Keď mladá žena (Zazie Beetz) príde do nového bytového komplexu „The Virgil“, rýchlo zistí, že bezpečnosť je prvoradá. Nielenže je tu pre každého domov, ale nikto nie je súdený za to, čo sa mu stalo vo vonkajšom svete. Pred vonkajším svetom sú tiež chránení mnohými zámkami na dverách. Potom, čo ju Lily Woodhouse (Patricia Arquette), správkyňa budovy, predstaví a ukáže jej okolie, snaží sa hlavná hrdinka vyspať pred svojím prvým pracovným dňom nasledujúce ráno. Táto noc sa však odvíja trochu inak, ako očakávala. A nováčička má svoje vlastné tajomstvá, ako ostatní čoskoro zistia.

Matka nie je v pravom slova zmysle životopisným filmom, skôr sondou do života ženy, ktorá sa stala svetoznámou osobnosťou, ale najmä s akými démonmi sa muselapopasovať. Je to odvážna štúdia, ktorá ju neidealizuje, skôr až provokatívna sonda zistiť kým skutočne bola a čo sa tak starostlivo roky skrývalo za jej mýtom. Matka bola zložitá osobnosť, mala veľké ambície pomáhať ľuďom, neštítila sa ničoho, opatrovala chorých na lepru, nič ju nemohlo zastaviť. No na druhej strane vedela byť aj veľmi bezcitná a krutá. Dvoch ľudí mala úprimne rada, Otca Friedricha si vážila a Agnieszku mala rada a dôverovala jej. No tá ju veľmi sklamala, keď jej tak skomplikovala odchod svojim nečakaným tehotenstvom. S tým sa obidve ženy veľmi ťažko vyrovnávali. Otec Friedrich bol v tom zmierlivejší už aj preto, lebo vedel ako sa mladá rehoľníčka dostala do kláštora. V podstate sa celá dráma odohráva medzi dvomi ženami, Otcom Friedrichom a lekárom Kumarom (Akshay Kapoor). Tieto komplikované vzťahy a výmena názorov hlboko poznačili Matku, ktorá sa neskôr plne venovala svojmu poslaniu a stala sa z nej známa Matka Tereza.

Mladučká Emma, iba sedemnásťročná (Lila Gueneau) pracuje ako služobníčka v rodine pastora (Grégoire Colin). Nie je to ponižujúca práca, zaobchádzajú s ňou ako s rovnou, jej priateľkou je pastorova dcéra Colette (Sasha Gravat Harsch). Stojí pred komisiou, ktorá posudzuje je schopnosti. Môže získať „cenu za cnosť“, ktorá by jej umožnila študovať ošetrovateľskú školu. „Modlíte sa?“ zaznie jedna z otázok. „Kedykoľvek mám čas“ odpovedá Emma. Nemá ho veľa, žije s otcom a dvomi svojimi malými sestrami, o ktoré sa stará. Otec pracuje manuálne, vykopáva rašelinu, ale po večeroch šije nohavice a saká pre armádu. Emma ticho odpovedá na otázky komisie. „Aký máte názor na svoju matku?“ opýta sa ktosi z komisie. Emma rozmýšľa, až napokon povie, že jej matka je zlá žena. V pozadí je informácia, že ich matka opustila, či skôr, že ju jej manžel – Emmin otec – vyhnal. Mala ľúbostný románik s cudzím mužom. Emma vodí dievčatká do školy, v kostole sa však pravidelne objavuje aj ich matka (Sandrine Blancke). Dievčatká sa s mamou nadšene vítajú tá má pre nich drobné darčeky, Emma je však odmeraná.

