Tom Kennedy (skvelý Adam Scott) je čerstvo ovdovený autor knižných detektívok a práve sa aj s melancholickým synom Jakeom (Acston Luca Porto) chystá nasťahovať do Garrettonu, mesta v ktorom vyrastala jeho milovaná žena. Sám sa tak trochu učí, ako žiť ďalej bez nej a možno aj chápe, prečo je Jake taký mlčanlivý a ťažko nadväzuje kontakty s 
rovesníkmi. Imaginárne dievča v modrom svetri, ktoré príležitostne spomína, odzrkadľuje jeho obavy z nového miesta a je zrejme podvedomou snahou zaplniť prázdnotu po chýbajúcej matke, o ktorú ho pripravila zákerná choroba. Dom, ktorý si spolu prenajali, má strašidelné schodisko. Na povale kvapka po kvapke rozmáča jedno chúlostivé miesto v podlahe, takže oprava je jednoznačne nutná a pivničné priestory, zdá sa, kedysi obývali squateri. Dievča v modrom svetri (Aniela Zeig) zrejme nie je z Jakeovho nového obydlia nadšená. Tom mu však prezradí, že aj on mal v detstve imaginárneho kamaráta, Nočného pána, ktorý mu pred spaním čítal a na záver ho vždy pobozkal na čelo. Keď však Jake po zhliadnutí akejsi neznámej postavy objímajúcej strom alebo stĺp ich domu, ktorá hneď na to unikne do tmy, po zjavení sa desivých prstov v modrej rukavici prenikajúcej otvorom pre poštu vchodových dverí, zatiaľ čo sám recituje akúsi zvláštnu riekanku a čomu je tento raz svedkom aj znepokojený otec, začne ešte navyše spomínať nejakého chlapca v podlahe, to už Tom nezvládne a syna chladne za jeho nekontrolovateľnú predstavivosť okríkne. Zvlášť sa obáva, že by ho mohla doviezť priamo naproti k reálnym životným hrozbám. Bohužiaľ, trvá len chvíľu, kým to začne skutočne ľutovať, pretože jeho syn zmizne. Tak ako pred tým malý Neil, ktorého vyčítavý rozhovor k rodičom na audiokazete už zrejme nový Našepkávač odoslal úradom. Zúfalý Tom radí detektívke Beckovej, ktorá Jakeov prípad rieši: možno by stálo 
za to povolať z dôchodku jeho odcudzeného otca – ha! – Petera Willisa s potrebnými skúsenosťami vpátraní. Ten, hoci sa s malým Jakeom nikdy nestretol, konečne súhlasí, že pomôže...
Snímka Našepkávač režiséra Jamesa Ashcrofta je nostalgickým návratom k detektívnym psychologickým thrillerom s tematikou sériových vrahov, ktoré sa tešili veľkej popularite najmä v 90. rokoch. Dominuje mu remeselne slušne stvárnené, atmosférické procedurálne pátranie, preskúmavanie stôp a nebezpečne manipulatívne konzultácie vyšetrovateľov s mrazivo pôsobiacimi, avšak charizmatickými zločincami pod zámkom, ktorí im majú pomôcť dolapiť svojich neznámych pomocníkov, obdivovateľov alebo skrytých súperov – hoci väčšinou aj tak jednajú pre naplnenie vlastných zvrátených zámerov. Samozrejme, s tým, že divák občas musí prižmúriť kritické oko pri uznaní vierohodnej pravdepodobnosti v rodinných väzbách medzi niektorými kľúčovými postavami. Žánru o veľkomestských predátoroch loviacich s nenápadným výrazom tváre toho najobyčajnejšieho človeka v susedstve trvalo dominujú oscarové Mlčanie jahniat (1991) Jonathana Demmeho, kde si kadetka FBI Jodie Foster chodila pre rady za toho času uväzneným kanibalským Anthony Hopkinsom, aby ulovila sexuálne motivovaného vraha žien... Prípadne Sedem (1995) Davida Finchera, kde vrah Kevin Spacey z pozície zdanlivo duchovnej 
autority trestal spoločnosť za jej hriechy, kým mu nevliezli do pasce vyšetrovatelia Brad Pitt s Morganom Freemanom.
