Jeho udica sa práve začala chvieť „zášklbmi“ chytenej ryby, keď si z prímorského mola tam kdesi v diaľke všimol blížiaci sa búrkový mrak a zatúžil byť doma skôr, než na ňom nezostane ani niť suchá. Toho času nezamestnaný inžinier Jason Delgado (Wagner Moura) teda radšej pustí svoj až príliš malý úlovok späť do vody. Búrka je však rýchlejšia a tak k svojmu obydliu, na ktoré by sa mal vraj vo voľnom čase poriadne pozrieť, kým si nenájde nové zamestnanie, najmä kvôli pozvoľna sa prepadajúcim základom a občasným trhlinám v stenách, dorazí len tak-tak. Prekvapí ho však, že dvere do garáže nie a nie otvoriť. Vo vnútri domu ho čaká verná, trpezlivo ho podporujúca manželka Ann (Greta Lee), s potomkami roztomilou osemročnou Ruth (Riley Chung) a dvanásťročným Grahamom (Noah Alexander Sosnowski), či zlatým retrívierom pokročilého veku a chatrného zdravia Cassidym. Nie je to až tak netradičné počasie na predmestí Seattlu, dnes, len pár dní pred Vianocami, kedy globálne otepľovanie totálne pozmenilo priebeh ročných období. To, s čím však nikto zrejme nepočítal, je fakt, že po definitívnom zavretí vchodových dverí, ich už zrejme nepôjde len tak otvoriť. Dažďová voda sa akosi zvláštne hýbe, akoby bola živá. Celí každú jednu špáru, zapcháva zámky dverí a okien. Nepustí nikoho von, aj keby sa pokúšal rozbiť sklo každého priehľadného domového otvoru...
Zvláštny jav zasahuje nielen rodinu Delgadovcov panikáriacu v nedobrovoľnej izolácií. Elektrina funguje, Wi-Fi však nie. Susedia navzájom sa dorozumievajú dom od domu cez tabule s nápismi. Kto im to urobil a prečo? Je to práca vlády, ktorá ich chce kvôli hrozbe vonku ochrániť nejakým silovým poľom? Neprebieha len tak náhodou práve prvý kontakt s cudzou inteligenciou? A je táto inteligencia priateľská, či nie? Voda tečie, no čo s tými, kto si neurobili žiadne zásoby potravín alebo nemajú žiadne lieky? Kto vie, ako dlho tento bizarný stav bude vôbec trvať? V prvom rade bude treba urobiť všetko pre to, aby všetci takto uzavretí vo vlastných domácnostiach prežili ako fyzicky, tak psychicky. Jason využíva svoje technické znalosti na trvalé zabezpečenie a prečisťovanie pitnej 
vody, Ann pestuje rôzne plodiny vo vnútorných záhradách pre prípad, ak im došli zásoby potravín a boli s nimi aspoň ako-tak sebestační. Ak by potrebovali mäso, možno sa im podarí sem-tam uloviť veveričku, líšku alebo niečo podobné, čo sa im priblíži k vchodovým dverám, cez dômyselný „rybársky“ háčik, ktorý sa rodine darí príležitostne dostať von cez polorozpadnutý komín. Pre malá Ruth aj s Grahamom by to chcelo rutinu a pravidelne sa dodržiavajúci denný rozvrh, aby nepanikárili. Striedavé príchody pekných dní a dažďa v Ruth vzbudzujú jednak zvedavosť, rovnako tak návaly úzkosti. Najmä vo chvíľach, keď nezreteľne zahliadne pomedzi dažďovými kvapkami 
zvláštne chápadlatého tvora. Ostatní v rodine jej spočiatku neveria – nepovažuje ho dokonca ani za obzvlášť zlého, no netrvá dlho a sami pochopia, že nejde iba o výplod detskej fantázie, keď jeden z tvorov napadne dom v susedstve. Asi by nebolo múdre vzdať sa snáh vyslobodiť sa z múrov vlastnej domácnosti. Na dážď si však od tej doby budú musieť dať sakramentsky pozor a rozhodne na seba veľmi neupozorňovať. To, že sa im nedarí vyjsť von ešte neznamená, že príšery nemajú prístup k nim dnu...
Snímka Úkryt alebo pasca režiséra Louisa Leterriera je zvláštny žánrový zlepenec sci-fi, rodinného filmu, napínavého dobrodružstva s občasným hororovým nádychom, avšak bez zbytočných prvoplánových ľakačiek a nevyžiadaných krvavostí. Zápletka je sama o sebe pritiahnutá za vlasy natoľko osobitým spôsobom, že to nakoniec divákovi vôbec nevadí. Priebeh deja so sebou prinesie množstvo pochybností a nepravdepodobností, ktoré sa filmu nie úplne vždy darí efektívne potlačiť. Hrozba je však natoľko zvláštna, že tak či tak v publiku vyvoláva množstvo otázok a cez neveriacky úsmev na tvári graduje jeho zvedavosť, kam sa ešte tvorcovia odhodlajú zájsť v nasledujúcej scéne. Plynutie času je zaznamenané pomerne mätúco. 