Podľa všetkého Graceov nový spoločník „vidí“ prostredníctvom odrazu zvukových vĺn. Na palube vlastnej lode, podobne ako Grace, spočiatku nebol sám, no žiadny iní predstaviteľjeho druhu cestu k Tau Ceti neprežil. Je mechanik a v prekvapivej rýchlosti vytvorí medzi palubou svojej lode a Graceovej Hail Mary (alebo inak tiež Poslednej šance zo slovenského distribučného názvu filmu) tunel na bezpečný prechod. Obaja ale žijú v atmosférických podmienkach, ktoré by toho druhého dokázali v krátkom čase usmrtiť. Grace kolegovi v bezútešnej záchrannej misií dá prezývku Rocky a postupným hľadaním významov pre jeho spôsoby komunikácie, naprogramuje svoj počítať na preklad, v rámci ktorého získa v pôvodnom znení hlas Jamesa Ortiza. Počas zoznamovacej fázy sa obaja rozdielni parťáci stávajú jeden pre druhého liekom na ubíjajúci pocit samoty, učia sa vzájomnej spolupráci, inšpirujú sa – pretože vedomosti jedného sú zrelé na doplnenie vedomosťami druhého. Sami by si inak poradiť nedokázali. Medzi tým si Grace s krátkych flashbackoch spomína na chvíle, keď ho do misie ešte na Zemi naverbovala Eva Strattová (Sandra Hüller), zástankyňa niektorých priekopníckych, no mylných teórií, ktoré mu vedecká väčšina skôr s kontroverznými ohlasmi „zatrhla“. Jeho následné pokusy so získanými vzorkami Astrofágov nakoniec síce predstavovali zásadný pokrok vpred, aj keď mnohí vedci sa spravidla vždy pozastavovali nad Graceovými netriviálnymipostupmi práce, aj určitou jeho ľahkovážnosťou a výstredným správaním – zistil, akým spôsobom sa novoobjavené mikroorganizmy rozmnožujú, aj ako ich zlikvidovať. Keď však pri testovaní Astrofágov inou laboratórnou skupinou došlo k nehode a vedec, ktorý bol pôvodne vycvičený na misiu, zahynul, ukáže sa Grace ako možný náhradník skôr zo svojej menej spoľahlivej stránky. Odhodlanie obetovať vlastný život pre záchranu iných preňho rozhodne nie je žiadnou samozrejmosťou...

Prvou podmienkou je povedať o hrdinovi, že sa takto rozhodne nejavil a bol fakt normálnym chlapcom. K tomu slúži scéna, kedy s kamarátmi skáče z mosta. Váha, ale nakoniec zaich povzbudzovania skočí. Od slnečného, vzďaľujúceho sa detstva, veselými kolektívnymi výletmi na bicykloch sa začne „zmrákať“.

Takto dramaticky sa začína rekonštrukcia príbehu mladého dievčatka vo filme Hlas Hind Radžab tuniskej režisérky Kaohouter Ben Hanie. S povolením matky je hlas dievčatka v mikrofóne, teda audio nahrávka autenticka, čo ešte viac potrhuje aj tak na ad maximum vyšponovanú dramatickú situáciu, keď pre dieťa je jediným spojením so svetom telefón.Okolo tanky, všetko rozstrieľané a streľba neutícha. Ide o izraelskú vojenskú operáciu v štvrti Tel Al-Hawa, kde sa nariadila evakuácia. Rodina, s ktorou sa dievča viezlo sa zrejme nestihla včas dostať do bezpečia a uviazla v centre tohto pekla. Bezmocnosť a zároveň nádej sú najpresnejšie výrazy na prácu pracovníkov tiesňovej linky Červeného polmesiaca. Režisérka Kaouther Ben Hania celý dej vtesnala do malých miestností jednej budovy, kde sa všetko odohráva len s mikrofónmi a telefónmi. Napätie by sa dalo krájať, všetci tŕpnu, ako to dopadne. Tvorivému štábu sa podarilo tak režijne, ako aj herecky gradovať napätie čo, našťastie, neskĺzlo do sentimentality. Hranica bola veľmi krehká, ale podarilo sa im zastať takmer pred jej únosnosťou. Je to umenie udržať sa na uzde, lebo dieťa v nebezpečenstve už samo o sebe k tomu zvádza. A navyše je to pravdivý príbeh, prosba o pomoc je autentická a úctu si zaslúži aj matka, ktorá s tým súhlasila. Kladom filmu je aj fakt, že sa síce hovorí o izraelsko-palestínskom konflikte, ale režisérka sa nezaobera pozadím sporu, neprikláňa sa ani na jednu, ani na druhú stranu, len konštatuje, že vojna prináša pre všetkých len a len utrpenie.

