Austrálsky animovaný film Princezná Kozmolesba je pozoruhodný tým, že sa až prekvapivo presne drží klasickej štruktúry hrdinovej cesty, no jeho hlavná postava je pre tento typ príbehu netypická, ako napovedá už samotný názov. Funguje to aj preto, že dej sa odohráva v netradičnom svete. Saira (Shabana Azeez), titulná vesmírna princezná, pochádza z planéty Clitopolis, ktorej vládnu lesbické ženy. Ako členka kráľovskej rodiny požíva určité privilégiá a jej queer identita je v tomto svete úplne bežnou normou. Saira však trpí nedostatkom sebavedomia, čo sa prejavuje aj v jej milostnom živote. Jej partnerka, odvážna vesmírna lovkyňa odmien Kiki (Bernie Van Tiel), si princeznú predstavovala ako zaujímavejšiu osobnosť, a preto sa s ňou rozíde.

Pavel Hoffmeister bol kedysi mimoriadne úspešný boxer svetovej úrovne, ale tie časy sú už dávnou minulosťou. Teraz je to opustený a alkoholu podliehajúci muž za stredným vekom, ktorého sužujú staré traumy a neschopnosť priblížiť sa svojej dcére. Tá na neho zanevrela po dávnej tragickej udalosti, ktorá výrazneovplyvnila ako jej, tak aj Pavlov život. Aj keď je Pavel mimo formy a v klietke sa neocitol niekoľko rokov, organizácia Oktagon na neho nezabudla. Pod vidinou atraktívneho zápasu ho teda plánujú poslať do ringu s ďalším zápasníkom minulých čias Kardosom a obnoviť tak zašlú slávu oboch zápasníkov. Pavel na zápas napokon prikývne. Odmena je príliš lákavá, aby voči nej zostal chladný. Obzvlášť v období, kedy jeho zdravotne handicapovaná vnučka potrebuje pomoc.

Na jednom z amerických predmestí sa objavuje záhadný zmrzlinár ponúkajúci svoj pokrm nič netušiacim deťom. Len pár detí odolá pokušeniu a zmrzlinu neochutná. Jedným z takýchto detí je aj Jared, ktorý ma laktózovú intoleranciu, a tak mu v konzumácii zmrzliny zabráni jeho sestra Lizzie. Evidentne spraví dobre, keďže sa z detí, ktoré požili kontaminovanú zmrzlinu, zo dňa na deň stávajú psychopatickí zabijaci bez ľútosti vraždiaci všetkých dospelákov na okolí. Partia okolo nepoznamenaného Jareda sa rozhodne zistiť, čo je za vražedným vyčíňaním detí naokolo. Znamená to však prežiť nielen nájazdy sfanatizovaných detí, ale aj diabolského zmrzlinára, ktorý podľa všetkého nie je bežným smrteľníkom.

Už prvé zábery filmu nás vracajú kamsi do prehistórie. Na malej čiernobielej televízii sledujeme úryvky z relácie Matelko, kde fungoval Drobček. Mrazivý návrat do starých čias, keď ten neborák Drobček poslušne recitoval to čo mu napísali v scenári. Naši hraničiari nás strážia, aby sa k nám cez hranice nedostali naši nepriatelia. Tu divák dostáva jasný signál, že to nebude iba milá komédia, ale možno aj zásah do nášho svedomia. Strih. Novinár (Miro Ulman) spovedá moderátorku relácie Od Kuka do Kuka Paťku (Patrícia Jariabková Garajová). Tá s nostalgiou v hlase spomína na časy, keď bol program Od Kuka do Kuka hádam najúspešnejší v Slovenskej televízii. A pridáva aj informácie, ako s Kukom a ďalšími bábkami bolo naložené po zániku relácií. Kuko sa ocitol v kontajneri (tu tvorcovia pracovali s ozajstným príbehom, Kukova bábka v kontajneri bola ozaj využitá v reklame).

Veterný jesenný deň, pláž na pobreží oceánu. Sarah (Cécile de France) pozoruje deväťročného syna Simona (Darius Zarrabian), ktorý spolu s inými deťmi naháňa loptu na pláži. Keď jej mladší syn Louis (Navid Zarrabian) oznámi, že musí na toaletu, musí sa s ním vzdialiť, Simon s nimi ísť nechce, predtým ju však uistí že sa z pláže nepohne veď sa tam s ostatýmichlapcami hrá. Sarah sprevádza Louisa, je nervózna, ponáhľa sa späť. Simon však na pláži nie je. Chlapci, s ktorými sa hral ho nepoznajú a ani nevedia, kam mohol zmiznúť. Sarah s Louisom zúfalo behá po pláži a volá syna. V detailoch jej tváre vníma divák hrôzu a bezmocnosť. Po dlhej dobe nachádza Simona na brehu, je mokrý a ako keby neprítomný duchom. Nedokáže vysvetliť čo sa stalo. A vtedy kamera stúpa vysoko nad oceán, vnímame jeho búrlivé vlnenie, silu, ktorú nedokážeme ovládať. Zábery sa striedajú a prepovedajú mysteriózne posolstvo filmu.

