Hádka pokračuje v byte, napokon aj v posteli. Zdanlivo bezvýznamný konflikt, ktorý sa napokon končí tým, že Antonio odchádza. Po tomto rozchode, ktorý môžeme vnímať ako zbytočný, najmä keď sa dozvieme, že spolu boli sedem rokov, sa každý z nich vracia k životu, ktorý opustil. Marta – po hodinách v škole, kde naráža na často nie veľmi nadšených študentov, ktorí týranie tela považujú za zbytočné, sa vracia do prázdneho bytu, kde si k večeri dá klobásku vytiahnutú z chladničky a zajedá to krekrami pokvapkanými kečupom. Antonio trávi večery v svojej reštaurácii, kde sa zákazníkom usiluje ponúkať tradičné rímske jedlo, tak odlišné od strašlivej pizze s ananásom, na ktorej trvajú často turisti. Na internete sleduje komentáre hostí reštaurácie, ktorí zväčša jeho autentické jedlá chvália, ale vyskytnú sa aj odsudzujúce komentáre. V týchto momentoch divák uvažuje, kam sa môže príbeh uberať, keďže záchytných bodov, na ktorých by sa dal postaviť ďalší vývoj filmu je primálo. V škole sa síce Marta stretáva so svojim kolegom Agostinom (Francesco Carril), ale ich každodenné debaty o filozofii, ktorou je zrejme Agostino očarený nie sú dostatočným dôvodom na nejaké pritakanie novému vzťahu. A ani žalúdočná nevoľnosť Marty po každom jedle sa nezdá byť tým, čo príbehu môže pomôcť. Tu film stráca tempo a nebyť toho, že sme svedkami krásnej atmosféry Ríma v zapadnutých uličkách, kam turisti nezablúdia, striedanie scén s osamelého života Marty a o niečo menej osamelého Antonia, bol by dej už zdĺhavý. Aj to, že Marta raz, pri návrate domov, nájde pri smetiakoch odchodenýkartónový pútač v životnej veľkosti – akúsi kórejskú popovú hviezdu menom Jirko je skôr schválnosťou ako momentom, na ktorom sa dá stavať. Mimochodom - nečíta sa to Jirko, ale kórejsky Džirko (Sungku Jung). Berie ju/ho domov a vedie s ním dialógy, ktoré nedávajú odpoveď. Ale aspoň je s Martou niekto, hoci aj imaginárny. Možno s Antoniom takéto rozhovory nikdy neviedla. Tu sa film obmedzuje na často dlhé monológy a v uzatvorenom priestore Martinho bytu máme pocit, že sme v divadle.

Reportér Elliot Matthews (Nicholas Galitzine), ktorý navštívil mestečko, aby zaznamenal priebeh nadchádzajúceho tradičného jarmoku, nesúhlasí a označuje tragickú udalosť za vraždu. Zostáva v Denbrooku najmä preto, že v tragickej udalosti vidí námet na článok, s ktorým má väčšiu šancu presadiť sa. Ovce zvyknuté po každej nepríjemnej životnejskúsenosti prinútiť sa na ňu kolektívne zabudnúť – snáď len s výnimkou Mopplea (Chris O'Dowd) z plemena merino, ktorý vraj trpí chorobou, čo mu na čokoľvek z vlastnej vôle zabudnúť bráni – si tento raz dajú s popretím udalosti na čas. Ako to, že George zomrel a nezmenil sa na obláčik, tak ako sa to zvykne diať im? Žeby ľudí nečakala podobná forma posmrtného života ako ovce? Alebo to, že zomrel a nepremenil sa na obláčik znamená, že ho niekto zabil - ako sa to dialo postavám v detektívkach, ktoré im čítal? Ak ho niekto zabil, je čas urobiť všetko preto, aby pomohli miestnemu orgánu činnému v trestnom konaní vypátrať vraha. Napríklad inšpirovaním Tima Derryho k prečítaniu si detektívky. Čierny islandský baran Sebastian (Bryan Cranston), podobne samotárskej povahy, akú mal George, však tvrdí, že skutočný život nie je taký jednoduchý, ako jeho popis na stránkach kníh a pomerne snobská Cloud (Regina Hall) s atraktívnym vzhľadom North Country Cheviot si už s predsudkami vyberá najvhodnejšieho adepta spomedzi ľudských podozrivých. Koniec koncov, oni samy v stáde tiež robia veľké rozdiely medzi jahňatami, čo sa narodili na jar a zimnými „predčasniatkami“.

Rovnako ako v predchádzajúcom filme aj tu dej slúži predovšetkým ako rámec pre početné bojové scény. Dynamicky zinscenované, no choreograficky miestami ťažkopádnespracované momenty, hoci nekompromisné vo svojej brutalite. Pomerne nemotorná kamera a frenetický strih častokrát znemožňujú efektívne sledovať krviprelievanie na obrazovke. Namiesto premyslených pohybových sekvencií a čistej choreografie kaskadérskych kúskov sa McQuoid spolieha na digitálnu asistenciu. Zásadným rozdielom oproti prvému filmu je Johnny Cage. Karl Urban ho hrá s iróniou a charizmou, ako sebestrednú akčnú hviezdu, ktorá spočiatku neberie situáciu vážne. Jeho prítomnosť vytvára komediálne uvoľnenie a vítaný kontrast k melodramatickým dialógom ostatných postáv. Vždy, keď je Cage v centre pozornosti, film nadobúda značnú energiu.

