Stalo sa to v takmer nepostrehnuteľnej chvíli. Sotva sa jej podarilo odprevadiť svojho malého syna Noaha (Rory Wilmot), ktorý nerád skúša nové veci, do školy, poriadne sa rozcvičiť a rozbehnúť vo svojom rituálnom rannom behu zelenšími od bežného každodenného ruchu o čosi vzdialenejšími exteriérmi Londýna. Už-už musela telefonicky riešiť jednu zrejme do slepej uličky vedúcu milostnú zápletku, prebrať zopár detailov z právnickej praxe aktuálneho prípadu, aby jej zrazu zo synátorovho mobilu zavolal neznámy hlas (Damian Lewis). Má jej syna. Zámerne ho dostal do diabetickej kómy. Ak ho Maia (Gal Gadot) chce ešte niekedy vidieť živého, bude musieť v blízkom kontajneri nájsť synov batoh, v ktorom sa skrýva balíček a nástroje, čo bude potrebovať, aby splnila vydieračove pohnútky. Nesmie hysterčiť, samozrejme, ani len naznačiť okoloidúcim, čo sa deje. Namieri si k hotelu Excelsus a izbe, kde je pred súdom ako svedok zabývaný jej klient Radian Tafa (Phoenix DiSebastiani) a zastrelí ho vo chvíli tesne pred tým, ako ho muži zákona prevezú k súdu. A tak Maia beží ako o život, pretože na vykonanie akcie má len jednu hodinu a snaží sa v hlave narýchlo zosumarizovať všetky možné nápady ako zdanlivo pôsobiť, že plní požiadavky hlasu v telefóne a pri tom získať späť syna bez toho, žeby musela svoj cieľ skutočne zastreliť. Prípadne ako odviezť pozornosť volajúceho a pomôcť dostať ho pod zámok, či zneškodniť...
Snímka Bežkyňa režiséra Kevina Macdonalda je remeselným thrillerom so zdanlivo všednou postavou v hlavnej úlohe, ktorá je vystavená vydieraniu a mimo jej bežnú každodennú skúsenosť bojuje s časom, aby zachránila svojich milovaných, pričom musí vo vyhrotenej chvíli vykonať niečo nemysliteľné. Je to dynamické naplnenie príbehovej schémy záchrany na poslednú chvíľu, ktoré diváka nostalgicky vráti do žánrových 90. rokov, možno na začiatok nového tisícročia – asi najbližšie má k 
eskapádam Johnnyho Deppa vo filme V poslednej chvíli (1995) Johna Badhama, prípadne v „statickej“ podobe k osobitým hereckým one man show v uzavretom priestore ako Telefónna búdka (2002) Joela Schumachera. Popri tom je klipovým, na kratučké fragmenty Samom Rice-Edwardsom nastrihaným sledom bežeckých scén Gal Gadot rútiacej sa rozhodne nie rekreačným tempom z miesta A do miesta B ulicami Londýna efektívne nasnímanými kamerou Anthonyho Dod Mantlea, ktoré dojmovo môžu pripomínať formálne efektívne, no zároveň existenciálne reflexívne skúmanie cestičiek osudu Lola beží o život (1998) Toma Tykwera. Chvíľu sa aj zdá, že Bežkyňa rovnako premýšľavo dopĺňa hrdinkine bolestné krívanie z nohy na nohu skvelo rytmizované hudbou Toma Hodgea, preskakovanie prekážok, či vyhýbanie sa oproti idúcim chodcom a autám (nielen) na prechodoch niečím pripomínajúcim sociálno-kritický vhľad do súčasnosti zahltenej telefónmi sledovanými svojimi užívateľmi už viac, než čokoľvek pripomínajúce akúkoľvek nevirtuálnu formu reality okolo nich.
Sleduje úzkostlivé kontrolovanie zdravotných informácií v smart hodinkách alebo možno pravdivého, no pravdepodobne tiež zámerne manipulatívneho podsúvania nízkej hodnoty cukru blízkeho postihnutého cukrovkou. Negatívny vplyv AI radiacej antagonistovi, ako protagonistke čokoľvek skomplikovať. Pre vyvolanie určitej 
napätej paranoje sleduje možnosť odpočúvania a sledovania na každom kroku, keď sa k týmto informáciám dostane nesprávna osoba. Je to vlastne tajomný antagonista príbehu, ktorý na tieto súčasné „úskalia“ upozorňuje a tlmočí ich protagonistke, respektíve divákovi až na úrovni narcistického „mudrovania“. Asi neprekvapí, že antagonista redukuje ľudských jednotlivcov na ľahko manipulovateľných a vďaka tomu aj zneužiteľných – na reprezentatívnu vzorku v rámci nelichotivých štatistických údajov. Na ľudí, ktorí ani nejednajú za seba, ale po niečom túžia, chcú byť nejako videní a oceňovaní ostatnými – snažia sa úzkostlivo zavďačiť spoločenskému ideálu toho, akými by mali byť a potlačujú, kým v skutočnosti sú. Na ľudí, ktorí iba reagujú na tlak zvonka. Bohužiaľ, zdá sa, že film tento neúplný a v podstate zvrátený antagonistov pohľad na veľkomestského človeka súčasnosti preberá a dáva mu väčšinou za pravdu.
