Recenzie 2011

V roku 2009 nás britský režisér Guy Ritchie prekvapil a pobavil svojráznym pohľadom na najslávnejšieho detektíva všetkých čias. Na rozdiel od zažitých predstáv a predchádzajúcich filmových adaptácií, založených na chladnej racionalite, geniálnom úsudku a dedukcii, teda na výsostne intelektuálnom pôžitku, predstavil Sherlocka Holmesa (Robert Downey Jr.) ako viktoriánskeho Jamesa Bonda: majstra bojových umení, nadšenca nových technológií a pôžitkára, ktorý má nevážnym chápaním blízko aj k Indianovi Jonesovi, no chýba mu (vďakabohu) mystika. V pokračovaní Sherlock Holmes: Hra tieňov sa bondovsko-jonesovský Sherlock začína meniť na kapitána Jacka Sparrowa z Pirátov Karibiku. Geniálneho, no rovnakou mierou aj výstredného, bláznivého, samoľúbeho, pôsobiaceho dojmom, ako keby bol neustále pod vplyvom drog. Čo vlastne aj je, lebo nový Holmes dokáže piť aj formaldehyd!

Bagdasarian st. nazval svojich Chipmunkov podľa svojich zamestnancov spoločnosti Liberty a pesničky začal nahrávať pod pseudonymom David Seville a pod týmto menom sa dostal do sveta animovaného filmu Dave Seville, ktorého v treťom pokračovaní hrá Jason Lee. Dave, ochranca Chipmunkov, v druhom pokračovaní už aj tria Chipettiek ( Žanetka, Eleanor a Brittany), má so svojimi miláčikmi veľa problémov, najmä s neposlušným Alvinom. Dave robí čo je v jeho silách a nehľadí ani na to, že mu predtým spievajúce veveričky zdevastovali dom, zničili kariéru. Spravil síce z Alvina, Simona a Teodora popové hviezdy, ale veľa vďaky sa mu nedostalo. Napriek tomu sa rozhodne vziať svojich miláčikov, vrátane Žanetky, Eleanor a Brittany,  na výlet luxusnou loďou. No neboli by to Chipmunkovia a Chipettky, keby vydržali na jednom mieste a poslúchali. Pochopiteľne obrátia luxusnú loď hore nohami, ale hovorí sa, že dovtedy sa chodí s krčahom na vodu kým sa nerozbije, a to sa našim hrdinom aj stalo. Vyvádzali a šantili na palube, až kým ich sa papierový šarkan neodtrhol a naši šiesti nezbedníci sa neocitli na sopečnom ostrove. A teraz stoja pred neľahkou otázkou, ako sa dostať domov. Čo všetko by dali za to keby sa zrazu objavil Dave a vzal ich domov, lenže neprichádza. Svojrázne veveričky však  netušia, že ani ostrov nie je tak opustený, ako sa zdá a tiež, že Dave ich nikdy neopustí riskujúc aj to, že ich hľadá s nepriateľom, neúspešným hudobným producentom v pätách. Vzájomne blúdia po ostrove a hľadajú sa. Medzitým sa trasie zem, zoznámia sa so stroskotankyňou Zoe (Jenny Slate), ktorá keď ich zbadá si myslí, že blúzni, zažijú tropické dažde, spia pod palmovými listami, Simona uštipne pavúk, prosto zažívajú strasti a slastí stroskotancov. No a tancujú, spievajú, tešia sa zo života. O to väčšie starosti má o nich Dave a verí v zázrak. Neprezradím viac, ale jedno je isté, že všetko nakoniec dobre dopadne.