Hannah je vydatá za svojho kolegu (Daniell Henschall) a majú nebinárne dieťa, 16-ročného Francisa, (Hydeovej vlastná dcéra Aud Mason-Hyde). Hannah (Olivia Colman) je filmárka z Adelaide, jej ďalší projekt má byť o svojom otcovi Jimovi (John Lithgow), ktorý emigroval do Amsterdamu, aby lepšie obhajoval práva LGBTQ+ komunity. Francis a Hannah spoločne navštívia matkinho homosexuálneho otca v Amsterdame. Jimpa, ako Francis nazýva charizmatickú titulnú postavu, sa obzerá späť na búrlivý život a je srdcom etnicky a sexuálne rozmanitej komunity. Hannah hlboko miluje svojho otca, ale zápasí s jeho konfrontačnou povahou. Vytváranie zložitej siete rodinných a priateľských vzťahov medzi neustále sa rozširujúcim okruhom postáv zaberá veľkú časť zámerne nenápadného deja.

Dusty (Josh O'Connor) prichádza o svoj ranč v južnom Colorade pri ničivom lesnom požiari. Kvôli strate domova sa neochotne presťahuje do prívesu, ktorý mu poskytol štát. Odvtedy sa jeho novým domovom stávajú mobilné domy. Tam sa ľudia neúnavne starajú jeden o druhého. V tomto vrúcnom a príjemnom prostredí sa Dusty opäť stretáva so svojou dcérou Callie-Rose (Lily LaTorre), ktorá ho na žiadosť bývalej manželky Ruby (Meghann Fahy) pravidelne navštevuje v kempe. Čoskoro sa však črtá ťažké rozhodnutie, keďže banka Dustymu odmietne úver na obnovu jeho majetku. Po požiari veritelia nevidia žiadnu hodnotu v jeho osemdesiatich hektároch pôdy, najmä preto, že úrodnosť pôdy sa neobnoví odhadom osem rokov. Dusty však nepozná iný život ako život majiteľa ranča...

Ako sa tak skupinka prediera z reštaurácie von a čelí policajným hliadkam majúcim ich za teroristov, prípadne dvom neznámym maskovaným žoldnierom s úmyslom nenechať ani jedného z nich nažive, začínajú sa pozvoľna odhaľovať motivácie jednotlivých kľúčových charakterov. Mark (Michael Peña) a Janet (Zazie Beetz) sú učitelia na strednej škole frustrovaní tým, že ich študenti nedokážu ani na moment odtrhnúť oči od svojich mobilov. Knihy im už vôbec nič nehovoria a spochybňujú prakticky všetko, čo sa im snažia „vtĺcť“ do ich svojhlavých makovíc. Mark sa dokonca v kritickom momente pred pár dňami odhodlal jednému študentovi počas výučby, zhypnotizovaný jeho neustále prstami hladkajúcou obrazovkou, dotknúť mobilu, čo sa stretlo v agresívnou nevôľou ako jeho, tak ostatných spolužiakov. Od tej chvíle je deprimovaný suplent literatúry pre jedenásty ročník prenasledovaný znepokojujúcim davom a netuší, ako si s tým poradiť. Susan (skvelá Juno Temple) sa zase pre zmenu pokúša vyrovnať so smrťou vlastného syna, ktorý zomrel pri jednej z davových školských strelieb. Je zmätená tým, ako reagujú iní rodičia obetí podobne osudových udalostí – ako svoje zosnulé deti už ani neoplakávajú, ale skôr sa pozastavujú nad tým, že cestou domov budú zase trčať v dlhočiznej dopravnej zápche. Niektorým totiž ich deti pri školskej streľbe zahynuli opakovane, tak už to na nich nemá až taký šokujúci účinok. Deti sa vraj dajú znovu naklonovať – dokonca s určitými vylepšeniami.