Odporúčaný obsah

Arvéd využíva aj klasický faustovský motív, nejde tak o klasický dobový životopis plný krásnych kostýmov, pekných lokácií a ľahko čitateľného životného príbehu. Práve naopak, zámerom režiséra a scenáristu Vojtěcha Maška je snaha ponúknuť (anti)hrdinove životné osudy prostredníctvom jeho netradičného a značne skresleného pohľadu na život, morálku a realitu. S tým súvisí aj spomínaná nechronologickosť rozprávania fabule. Okrem toho sa z veľkej väčšiny stopáže ocitáme neustále iba v niekoľkých interiéroch a časom zisťujeme, že si nemôžeme byť istí ani tým, či sa v miestnostiach nachádza presne to, čo vidíme, alebo aj to, čo si predstavuje Arvéd.

Prišlo leto a s ňou úroda broskýň. Všetky tri generácie Soléovcov - starí rodičia, rodičia a vnúčatá - sú v plnom nasadení. Takmer všetci žijú pod jednou strechou, v dome uprostred plantáže. Traktory hučia v diaľave, deti behajú pomedzi stromami, babka rozpráva príbehy z minulosti a denná úroda sa po večeroch vozí na družstvo. Každému je jasné, že táto úroda bude s najväčšou pravdepodobnosťou posledná. Hrozí im totiž, že prídu o pozemky, pretože ich majiteľ ich chce späť, aby tam mohol zriadiť solárny park. Ostáva im zvyšok leta, do konca žatvy, aby sa mohli preškoliť v údržbe solárnych energetických systémov alebo si zbaliť kufre.

Film sa začína pohľadom na skupinku pytliakov na love, pričom z lovcov sa čoskoro stávajú lovení. Po tom, čo títo pytliaci pripravia o život niekoľko šeliem, ich totiž napadne jeden z preživších levov, pričom sa zdá, že sa v jeho prípade jedná o akt pomsty. V hneve následne šelma útočí na všetko ľudské v okolí. To netuší rodinka, ktorá sa práve v tomto čase vyberá na výlet po krásach juhoafrickej prírody. Je jasné, že stretnutie s rozzúreným predátorom bude pre nich smrteľne nebezpečné.

Vtáky sú asi jedinými stvoreniami, ktoré s nami sú dobrovoľne, križujú naše obzory a počujeme ich takmer neustále. Nevodíme ich na vôdzkach a ich letové dráhy vošli i do symboliky výrazu ľudskej slobody. „Voľný ako vták“ však nie je takmer nikto, sme pevne upútaní k svojim rodinám, majetkom a poniektorí i ku svojim snom, vytrvalým výkričníkom ku všetkému, čoho sme sa vzdali a čo sa nám v živote akosi vymklo, nepodarilo. Preto môžeme snívať a fabulovať, čo by bolo, keby.

Tentokrát je na rade režisér Matt Reeves, tvorca vynikajúcich, avšak veľmi prehliadaných blockbusterov, ako napríklad Cloverfield, Úsvit planéty opíc a Vojna o planétu opíc. Tieto snímky sú čo sa týka „veľkorozpočtových hollywoodskych trhákov“ na úrovni fanúšikmi uctievaného Christophera Nolana. Reevesove meno teda prisľubovalo opäť niečo nové a zaujímavé. A to sa aj splnilo. Reeves k minimalisticky pomenovanému „Batmanovi“ napísal spolu s Peterom Craigom aj scenár. Do hlavnej úlohy temného rytiera bol tentokrát pre veľa ľudí prekvapujúco obsadený Robert Pattinson. Po jeho boku sa v hviezdnom hereckom ansámbli objavili Jeffrey Wright, Zoë Kravitz, Paul Dano, Colin Farrell, John Turturro a Andy Serkis.

Film je naozaj krásnym individuálnym príbehom jednotlivca zastupujúceho celú generáciu. A nie jednu. Začína širokými farebnými zábermi na moderné mesto súčasnosti. Kreatívnym blednutím prechádza do minulosti a stráca na farbe. Tá sa na filmovom plátne stáva čierno-bielou symfóniou, spomienkou na osud malého Buddyho. Snímka disponuje mnohými zábermi na mesto. Kamera ho trpezlivo skúma a analyzuje aj vtedy, keď sa v zábere nenachádza žiaden hrdina a v deji sa takmer nič nedeje. Kontemplatívne sekvencie rozhodne nie sú samoúčelné. Majú jasný zámer. Divák má tak priestor premýšľať o tom, čo sa deje v životoch našich protagonistov. Takisto slúžia, ako čas na zotavenie sa z ťažkostí jednotlivých situácii, ktoré prežívajú.

Od tridsiatych rokov začal prispôsobovať svoje návrhy okolitej krajine, čím sa zároveň zaradil aj medzi tvorcov organickej architektúry. Vo veľkom využíval drevo a tehlu a ďalším dôležitým prejavom jeho rukopisu bol rešpekt k ľudskej mierke. Postavil množstvo budov po celom svete, patril medzi najobľúbenejších architektov svojej doby a dostal sa tak aj k zákazkám od najbohatších ľudí na svete. Venoval sa predovšetkým občianskym stavbám, celým komplexom budov, ale nevyhýbal sa ani navrhovaniu luxusných víl. Bol aj uznávaným univerzitným pedagógom. Mal vyrovnaný súkromný život, bol dvakrát ženatý a mal dve deti.

Benedetta holandského režiséra Paula Verhoevena (Čierna kniha, Elle) pôsobí dojmom filmového umeleckého vyjadrenia, ktoré na dosiahnutie svojho cieľa – vzbudenie určitej naliehavo vyslovenej myšlienky, využíva na prvý pohľad povrchné, až konzumne „prázdne“ brakové prvky. Podobne ako vo svojich hollywoodských filmoch (Total Recall, Základný inštinkt) zdôrazňuje drastické a erotické rysy s provokatívnym predpokladom, že presne o tie divákovi ide pri pohľade na jeho film v prvom rade. Aby sa vzápätí bez obalu vyjadril nielen ku konaniam postáv vystupujúcich v príbehu, ale aj k divákovi a očakávaniam, ktoré ho motivovali Benedettu vôbec zhliadnuť. A čo to si od neho kriticky „schytá“ aj ľudská spoločnosť vo všeobecnosti, najmä vo chvíľach, keď si dovolí tvrdohlavo trvať na svojich skostnatených, často už neživotných hodnotách. Je jasné, že v prostredí kláštora môžu tak kontrastné motívy, ako sledovanie lesbického milostného vzťahu medzi mníškami pôsobiť až perverzne a Verhoeven sa v zobrazení explicitných sexuálnych scén nijako zvlášť nekrotí. Vlastne, ak by sa krotil, vyznela by celá jeho autorská výpoveď pokrytecky.