Prvým veľkým nedostatkom scenára Marka Gibsona je práve to, že zbavuje ústredné postavy hmatateľnej ľudskosti, aj keď sa k nej pokúša kriticky vyjadrovať. Protagonistka síce napriek obdivuhodnej fyzickej „kondičke“ má svoje uveriteľné slabosti. Navonok v podaní hereckého výkonu Gal Gadot, ktorý síce málokedy zájde až do hĺbky, upozorní na jej limity – stresovú reakciu, strácanie energie, krv a pot, neschopnosť lapiť dych v kritických chvíľach. Stále je vnímaná ako viac-menej žánrová figúrka s potlačenými traumami z minulosti, ktoré antagonista dokáže využiť proti nej. V kľúčových situáciách je ale tiež 
nezastaviteľnou silou, nie síce až na úrovni Wonder Woman (2017) Patty Jenkins, schopnou nepravdepodobne dobehnúť metro, kým prejde od jednej zastávky do druhej, skákať cez bežné pouličné rekvizity ako cez prekážky, byť zrazená autom, vstať, len sa oprášiť a bežať ďalej, akoby sa nič nestalo. Tieto záležitosti k žánru akčného thrilleru síce patria, neraz umocňujú zábavnosť, ale čoho je veľa, to je veľa. S tým súvisí aj druhý závažný problém – že hrdinka je prakticky neporaziteľná. Ukradne jeden mobil, potom druhý – majitelia ju, samozrejme, nedokážu dobehnúť. Potom ukradnú mobil jej a musí to riešiť za pochodu ďalšou bežeckou okľukou. Policajti ju vôbec nedokážu zastaviť, až takí neschopní sa celý čas zdajú...
Nikomu nie je podozrivá svojím psychicky zdrveným, spoteným a zakrvácaným vzhľadom (obzvlášť vo svojom cieli by sa v takomto stave sotva asi dostala k nanútenému terču), no každý sa zveličene pozastavuje nad drobnými nezdvorilosťami a v zúfalej chvíli pochopiteľnými bezohľadnosťami, ktoré by si v podobne štylizovaných 90. rokoch alebo začiatkom nového tisícročia sotva niekto všimol – hoci dnes sa precitlivelo kvôli hodnotovému nastaveniu (ktoré samé o sebe spoločensky nie je zlé) až príliš prežívajú. Mala by byť reprezentantkou bežného 
človeka, ktorý obvykle nedostáva za úlohu niekoho zavraždiť, aby zachránil svoje dieťa. Ona ako právnička má aspoň tú výhodu, že sa k terču dokáže priblížiť, akoby vďaka obhájiteľným konzultáciám s klientom. Divák však sotva dokáže pristúpiť na hru, žeby mohla byť spomínaného činu vôbec schopná. Napriek tomu sa jej až podozrivo darí a film tým prichádza o potrebné napätie. Zmätočne pôsobí aj perspektíva samotného antagonistu: premýšľal vôbec nad pravdepodobnou uskutočniteľnosťou svojho prekombinovaného a zložitého plánu? Chvíľu sa totiž zdá, že napätie príbehu negraduje ani tak protagonistkina snaha zachrániť dieťa, možno prísť s plánom na to antagonistu efektívne podviesť, ako skôr s otázkou, či vôbec dokáže dobehnúť, kde má a to ešte v prijateľnom fyzickom stave k terču dostupnom pre ňu len v krátkom časovom okne. Okrem iného...
Alfred Hitchcock svojho času povedal, že film je tak dobrý, aký zlý je jeho zloduch. Zloduch v Bežkyni síce „mudruje“ prakticky nonstop, aby dôkladne vystresoval kľúčovú figúrku vo svojej zvrátenej thrillerovej hre, avšak zrejme samoľúbo vymyslel plán, v ktorom nepočítal s toľkými premennými, že sa nakoniec sám javí ako idiot. Je to remeselne zručne nakrútený, avšak zábavne hlúpy film – možno by sa dalo povedať film na jedno spotrebiteľské pozretie. Komu sa cnie za podobne štruktúrovanými zápletkami z predchádzajúcich žánrových dekád, určite si v ňom nájde niečo na ukrátenie dlhej chvíle. Dôležitou podmienkou zážitku je ale pri sledovaní snažiť sa veľmi nepremýšľať.
Bežkyňa (The Runner), Veľká Británia, 2026
Dĺžka: 84 minút
Réžia: Kevin Macdonald
Scenár: Mark Gibson
Kamera: Anthony Dod Mantle
Hudba: Tom Hodge
Casting: Isabella Odoffin
Strih: Sam Rice-Edwards
Zvuk: Howard Bargroff
Scénografia: Cathy Featherstone
Kostýmy: Michael O'Connor
Hrajú: Gal Gadot, Damian Lewis, Alfred Enoch, Rory Wilmot, Phoenix Di Sebastiani, Stevie Binns, Millicent Wong, Lorenzo Martelli, Giovanni De Grande, Mike Ray, Will Austin, Mark Hampton
Distribúcia: Prime Video
Foto: ČSFD cz.