Filmy Zdeňka Tyca majú výraznú kvalitatívnu amplitúdu. Pohybujú sa od pozoruhodných výšok, k polohám, ktoré by sa dali označiť najrôznejšími synonymami nevyrovnanosti, zabiehajúcimi k nejakému druhu nezaujímavej, stereotypnej autenticite prostredí a vlastne i problémov, cirkulujúcich hojne publicistickým svetom. V roku 1989 vyvolal nadšenie jeho film Vojtěch, řečený sirotek s Petrom Formanom v roli nezaraditeľného dedinského rebela, natočený v hypnotickom vizuálnom kľúči. Podobne výrazným hrdinom bol i Andrej zo Žiletiek (1993), zosobnený Filipom Topolom. Ponor do rómskych problémov v Smradoch (2002), alebo vo filme El paso (2008) síce niekde rezonovali, ale zopakovať vlnu záujmu o jeho prvé dva filmy sa čiastočne podarilo až filmom Ako nikdy (2013), trýznivou psychologickou drámou maliara Holasa, umierajúceho uprostred rozvibrovaných rodinných vzťahov.
Asi najvýstižnejšie ilustruje zmienený stav Tycových príbehov Mesto otcov. Je ako únavne pravdivý, tak v čomsi zaujímavý, ale nakoniec uviazne v poučkovom truizme o rodinnom bezpečí a prijatí odsúvanej otcovskej role. Tridsiatnik Richard (Tomáš Vravník) je prototyp
om obvyklosti. Vyliečený alkoholik s nepríťažlivým zovňajškom robotníckeho everymana a obmedzenou zásobou intelektu, si život nechce komplikovať. Spáva s kuchárkouz továrenskej kantíny (Pavlína Štorková) a podriaďuje sa rytmu domácnosti, vedenej otcom (František Javorský). Vyžaruje z neho starý svet prísneho poriadku a noriem. Trvá na zavedenom večernom programe výberu filmov. On má rád Bergmana, Richard van Damma. Nažívajú si svorne, ale oddelene. Keď Richard zistí, že stará bezdomovkyňa, ktorej vždy v hospode prihodí pár drobných bola jeho matka, pustí sa do pátrania po jej minulosti. Ona už je však na pravde božej a tak zo začiatku tápe. Na niekdajšiu hudobnú skupinu Kokoti ho 
navedú spoločníci jeho matky. Bola jej oddanou súputníčkou a je zrejmé, že jeho biologickým otcom je niekto z jej členov. Vyberie sa preto do Ostravy . Navštevuje každého z nich so žiadosťou o biologický ster.
Prehliadkou jednotlivých typov bývalých rockerov, či pankáčov, začína ďalšia kapitola filmu. Prvým je tristne krotká postava, ktorú hrá Igor Chmela. Jeho rezignovaný výraz otca, podriadeného nudnému rodinnému rytmu, už nič nepripomína divokú mladosť na rozdiel od ďalšej figúry, zosobnenej JanomVondráčkom. So zanieteným režisérom amatérskych hororových filmov 
nachádza spoločnú reč a dokonca si v patričnom kostýme a maske v jeho produkcii i zahrá. Medzitým sa ešte stretne s agresívnym odmietačom akýchkoľvek sterov (Attila Mokoš) a nedopadne to celkom bezkonfliktne. Vracia sa nakoniec k otcovi a poznanie, že ich vzťah má trochu odlišné biologické parametre na ňom nič nemení. Skôr naopak. Richard dospeje a nakoniec pochopí otcovskú rolu. Nájde si i cestu k synovi svojej partnerky.
Téma mužskej identity a podstaty gendrového zaradenia zaznamenala v posledných desaťročiach radikálnezmeny. Sme svedkami nielen jej novej verzie, vktorej dochádza k zdieľaniu rolí, otcovia sa starajú aj o tie najmenšie deti a nadobúdajú zručnosti,
kedysi neprijateľné. Na druhej strane je rozpad klasickej rodiny a kritická rola otca predmetom štúdia odborníkov. Sociológovia hovoria čoraz častejšie o svete bez otcov, ale v hre je i celá rodina, vystavená revolučným útokom na jej niekdajšie kultúrne rozlíšenie, kde matka matka stojí na strane prírody, je spätá s dieťaťom telesne, garantuje mu základnú ochranu a otec zastupuje autoritu, určuje hierarchiu a poriadok.
Mesto otcov však žiadne z týchto súvislostí neskúma. Richardova lekcia je pomenovateľná len v nejakých biologických súvislostiach, rámcovaných jednoduchou zvedavosťou. Vníma otcovu rozdielnosť a dostáva na ňu odpoveď. Výchova bývalého učiteľa je na jeho charaktere mizivá. Akoby v Richardovej metalovej a hororo
vej fascinácii hrubozrnného zvárača vo fabrike absentovala. Matkina neprítomnosť je tu naznačená ako pozitívny faktor. Ako by syna nezodpovedná žena „do vetra“ vlastne vychovávala? Čo presne ho teda vedie k precitnutiu je viac vecou intuitívnou a nejasnou. Film navyše nedisponuje žiadnymi emóciami. Nevyvoláva ich v podstate ani situácia v tomto ohľadenajvypätejšia, návrat strateného „syna“. Všetko sa pohybuje v akomsi emocionálnom vákuu, čo sa dá pripísať na vrub režijnej „ odolnosti“.
Rámcové tematické nasmerovanie naproblém otcovstva má i v tejto nedokonalej a nedotiahnutej verzii opodstatnenie. V eseji Ve jménu mizejícího otce..
. Soumrak otců a naděje detí (Týdenník echo 51-52/ 2022) uvádza autorka Tereza Matějčková , že z 4.5 milióna českých domácností tvorí neúplné rodiny desať percent a deti sú stále častejšie zverované i otcom. Radikálne rastie i podiel striedavej starostlivosti. Dopady na deti bez otcov bývajú celoživotné a často sa prejavujú negatívnymi sklonmi k závislostiam, delikvencii a psychickým poruchám. Aký druh filmových príbehov by v takejto situácii mali vznikať a aké pointy by mali ponúkať bez toho, aby si to uľahčovali formálnymi publicistickými riešeniami a dramatickými stereotypmi? Túto otázku si budú musieť položiť všetci ašpiranti na spracovanie témy otcov a otcovstva.
Mesto otcov (City of Fathers), Česko, Slovensko, Poľsko, 2026
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Zdeněk Tyc
Scenár: Roman Vojkůvka
Kamera: Tomáš Kresta
Hudba: Lucia Chuťková
Strih: Máté Csuport
Zvuk: Jan Čeněk
Scénografia: Adam Pitra
Masky: Jana Bílková
Kostýmy: Zuzana Mazáčová
Produkcia: Eva Váchová, Pavel Vácha
Hrajú: Tomáš Vravník, Vladimír Javorský, Lucie Trmíková, Pavlína Štorková, Jonáš Jakub Antl, Igor Chmela, Jana Janěková ml., Jan Vondráček, Attila Mokos, David Prachař, Jan Zadražil, Pavel Zatloukal, Michal Bumbálek, Miroslav Kumhala, Tereza Rumlová, Eva Hacurová, Jaroslava Pokorná, Jiří Wohanka, Rozálie Prachařová, Karel Jirák, Anna Cónová, Jan Holík, Jiří Bohatý, Ema Střítežská, Radan Hudák, Ondřej Süss, Marek Vala
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR. 5. novembra 2026
Foto: Filmtopia