Recenzie 2016

Svoje filmy o holokauste však majú azda všetky európske krajiny nehovoriac o veľkom množstve diel z USA. Otáznym tak zostáva, nakoľko sa dnes dá k tejto téme pristúpiť originálne a inovatívne. Čo nové priniesť do diskurzu a aké naratívne a štylistické prostriedky použiť k ozvláštneniu? Ďalšími z množstva výziev, ktoré stoja pred ktorýmkoľvek autorom spracúvajúcim túto udalosť, sú výzvy týkajúce sa prehnaného pátosu, citového vydierania, exploatovania tejto témy, či nakrútenia midcultu. Enormne tragická téma si totižto vyžaduje citlivý prístup, jasnú ideu a úctu k emočnej inteligencii svojich divákov. Na festivale v Cannes predstavil László Nemes svoj najnovší film Saulov syn, v ktorom sa pokúsil práve o takéto nepatetické a inovatívne dielo.

Dome Karukoski, fínsko-švédsky režisér, ktorý sa narodil v roku 1976 v Nikózii na Cypre, má talent nakrúcať filmy, ktoré oslovujú divákov – takmer všetky dosiahli doma viac ako stotisícovú návštevnosť. Kým vo svojich predchádzajúcich dielach rôzneho žánru sa venoval predovšetkým mladej generácii (debutoval hip hopovou romancou Dievča, ty si hviezda v roku 2005 a naposledy sme videli jeho Levie srdce spred troch rokov o konfliktnom spolužití skinheada a černocha v jednej domácnosti), v Hundrošovi sa zameral na starších ľudí. Film nakrútil podľa literárnej predlohy – rovnomenného románu Tuomasa Kyröa, ktorý bol aj jedným z troch scenáristov (Dome Karukoski, Tuomas Kyrö a Pekko Pesonen).

Rozhodne sa preto podstúpiť experimentálnu liečbu v rámci programu Weapon X, ktorý však nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá. Po sérii krutých zákrokov sa Wade síce zbaví rakoviny a dokonca získa schopnosť rýchlej regenerácie, ale v laboratóriu s ním majú vlastné plány a navyše zostáva znetvorený. Návrat do bežného života tak bude skutočne veľmi ťažký...

Ako byť single vznikol ako inak na motívy literárnej predlohy. Už to chvíľami vyzerá, že Hollywoodu dochádzajú nápady a originálni tvorcovia sa sťahujú do televízií. Spisovateľský debut autorky Liz Tuccillo sa prvýkrát objavil na knižných pultoch v roku 2008 a bol pomerne úspešný. Autorka pritom pôvodne pracovala v televízii a podieľala sa na viacerých seriáloch. Jej najznámejšou prácou je však - prekvapenie – Sex v meste. Aj tam boli navyše rovnako ako tu v stredobode pozornosti štyri ženy. Nič na tom nemení ani fakt, že tentokrát sa všetky štyri osobne nepoznajú a línia jednej z nich sa s ostatnými prelína len voľne. Kruh sa uzaviera.

Nanovo spracovať túto tému sa rozhodol v roku 2013  francúzsky cestovateľ, chovateľ ťažných psov, spisovateľ a filmár Nicolas Vanier (1962). Na rozdiel od svojej predchodkyne najprv nakrútil film a potom napísal knihu. Dej však preniesol do roku 1943, do čias druhej svetovej vojny, keď sa horali museli vyrovnať s nemeckou okupáciou Francúzska a odbojári pomáhali zachraňovať židovských utečencov pred nacizmom, aby sa dostali do neutrálneho Švajčiarska.

Konštrukcia niekoľkých dní počas návštevy Sergeja Michajloviča (fínsky herec Elmer Bäck) v mexickom mestečku Guanajuato je následovná: stretáva sa s učiteľom histórie Palominom Caňedom (mexický herec Luis Alberti). Ten má rodinu, krásnu ženu Conception (Maya Zapata) i synov a sprevádza Ejzenštejna po Guanajuate. Navštevujú slávne múzeum múmií, zúčastňujú sa na festivale mŕtvych, Ejzenštejn vyjednáva s manželkou amerického spisovateľa Uptona Sinclaira, ktorý sa po hollywoodskom sklamaní rozhodol financovať nepolitický a oslavný film o Mexiku. Tak sa aj volal, Nech žije Mexiko!

