Našťastie, však existuje tajomná špionážna agentúra vysielajúce svoje agentky na ochranu tejto nepohodlnej osoby a možno v nej úplne pohodlne nájdu ďalšiu potenciálnu členku svojho tímu... Motív „sebapoznania“ môže byť veľmi vďačným prostriedkom na oživenie deja zvlášť v prípade reštartov populárnych filmových sérií. Pútavosť spočíva v hre s diváckymi očakávaniami. Známe postavy nie sú v ich novej reinkarnácií automaticky predstavené tak, ako ich divák pozná. Možno sa spočiatku svojmu zaužívanému vzoru vymykajú, no po určitých zvratoch a množstve intertextových odkazov sa postupne stávajú – a pre diváka často zábavne – tými, kým majú byť. Kým však k tomu dôjde, tvorcovia majú možnosť nahliadnuť do neznámych častí fikčného sveta a zaplniť ich novým obsahom. Pre scenár režisérky (a zároveň hereckej predstaviteľky jednej z postáv Bosleyho) Elizabeth Banks je výhodnejšie, že ústredné trio protagonistiek nie je tým, kto ochraňuje nejakého anonymného informátora, s potenciálom stať sa ďalšou variáciou na hitchcockovského McGuffina, ale to, že informátorom je v podstate jedna z nich.

A ak si odpoviete aj na tú, tak si začnete pokladať ešte omnoho komplikovanejšie otázky typu, ktorá z tých vecí ma skutočne urobila šťastným, respektíve či to „šťastie“ nespočívalo iba v pôžitku z nakupovania a pocitu, že si jednoducho môžem dovoliť aj to, čo nepotrebujem. S podobnými problémami sa stretávame v podstate vždy, keď ideme na nákupy a robíme si približný rozpočet, koľko peňazí môžeme minúť. Nie je potom divu, že takáto každodenná rutina poslúžila filmárom na nakrútenie komédie s poriadnou dávkou sociálnej kritiky a satiry ľudských slabostí.

Islandsko-švédsko-belgický film A dýchajte pokojne je režisérskym debutom islandskej režisérky a scenáristky Ísold Uggadóttir (1975), ktorá zaň vlani na festivale Sundance získala ocenenie za réžiu. Vďaka distributérovi je u nás jeho  svojským prológom slovenský animovaný 16-minutový krátky film Persona grata, ktorý nakrútila absolventka VŠVU a VŠMU Daniela Krajčová (1983) ako svoj štvrtý film a je nielen jeho scenáristkou a režisérkou, ale aj kameramankou, animátorkou a  strihačkou. Vlastne ide o monológ  afgánskeho chlapca Faisala, ktorý  spomína ako kedysi  doma  nadšene púšťal papierových šarkanov, sníval o pokojnom živote a netušil, že raz sa stane utečencom, ktorého osud zaveje na Slovensko... Bonusom je pôsobivá hudba Michala Novinskeho, ktorý je zároveň producentom.

Film Gravity pred šiestimi rokmi nastavil latku v rámci vesmírnych filmov mimoriadne vysoko. Odvtedy je veľmi ťažké predstaviť si, čo by sa ešte s týmto sci-fi žánrom dalo robiť. Aj z tohto dôvodu tvorcovia Ad Astra na čele s režisérom Jamesom Grayom museli pracovať mimoriadne ťažko, aby pred touto náročnou skúškou primerane obstáli. Je film Ad Astra schopný zapadnúť do plejády snímok s ústrednou tematikou záchrany Zeme pred blížiacou sa katastrofou, ktorá by mohla byť fatálna pre ľudstvo?