Hlavným dôvodom pre nakrútenie filmu podľa tejto predlohy bol podľa Hamerových slov pocit, že príbehy by fungovali rovnako bez ohľadu na Vianoce. To môže byť pravda, lebo ide o modelové situácie, ale osobitý nádych im dodáva práve jednotiaci prvok – miesto a čas. Film je skladačkou ôsmich minipríbehov, ktoré sa odohrávajú v malom nórskom mestečku na Štedrý večer. Tento kompozičný princíp sa používa v kinematografii často, ale od podobne konštruovaných hollywoodskych romantických komédií typu Silvestrovská noc sa nórsky film líši žánrom, atmosférou i druhom humoru, nie je však natoľko sofistikovaný, ako napríklad snímky mexického režiséra Iňarritua, v ktorých, obrazne povedané, mávnutie motýlích krídel na jednom konci sveta spôsobí katastrofu na tom opačnom. V tragikomédii Domov na Vianoce sa niektoré príbehy prepoja a ich aktéri sa navzájom ovplyvnia, iné zostanú solitérmi do konca. Možno by scenáru prospelo, keby ich bolo menej, aby mal divák čas ponoriť sa hlbšie do osudov jednotlivých postáv a zainteresovať sa na nich. Pri rýchlom strihu, ktorý ho nemilosrdne prenáša z jedného príbehu do ďalších a zasa naspäť, túto možnosť nemá, a tak sa z neho postupne stáva iba nezúčastnený pozorovateľ. Výnimku tvorí prológ prepojený s epilógom, ktoré sa odohrávajú v Kosove zmietanom bratovražednými bojmi a majú v sebe napätie, osobitú atmosféru i mravné posolstvo.

Štvormiliónové Portoriko má ako pridružený štát USA viacero bizarných špecifík. Občania Portorika sú občanmi USA, ale občania iných štátov USA nie sú občanmi Portorika. Menou je americký dolár, dominantným jazykom španielčina, niet tam národnostných menšín a neplatia americké zákony ani daňové predpisy. Preto bola táto karibská krajina oddávna rajom amerických špekulantov, mafiánov, gangstrov a podvodníkov. O Portoričanoch máme dojem, že sú sociálne utláčaní, vykorisťovaní a biedni. Len málokto vie, že obyvatelia nemusia platiť federálne dane, môžu však využívať federálne dávky, životná úroveň je v porovnaní s inými štátmi Karibiku vysoká a napríklad hlavné mesto San Juan sa môže pýšiť aj metrom. Na rozdiel od Bratislavy.

Mimochodom, slovenskí čitatelia sa s knižnou podobou Arthurovych príbehov stretli už pred niekoľkými rokmi  a následne aj s ich filmovým spracovaním. Ale  aj divák, ktorý sa s Arthurom stretáva po prvý raz, nie je ukrátený, pretože začiatok záverečnej časti trilógie tvorí krátka rekapitulácia predchádzajúcich dobrodružstiev. Krátku rekapituláciu si zaslúži i dramatický príbeh  samotného tvorcu - Luca Bessona  - celým menom Luc Paul Maurice Besson, ktorý je známy  nielen ako scenárista a režisér, ale aj strihač a producent a jeho filmy boli niekoľkokrát nominované na cenu Cézar. Narodil sa v roku 1959 v Paríži,

Poviedku Johna W. Campbella Jr. Who Goes There? z roku 1948 prvý raz sfilmovali tri roky po jej vyjdení. Druhá adaptácia, v réžii Johna Carpentera z roku 1982, s Kurtom Russellom v hlavnej role, sa aj po tridsiatich rokoch drží na popredných priečkach tabuliek najlepších sci-fi filmov všetkých čias. Je síce pravda, že na efektoch, vyrábaných klasickou animáciou stop-motion, sa podpísal čas a chvíľami pôsobia úsmevne, no film má silný, inteligentne vyrozprávaný príbeh a jeho najväčšou devízou je pôsobivá originálna atmosféra v ktorej sa záhada mení na hrozbu, hrozba na hrôzu a hrôza na zmierenie sa so smrťou. Len málokto si už dnes spomenie, že Ennia Morriconeho za hudbu z tohto filmu navrhli na posmešnú Zlatú malinu. Film v kinách neuspel tak, ako producenti čakali, no vďaka videu si získal silnú základňu fanúšikov, ktorí z neho spravili kultové dielo. Carpenterova Vec sa vraj stala aj súčasťou mladého folklóru Antarktídy a dodnes patrí k základnej výbave videoték polárnych staníc.