Oba filmy so svojim odlišným pohľadom na motivácie diabolských antagonistov boli realisticky uzemnené a psychologicky veľmi pravdepodobné vo vykreslení zla, neraz inšpirovaného aj reálnymi sériovými vrahmi americkej histórie. Vo svojej dobe vyvolali priam módnu vlnu žánrových nasledovníkov, ktorí ale často motivácie antagonistov až absurdne prekombinovali, uviazli v cynizme, prvoplánových ľakačkách, či nevyžiadanej brutalite. Kto si dnes pamätá napríklad na Ťah jazdcom (1992) Carla Schenkela s Christopherom Lambertom a Diane Lane, šachovej partií, kde vyradená figúrka predznamenávala novú obeť, Archu neviniatok (1993) Jamesa Glickenhausa so Scottom Glennom (niekdajším predstaviteľom riaditeľa FBI v Mlčaní jahniat) o novej zvrátenej obdobe Noemovej archy, aj dnes pôsobivé Vraždy podľa predlohy (1995) Jona Amiela s detektívkou Holly Hunter hľadajúcou rady u knižnej autorky Sigourney Weaver, ktorej knihami sa vrah inšpiroval, prípadne Vraždy podľa Judáša (1999) Russella Mulcahyho opäť s Christopherom Lambertom a zločincom jednajúcim podľa zneuznaného evanjelia. Aj chudák Bruce Willis v Na dostrel (1993) Rowdyho Herringtona mal čo robiť sám so sebou, keď nachádzal telá svojich ex jedno za druhým, ako pomstychtivý pozdrav od psychopatického bratranca z neviem už koľkého kolena. Pričom Cela (2000) Tarsema Singha s Jennifer Lopez alebo Identita (2003) Jamesa Mangolda sa odohrávali priamo vo vrahovej hlave. Okrem iného...
Našepkávač diváka vracia do takto pohnutej filmovej doby s efektivitou epizódy „monštrum týždňa“ seriáluAkty X (1993-2002),ktorý si z kníh Thomasa Harrisa Červený drak aMlčanie jahniat prepožičal sofistikované schopnosti profilovať psyché zločinca od postavy Willa Grahama pre Foxa Muldera a krehkú začiatočnícku vervu kombinovanú s nepremožiteľnou racionálnosťou argumentácie Clarice Starlingovej pre Danu Scullyovú. Respektíve „sériovým vrahom týždňa“ sa v tých časoch zaoberal ešte iný seriál z produkcie Chrisa Cartera Millennium (1996-1999) s charizmatickým Lance Henriksenom. Okrem vraha je totiž v Našepkávačovi prítomný aj mierne nadprirodzený, hoci psychologicky odôvodniteľný motív s imaginárnymi kamarátmi, ktorý párkrát zamieša v deji kartami. Scenár Bena Jacobyho a Chasea Palmera adaptuje rovnomenný knižný bestseller Alexa Northa z roku 2019 ako remeselný thriller, ktorý pozná všetky klišé žánru a nesnaží sa im ani veľmi vyhnúť. Nemá ambíciu ikonické a často nedbanlivo napodobňované tituly dopĺňať inovatívnymi zvratmi. Problematickí protagonisti sú neprekvapivo profesijne vyhorení, sem tam nebezpečne prekračujúci zákonné spôsoby riešenia prípadov aj vlastnej psychickej príčetnosti. De Nirov detektív Willis má tiež veľa spoločného s postavou Jacka Nicholsona z Prísahy (2001) v réžií Seana 
Penna, kde vyšetrovateľ posadnuto pátra aj vo chvíli, kedy už bol páchateľ dávno dostihnutý, len preto, že má vlastné pochybnosti.
Je to príbeh o problematických vzťahoch medzi konkrétnymi aj abstraktnými otcami a synmi. Hľadaní a nachádzaní konštruktívnych aj patologických ciest k sebe. Všetci, čo nezapadajú do spomínaného vzťahového rámca sú, bohužiaľ, v deji skôr skratkovitým doplnkom. Napriek niektorým nutným potlačeniam nedôvery, je dej tlmočený atmosféricky presvedčivo a relatívne prehľadne bez zásadnejších rozporov. Herci – najmä Adam Scott v úlohe zúfalého otca uneseného chlapca – dodávajú svojim postavám ľudský rozmer, ktorý im však scenár nie úplne predpisuje. V závere film síce možno až príliš „kopíruje“ obdobne napínavé dolapenie vraha z jedného zo svojich legendárnych žánrových pravzorov – čím film trochu stráca na serióznosti, avšak ako kultivovane spracovaná psychothrillerová „jednohubka“ funguje rozhodne nadpriemerne. Obzvlášť, keď šerosvitná kamera Petera Deminga (niekdajšieho spolupracovníka Davida Lyncha) odhalí tajuplné zákutia jednej barabizne efektívne navrhnutej autorkou výpravy Anastasiou White, a keď sa divákovi hudobné tóny Colina Stetsona plazivo dostanú až pod kožu.
Našepkávač (The Whisper Man), USA, 2026
Dĺžka: 111 minút
Réžia: James Ashcroft
Predloha: Alex North (kniha)
Scenár: Ben Jacoby, Chase Palmer
Kamera: Peter Deming
Hudba: Colin Stetson
Strih: Christopher Tellefsen
Zvuk: Rich Bologna, Skip Lievsay
Scénografia: Anastasia White
Masky: Nuria Sitja, Kerrie Smith
Kostýmy: Kasia Walicka Maimone
Producenti: Anthony Russo, Joe Russo, Angela Russo-Otstot, Kassee Whiting
Hrajú: Robert De Niro, Adam Scott, Michelle Monaghan, Michael Keaton, Owen Teague, John Carroll Lynch, Hamish Linklater, Jacob Berger, Will Brill, Genoveva Rossi, Josh Bonzie, Acston Luca Porto, Rachael Dutta, Robert Clohessy, Aniela Zeig
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.