Môžete si o svetoznámom Ingvarovi Kampradovi, zakladateľovi nábytkárskej firmy IKEA, myslieť čo len chcete, jedno je isté, že mnohým, najmä mladým rodinám, pomohol za prijateľné peniaze zariadiť si celkom útulný domov. Nehovorím o kvalite, tá je skutočne často sporná, ale mnohým to na začiatok stačí. Keď vytrvalo hľadáte aj tam sa niekoľko kvalitných kusov nájde. O Kampradovi, známom to vraj lakomcovi sa vie, že zo zásady necestuje prvou triedou, ľutuje ľudí, ktorí si kupujú len značkové veci, on len tie čo sa mu páčia, na značke nezáleží, skúpy je aj na svoje deti a vyhlasuje, že majú dosť. Zrejme má pravdu. Isté je, že sa zatiaľ nikomu na svete nepodarilo vybudovať také celosvetové nábytkárske impérium a darí sa mu stále i keď už naozaj nie je najmladší (30.marca 2016 bude mať 90 rokov). To však neznamená, že si z neho nemožno utiahnuť, je to presne ten typ človeka, ktorý to jednak znesie, jednak je na to priam vyvolený. A presne tento obdivuhodný starý pán leží v žalúdku hlavnému hrdinovi filmu, poctivému výrobcovi kvalitného nábytku, ktorému priamo pred nosom vyrastie tento gigant a jeho firma skrachuje. Aby toho nebolo dosť, manželka mu zomrie, syn, bulvárny novinár, je rozvedený, vyhodili ho z práce, fetuje a nemá sa najlepšie. Čo iné zostáva Haroldovi len pomstiť sa nejakým spôsobom Kampradovi. V hlave mu skrsne  geniálna myšlienka: únos.

Ide o prvý digitálne animovaný dlhometrážny projekt podľa najpopulárnejšieho španielskeho komiksového fenoménu Mortadelo a Filemón, ktorý už v roku 1958 predstavil výtvarník Francisco Ibáñez. Obľubu si získali po celej Európe, v rôznych krajinách ich premenovali na Morta a Phila, Mortadella a Polpettu, Flipa a Flopa, Flinka a Fummela, Älliho a Tälliho alebo Clevera a Smarta. Pod týmito menami ich poznali aj priaznivci komiksov v Nemecku, Česku i na Slovensku. V 80. rokoch minulého storočia sa totiž komiksové zošity pre Nemecko tlačili v socialistickom Československu. Dvojica popletených súkromných detektívov sa časom premenila na duo chaotických tajných agentov, humor však zostal priamočiaro groteskný, zemitý, brutálny, nekorektný, anarchistický, detinský, s nádychom južanského machizmu a s častými štipľavými erotickými dvojzmyslami.

Človek neznalý originálu, ktorý je terčom posmechu vo filme Päťdesiat odtieňov čiernej, bude, mierne povedané, stratený. Ako jeden z mnohých som túto nemilú skúsenosť absolvoval v polovici februára minulého roka. Na film Päťdesiat odtieňov sivej som zabudol okamžite po odchode z kinosály a pri sledovaní paródie som sa neraz pristihol pri snahe spomenúť si, ako vyzerali určité scény v pôvodnej verzii. Musím povedať, že som bol prekvapený, ako dobre boli zvládnuté kostými, či jednotlivé interiéry. Po tejto stránke šlo o vynikajúce napodobnenie originálu, a to je, myslím si, základom každej dobrej paródie. Problém nastal pravdepodobne v scenári. Film má až príliš jasne vyhradenú svoju cieľovú skupinu, “…násťročné” černošské publikum v USA. Ak nie ste mladý Afroameričan, ktorý vyrastal priamo v srdci ich popkultúry a nie ste oboznámený s každou maličkosťou, ktorá za posledný rok obletela internet, bude pre vás veľmi ťažké sa niečomu v tomto filme zasmiať.