Štyri roky po udalostiach, ktoré vymazali Spider-Manovu identitu z myslí verejnosti, žije Peter Parker (Tom Holland) osamelým životom. Nakoľko sa neodhodlal prezradiť pravdu ani svojmu najlepšiemu kamarátovi Nedovi (Jacob Bata-lon), ani svojej životnej láske MJ (Zendaya), aby ich ochránil pred nebezpečenstvom, uzavrel sa do seba a naplno sa zameral na boj so zločinom. No hoci sa stal oslavovaným hrdinom, necíti sa úplne šťastný. Po tom, čo ho navyše rozhodí zistenie, že MJ má nového priateľa, vplyvom dlhodobej izolácie sa jeho telo začne trochu meniť a prestáva mať nad ním kontrolu. Načasovanie pritom nie je práve najideálnejšie, keďže v New Yorku začína vyčíňať neznámy telepat schopný preskakovať z jedného tela do druhého a snažiaci sa získať neznámy objekt z Úradu oddelenia škôd...

Prvé zábery filmu iba veľmi nenapadane určujú tému, ale najmú absurdnosť zvláštneho humoru. Veronika (Jana Kovalčíková) na kameru hovorí, že práve očakáva zlomový moment svojho života. Jej milovaný ju konečne požiada o ruku. Stúpa po schodoch (rodení Bratislavčania si povedia, že veď aj Slavín môže byť pekné miesto na takúto udalosť), jej meno napísané na schodoch ju utvrdzuje v tom, že o chvíľu nastane ten okamih. Hore je on, vlastne ON, okrem toho biely klavír a kapela. Vyvolený otvára škatuľku, ale nie je v nej prsteň. A ani slová nie sú tie správne. Je odmietnutá! Svadba nebude! Vzťah sa skončil.

Príbeh primárky pôrodníckeho oddelenia Ingrid (Aňa Geislerová) nejakej provinčnej nemocnice, ktorá uprostred každodennej rutiny zastane a začne preverovať svoje životné súradnice, nielen profesionálne, ale aj súkromné, je realizovaný so schopnosťou nastaviť poetiku, stratégiu rozprávania tak, aby dokázalo generovať a vysielať vrstevnaté významy, účinkujúce predovšetkým na emotívnej a teda neverbalizovanej úrovni. Svedčí to o schopnosti predovšetkým režiséra Ivana Ostrochovského a kameramana Juraja Chlpíka vizualizovať empatiu ako voči lekárke Ingrid, ktorá sedí v komisii a nielen o potratoch rozhoduje, ale ich aj realizuje, tak i k mladým Rómkam. Empatia však neznamená toleranciu, vlastne sa film nesnaží nič zastierať a vytvárať falošnú auru nevinných obetí „gadžovského teroru“.

Snímka Odysea scenáristu a režiséra Christophera Nolana sa môže na prvý pohľad javiť ako konzervatívny žánrový návrat k epickému výpravno-historickému dobrodružstvu z čias antiky, ktoré v radení väčšieho počtu samostatných dejových epizódok s vlastnou zápletkou, komplikáciami a nevyhnutnou pointou mapuje jednotlivé zážitky hlavného hrdinu na ceste z miesta A do miesta B, ako existenčné a zároveň existenciálne prekážky, ktoré musí prekonať, aby sa konečne stal sám sebou. Tým, kým by mal byť ako samostatná, zrelá, celistvá osobnosť vo chvíli, keď dosiahne svoj vytúžený domov, na začiatku púte sa neraz javiaci ako nedosiahnuteľný cieľ. Skrite však obsahuje zásadný tónový obrat v príbehu, ktorý je skôr než o kultivovaní charakteru titulnej postavy, jeho svojráznou psychoterapiou a čelením navonok projektovaných desov posttraumatickej stresovej poruchy. Z túžby vrátiť sa z Trójskej vojny domov, sa tak priebežne stáva túžba neprísť tam ako úplná troska. Popri tom je film akousi rekapituláciou režisérom často skúmaných tém, prakticky celej jeho filmografie, pre ktorú mu dáva príležitosť čiastočne verná, priam ilustratívna, čiastočne interpretačnou formou ozvláštnená metóda adaptovania jedného z vôbec najstarších literárnych textov západnej kultúry – rovnomenná Homérova epická báseň. Text často krát označovaný za prakticky nefilmovateľný, už len z toho dôvodu, že predchádzajúce filmové vizualizácie sotva dokázali zachytiť jeho podstatu v rámci celkového navrstvenia tém a motívov, ktoré sa v ňom dajú nájsť a do zomdlenia analyzovať.