Prvá polovica príbehu o izolácií jednej rodiny v ich vlastnom dome a snahe o fyzické, či psychické prežitie, sa možno významovo trochu bije s druhou polovicou, kedy sa žáner premení do pomerne bláznivého súboja s tvormi, z ktorých vizuálnej podoby by mal radosť aj taký Howard Phillips Lovecraft. Je možné, že niektoré dejové „epizódky“ by fungovali prehľadnejšie a menej chaoticky v „rozkúskovanej“ podobe televíznej minisérie, ku ktorej by sa divák mohol vracať ako k jednotlivým zážitkom sympatických postáv. Scenár Matthewa Robinsona čerpá, ako to býva v rámci netflixovských produkcií čoraz viac zvykom, z viacerých známych príbehových predobrazov, ktoré sa snaží zubami-nechtami vtesnať do jedného celku a nie úplne vždy to celkom funguje. Najzaujímavejší rys zápletky, rôznych dejových vyústení, 
zvratov a point sa však skrýva v podtexte, pričom sa netýka ani tak vonkajšej katastrofy, ako sa skôr zaoberá skúmaním jej dôsledkov, izolácie na konkrétnej rodinnej jednotke.
Tak ako sa absurdná dejová situácia podpísala a zároveň navonok externalizovala na postavách jednotlivých členov rodiny v pomerne nedávnom Na konci Oak Street (2026) Davida Roberta Mitchella, kde sa Ewan McGregor s Anne Hathaway a ich filmovými potomkami odrazu ocitli v prehistorickom jurskom období, aby si čelením s vonkajšou dinosaurou hrozbou vyriešili svoju vnútornú rodinnú súdržnosť, Delgadovci riešia svoje vlastné existenčné pochybnosti, schopnosti aj 
potlačenú nespokojnosť detí s nezamestnanosťou hlavy rodiny, rúcajúci sa dom, v ktorom sa dlhodobo nedá len prežívať. Vnútorná záhrada pripomenie pestovanie zemiakov Mattom Damonom v nehostinnom prostredí Marťana (2015) Ridleyho Scotta len kvôli ich potrebnej energetickej hodnote. Hrozby zvonka nekrvavú verziu Hmly (2007) Franka Darabonta podľa novely Stephena Kinga. Živá voda zase akoby „odkvapkala“ z 13. epizódy 6. sezóny seriálu Akty X s názvom Agua Mala (1999), kde sa plazivo snažila dostať do ako-tak pred hurikánom zabezpečených interiérov dôkladne vyľakanej charakterovo rôznorodej hŕstky nešťastníkov usilujúcich o prežitie. A určite by sa dalo nájsť ešte veľa pripodobnení k iným snímkam s tematikou prežitia v konfrontácií s neznámou entitou alebo snímok o znovu nájdení rodinnej súdržnosti v kritických situáciách. Každopádne, je fajn príležitostne si tiež pripomenúť, ako sa dá pohnúť rozumom a žiť bez pomoci najmodernejších technických vychytávok.
Kamera Påla Ulvik Roksetha si takmer až vyžíva v klaustrofobickom preskúmavaní domu navrhnutého scénografom Kevinom Jenkinsom, nachádza rozmanitú farebnú škálu v jednotlivých izbách prislúchajú konkrétnemu členovi rodiny Delgadovcov, zatiaľ, čo rekvizity v náznakoch dosť 
prezrádzajú čo-to o jeho momentálnom psychickom rozpoložení. Hudba Yaira Elazara Glotmana kombinuje mrazivé napätie, krehkú vzťahovú intimitu aj humorný nadhľad často krát dokonca aj v rámci jedinej scény. Vzbudzuje vážnosť, graduje atmosféru, no tiež nezabúda na hravosť snímky, ktorá sama seba rozhodne neberie príliš vážne. Všetko to dodáva snímke Úkryt alebo pasca punc remeselnej zručnosti, zahládzajúci stopy po nie málo dejových dierach a divákovi položených, nie vždy však aj zodpovedaných otázkach. Je to čistá filmová absurdita, ktorá zabaví aj tým, čo sa nie úplne podarilo. Za mnohé svoje úspechy nakoniec vďačí najmä ústrednej hereckej dvojici Greta Lee - Wagner Moura, ktorí si svoj pobyt v izolácií zjavne dokázali aj poriadne užiť.
Úkryt alebo pasca (The Last House), Veľká Británia. Francúzsko, USA, 2026
Dĺžka: 110 minút
Réžia: Louis Leterrier
Scenár: Matthew Robinson
Kamera: Pål Ulvik Rokseth
Hudba: Yair Elazar Glotman
Hrajú: Greta Lee, Wagner Moura, Riley Chung, Noah Alexander Sosnowski, Emma Ho, Gabriel Barbosa, Arden Cho, Audrey Anderson, Sid Edwards
Producenti: Peter Chernin, Louis Leterrier, Omar Sy, Jenno Topping
Zvuk: James Harrison, Michael Fentum
Scénografia: Kevin Jenkins
Masky: Wakana Yoshihara
Kostýmy: Jane Petrie
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.
