skôr za akýsi úlet či spestrenie sexuálneho života. A keďže jeho priateľka čaká dieťa, je zrejmé, komu dá prednosť... V nesmierne milej záverečnej scéne si Gabriel užíva popoludnie v parku so svojou dcérkou, ktorá sa ho pýta na Juana. Gabriel odpovie, že už sa nekamarátia, na chvíľu zaváha a potom dodá: „Chcem ti niečo povedať... Juan bol môj frajer.“ Dievčatko sa pozrie milovanému ockovi do očí, usmeje sa a pokojne povie: „Prečo si mi to nepovedal skôr?“

Klasika a kraťasy v kurze
Program festivalu bol rozdelený do štyroch sekcií: najpočetnejšej Súčasný film, ďalej Teplé Česko-Slovensko, skromne zastúpenej Classics (popri spomínanom dokumente Paris Is Burning ešte Psie popoludnie Sidneyho Lumeta z Sekunda resizeroku 1975 s Alom Pacinom v hlavnej úlohe) a napokon Queer Ázia: Filipíny, ktorú s láskou pripravila expertka na ázijské kinematografie Kristína Aschenbrennerová. Prvé dve z týchto sekcií obsahovali v porovnaní s minulosťou oveľa viac krátkych filmov, o čo sa postaral poslucháč réžie na FTF VŠMU David Benedek. Tomu sa podarilo zostaviť nielen samostatné pásma gejských, lesbických a transrodových filmov (akokoľvek tieto označenia nemám rád), ale aj dve pásma „domácich“ filmov z pražskej FAMU a bratislavskej FTF VŠMU. Lukáš Hamara ponúkol vo filme Sekunda obraz rozvedeného muža v strednom veku (v podaní Csongora Kassaia), ktorý (možno) ešte hľadá sám seba a (možno) nájde aj novú lásku, ak v sebe predtým nájde odvahu. Nikola Kišová nakrútila grotesknú „hoaxovú“ komédiu o možnom konci sveta, ktorá je však zároveň aj o priateľstve a o tom, aké to je, byť dospievajúcim gejom v malom meste (nakrúcalo sa v Šuranoch); klobúk dole za bizarný titul Tri dni, počas ktorých sa nič neudialo a aj keby hej, nikto by o tom nevedel a každému by to bolo jedno (a odpúšťame jednu chýbajúcu čiarku v názve). David Benedek vo filme V slepých Tridni2 resizeuličkách opäť analyzuje vzťahy niekoľkých postáv, tentoraz v situácii, keď sa v čase príprav komornej oslavy narodenín jedného z troch priateľov (z ktorých dvaja sú aj partnermi) nečakane objaví kamarát z minulosti. Snímka Impundulu Claudie Pittnerovej je 15-minútovou adaptáciou divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve. Vyvrcholením slovenskej kolekcie bol absolventský krátky film Gregora Valentoviča Kid, ktorý rozpráva o tom, ako sa po skončení vysokej školy a vstupe do „skutočného“ života oslabujú staré kamarátstva, a o tom, že niekto to môže mať v živote o niečo ťažšie ako ostatní. Film už zaznamenal aj medzinárodný úspech, keď ho uviedli na tohtoročnom MFF Karlove Vary v sekcii Prvé podanie, ktorá predstavila desať študentských filmov nastupujúcej generácie európskych režisérov. Účastníci FFI udelili filmu Kid cenu Ružový balónik ako divácky najúspešnejšiemu krátkemu filmu.

Zo Slovenska pochádza aj Dominik György, ktorý nakrútil ako poslucháč FAMU film Tatínek pod stromek: obraz tradičnej rodiny (v ktorej manžel nie je zároveň otcom dieťaťa) v ňom naruší nečakaný príchod celkom netradičného skutočného otca. V rámci slávnostného otvorenia festivalu bol uvedený aj animovaný film Marty Prokopovej a Michala Blaška Divoké bytosti s postavou „teplého macka“. A do sekcie Teplé Česko-Slovensko zaradili organizátori aj snímku Marka Škopa Nech je svetlo, v ktorej zohráva významnú úlohu motív homofóbie, pre Slovensko takej typickej.

Smiech lieči
Melancholický tón a smutné konce viacerých filmov vyvážili len vzácne zastúpené ľahšie žánre, ku ktorým patrila aj Takeobycajneleto resizetalianska komédia Také obyčajné leto režiséra Simoneho Godana. Starnúci obchodník s umením Toni ide uzavrieť registrované partnerstvo so svojím mladším partnerom Carlom. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby predtým obaja nežili v manželstve, respektíve v partnerstve so ženou a nemali už dospelé či dokonca ešte nedospelé deti. Stretnutie ich dvoch (bývalých) rodín v Toniho vidieckom sídle spočiatku neprinesie nič dobré, len vzájomnú nevraživosť. Lenže potom Carlov syn a Toniho dcéra nájdu spoločnú reč v tom, že vzťah ich otcov treba za každú cenu rozbiť, čo prinesie rad komických situácií a komplikácií, ale aj nepríjemné odhalenia týkajúce sa minulosti. Ale stále sme v žánri komédie, kde všetko smeruje k happy endu, kde láska je láska a kde na pohlaví a v tomto prípade ani na veku až tak veľmi nezáleží... Na rozdiel od tejto klasickej komédie sa filipínska snímka s veľavravným názvom Remington a kliatba teplých zombíkov (r. Jade Castro) pohybuje na pomedzí rôznych (komerčných) žánrov, ktoré kombinuje vo veselej zmesi, kde je všetko dovolené a kde sa nájde aj spôsob, ako „na počkanie“ meniť sexuálnu orientáciu...

Bohatý program FFI ponúkol množstvo filmov od študentských prvých pokusov až po snímky, ktoré získali ocenenia na prestížnych festivaloch. V súlade s aktuálny trendom v mnohých z nich nebola LGBTI tematika ťažisková; sexuálna/emocionálna identita postavy bola integrálnou súčasťou inak zameranej témy či deja. Témy priateľstva, lásky či hľadania vlastnej identity sú univerzálne. Hranica medzi LGBTI filmami a tými ostatnými nie je vôbec taká výrazná, ako by si niekto mohol myslieť. Vlastne nie je prakticky žiadna. Možno by si to mohli opäť všimnúť aj na ministerstve, ktoré má v názve slovo „kultúra“.

Share/Save/Bookmark