Newyorský rodák Garry Marshall (1934), vlastným menom Gary Marsciarelli, vyštudoval žurnalistiku, bol reportérom New Daily News, ale tiež bubeník v džezovej kapele. V rodine nie je sám, kto sa venuje  filmu. Jeho mladšia sestra Penny Marshall je úspešná herečka,  producentka i režisérka.  Garry začínal ako scenárista, jeho celovečerným debutom je snímka Young Doctor in Love (1982),  po ktorom nasledoval film Cez palubu (1987) s Goldie Hawn a Kurtom Russellom v hlavných úlohách, ale na výslnie ho vyniesol až spomínaný film Pretty Woman (1990). K jeho najpozoruhodnejším filmom patria Frankie a Johnny (1991), ktorom dostali príležitosť Al Pacino a Michelle Pfeiffer, v  Božskej lsti (1996) zasa Greg Kinnear a Maria Pitillo. V Neveste na úteku (1999) sa opäť stretli  osvedčení partneri Julia Roberts a Richard Gere. Za zmienku stoja aj snímky Valentín (2010), Denník princeznej (2001), Denník princeznej 2: Kráľovstvo v ohrození (2004). Vo filme Život s Helenou (2004) si zahrala hlavnú úlohu Kate Hudson a v  snímke Vlastné pravidlá (2007) Jane Fonda.  Podrobnejšie spomínam herecké obsadenie preto, lebo Marshall si na ňom dá veľmi záležať a práve jeho cit pre výber hercov mu zaručuje kasový úspech. Vo filme Silvestrovká noc sa mihol azda každý, kto v súčasnosti v  Hollywoode niečo znamená. Hádam ani v jednom jeho filme sa tak nehemží toľkými veľkými menami. Napríklad Hilary Swank, Michelle Pfeiffer, Halle Berry, Sarah Jessica Parker, Jesica Biel, Robert De Niro, Jon Bon Jovi, Zac Efron, Aston Kutcher, a to som spomenula len tých najznámejších. No a zabudla som ešte na jeho obľúbenca Hectora Elizonda, ktorý hrá vo všetkých jeho filmoch, teda ani v tomto nemohol chýbať. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že Silvestrovská noc je zároveň prehliadkou hollywoodskej smotánky.

Film má presné časové a priestorové súradnice, odohráva sa počas niekoľkých tohtoročných júlových dní v Prahe, čím sa zdôrazňuje jeho aktuálnosť a paralela s realitou. Hlavnou postavou, ktorá rozkrúti komplikovaný dej tohto thrilleru, je majiteľ veľkej stavebnej firmy Sláma (Miroslav Etzler). Keď sa uchádza o veľkú objednávku na výstavbu zdravotníckeho komplexu, po prvý raz sa rozhodne narušiť zaužívaný mechanizmus a neposúvať časť zarobených peňazí na účty spriatelených politických strán a ich lobistov. Sláma sa jednoducho už nechce deliť, no vystúpiť z úplatkárskeho systému, ktorý má mafiánske črty, nie je jednoduché, ak priam nemožné. Kompromitujúce materiály z minulosti, spojenej s KGB, ktoré chcel použiť proti bývalým kumpánom, sa obracajú proti nemu. Do komplotu sa zapája aj mediálny gigant pod vedením poslušného výkonného riaditeľa Holého (Jiří Korn), ba spočiatku aj Slámov najlepší priateľ, majiteľ bezpečnostnej agentúry Hlož (Saša Rašilov). Sláma ho však dokáže presvedčiť o svojej pravde, a tak spolu zorganizujú pokus o únik. Korupčná chobotnica je však rýchlejšia a nádej na záchranu stále menšia...

Na filme Kocúr v čižmách, ktorý sa do slovenských kín dostáva popri bežnom formáte aj vo formáte 3D, pracovalo viac ako 620 tvorcov z rôznych krajín, ale najväčšia zásluha na jeho vzniku patrí pravdepodobne režisérovi Chrisovi Millerovi (1975). Tento animátor, scenárista, herec (nejednej postave v animovaných filmoch prepožičiava  svoj  nezameniteľný hlas) a filmár absolvoval štúdium animácie na kalifornskom  Inštitúte umenia a vytvoril mnohé úspešné  reklamy, videá, internetové projekty i krátke filmy , kým zakotvil v Dream Works Animation Studio. Tam sa uviedol ako scenárista titulu Mravec Z, aby sa vzápätí  stal členom elitnej skupiny, ktorá sa nezameniteľne zapísala do histórie animácie a on sa presadil ako tvorca jednej z najúspešnejších animovaných filmových sérií -  scenárista oscarového Shreka, šéf scenáristov Shreka 2 a ako režisér  debutoval  titulom Shrek 3. Už v druhom diele Shreka si  vraj uvedomil, že mačací hrdina je mimoriadne zaujímavá postava, o ktorej by sa človek chcel dozvedieť viac a „zaslúži si vlastný príbeh“.