Nasleduje príprava strojov na ďaleký a divoký road-trip cez pol sveta. Výpravu do šíreho sveta vyprevádza a praje im šťastie na cestách dav priateľov, rodiny i okoloidúcich fanúšikov. A, samozrejme, všetko v sprievode pútavého voiceovera. Na samotnej ceste výprava už tradične zažíva mnohé peripetie, ktoré so sebou takýto výlet úplne prirodzene a nepochybne prináša. Príbeh sa tak metaforicky „píše sám“ a vytvára viac ako solídny základ pre divácky úspešné road-movie. Samozrejme, jednotlivé sekvencie a zápletky bolo potrebné dramaturgicky upratať. A veruže, snímka je vyskladaná zo zaujímavých cestopisných fragmentov kontinuálne udržiavajúcich divákov pobavených a odhodlaných prežívať celý príbeh Slobodníkovej výpravy do posledného dychu. Jediné, čo pôsobí ako vystrihnuté z príbehov Pat a Mat, je nie príliš pedantné naštudovanie trasy, základných pravidiel v jednotlivých štátoch, či nevedomosť toho, kam smie alebo nie obyčajný motocykel. Napríklad do národného parku a safari, čo je, ak už ste v Afrike, celkom podstatná súčasť avantúry. Avšak, už ako protagonisti vo filme načrtli, nie všetko v Afrike je skutočne tak, ako si predstavovali. Alebo ako je zakreslené na mape.

Film vznikol na základe románu Nicol Yoonovej, ktorá už má s filmármi isté skúsenosti. Pred dvoma rokmi sme videli príbeh Láska stojí za všetko o dievčati bez imunity, ktoré sa zamiluje do chlapca zo susedstva a kvôli nežnému citu je ochotné riskovať život. V terajšej filmovej adaptácii jej predlohy (scenár Tracy Oliver) režijnú taktovku držala Ry Russo Young (1981, New York), pre ktorú je to štvrtý celovečerný hraný film. Debutovala v roku 2009 komediálnou drámou You Wont Miss Me o neprispôsobivej mladej herečke, ktorá si po návrate zo psychiatrického liečenia hľadá miesto v živote. O tri roky neskôr nakrútila romantickú drámu Nobody Walks o newyorskej filmárke, ktorá skúša šťastie v Los Angeles a zblíži sa s hlavou slobodomyseľnej rodiny, v ktorej býva. Nasledovala mysteriózna dráma Before I Fall (2017) o žene, ktorej osud sa radikálne zmení počas jednej noci.

Na režisérsku stoličku si sadol britský režisér, scenárista, producent a biznismen Guy Ritchie (podpísal sa aj pod scenár spolu s americkým scenáristom Johnom Augustom). Svoj výber zdôvodnil vtipne tým, že má pre tento rozprávkový žáner istú kvalifikáciu - je otcom piatich detí. Rozprávka o Aladinovi však bola pôvodne určená pre dospelých, lebo je súčasťou svetoznámych Rozprávok tisíc a jednej noci, ktoré prežívajú v pamäti generácií a dodnes inšpirujú filmárov. V tomto prípade ide o rodinný film rámcovaný, ako inak, rodinou.

Základom filmu je rovnomenná slávna manga z roku 1990, ktorá sa dočkala aj krátkeho dvojdielneho video spracovania. Srdcový projekt Jamesa Camerona sa však neustále presúval a odkladal na neskôr a keď vizionársky tvorca uviazol na dlhší čas pri pokračovaniach Avatara, réžiou bol nakoniec poverený mierne nevyspytateľný Robert Rodriguez. Výsledok však nakoniec predčil prvotné očakávania a hoci na diváka nečaká žiadne prelomové sci-fi, Alita je, i za cenu určitých kompromisov, jednou z tých lepších hollywoodskych manga adaptácií, aké kedy vznikli.

Čelia nielen sociálnym rozdielom, kdeže ich postavenie im ani zďaleka nedáva možnosť stať sa rovnocennými na všetkých společenských úrovniach, znevýhodňuje ich ďalší rad skutočností, z ktorých pocit viny a nostalgie vôbec nie sú medzi poslednými. Konfrontácia s kultúrnymi  konfliktmi tohto druhu je súčasťou globalizujúceho sa sveta a jeho  mantry, pohybu bez hraníc.