Vojnovému zločincovi Josefovi Menglemu (1911-1979) sa podarilo vcelku bez problémov ujsť do Argentíny. S prvou ženou má syna Rolfa, ale tá sa s ním po vojne rozvedie a on si berie Martu, vdovu po svojom bratovi. Ona aj so synom za ním príde do Argentiny, ale odmietne neustále utekať. Do Paraguaja sa teda presúva sám. Od hranice sám, pešo, len s kufríkom. Rozprávanie o jeho živote je rámcované návštevou Rolfa. Nájde ho v Sao Paule v Brazílii, kde žije ako don Pedro. Od roku 1949, kedy odíde z Janova až do roku 1979, uplynie 34 rokov. Nakoniec sa utopí v mori, pri plávaní dostane infarkt.

Prenasledovaný násilnou smrťou matky v detstve a blížiacim sa koncom svojej bestsellerovej trilógie má mrzutý autor Ohm Bauman (Adam Scott) za cieľ rozptýlenie popola svojich rodičov v odľahlom írskom hostinci, kde strávili svadobnú cestu. Po príchode na halloweenský víkend nájde hostinec Bilberry Woods Inn obývaný excentrickými hosťami a personálom, ktorí majú jedno prísne pravidlo: novomanželský apartmán zostáva zamknutý (alebo to aspoň hovorí legenda), aby vo vnútri uväznili starodávnu čarodejnicu. Keď pátranie po nezvestnom zamestnancovi vedie k tomu, že je Ohm uväznený v apartmáne, zatiaľ čo Bilberry Woods sa na sezónu zatvára, musí utiecť skôr, ako z neho čarodejnica (a ďalšie hotelové udalosti) urobí stáleho hosťa...

Po výlete školského zboru do kláštora sa 17-ročná Ainara (Blanca Soroa) rozhodne stať mníškou. Jej slobodný otec Iñaki (Miguel Garcés) spočiatku vyjadruje výhrady, no čoskoro prijme jej želanie žiť v kláštore ako prejav jej slobodnej vôle. Jej teta Maite (Patricia López Arnaiz) však reaguje s rastúcim nepochopením. Pre ňu je Ainara na takéto ďalekosiahle rozhodnutie príliš mladá. Tuší silný vplyv katolíckej školy a mladého, dôveryhodného učiteľa a kňaza (Víctor Sainz). Preto sa snaží Ainaru od jej plánu odradiť. V rodine sa čoraz intenzívnejšie stretávajú odlišné názory na životné cesty a náboženské presvedčenia…

Oba filmy, ten prvý bez dvojky prirodzene, sa podľa všetkého inšpirovali šéfredaktorkou časopisu Vogue Anny Wintourovou (1949), všestrannou osobou, módnou novinárkou, ktorá viedela svetoznámy časopis od roku 1988 až do minulého roku. Dnes je i kurátorkou newyorského Metropolitam Museum of Art a zakladateľkou fondu pre podporu neznámych módnych návrhárov. Sprevádza ju označenie jednej z najvplyvnejších osôb módneho univerza. Prvý film vychádzal z knihy Lauren Weisbergerovej z roku 2003. Pracovala pre Vogue pod vedením Anny a spracovala v nej svoje skúsenosti. Došlo aj na stretnutie Wintourovej s predstaviteľkou Mirandy Priestleyovej Meryl Streepovou. Povedala, že jej nikdy nešéfovala žena a preto sa inšpirovala predovšetkým mužským správaním voči podriadeným. S Anny sa predtým nepoznala a skladá jej poklonu.

Povedzme si v krátkosti kto je Milota Havránková. Jedným z najšťastnejších dní v jej živote bolo, keď ju prijali na odbor fotografia na Strednú umelecko-priemyslovú školu vBratislave (i keď jej radosť trochu skomplikoval otec), milovala tú školu, rada na ňu spomína. Potom nasledovalo štúdium kamery na FAMU u profesora Jána Šmoka. Pražské prostredie bolo v tom čase veľmi priaznivé, Praha bola nabitá tvorivou energiou a prijala ju s otvoreným náručím. Pražské kultúrne prostredie vytváralo slobodu v neslobode, ako sa dodnes traduje, vznikla česká nová vlna a filmy boli na svetovej úrovni. Toto prostredie dovolilo Milote snívať a realizovať svoje predstavy a sny. Keď sa jej neraz pýtajú aký mala koncept – to slovo nemá rada. „Aký koncept? Najprv tvorím a potom uvažujem o koncepte“, hovorí Milota. Presadila sa koncom 60. rokov minulého storočia a stala sa prvou ženskou absolventkou fotografie na pražskej FAMU. Venovala sa aj pedagogickej činnosti – v 70. rokoch vyučovala výtvarnú fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, neskôr bola vedúcou ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Praha bola knej vždy veľkorysá a tak sa stala aj pedagógom na Katedre fotografie na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Učila aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Poslucháči jej hovorili jednoducho Milota. Vymenovať všetky svetové metropoly, kde vystavovala svoje diela by si zaslúžilo osobitnú kapitolu. Docentku Havránkovú vyznamenali v roku 2022 Pribinovým krížom I, triedy.

Vyše 70-ročný muž (Heikki Kinnunen) nie je známy svojou dobrou náladou. Namiesto toho má povesť mrzutého a tvrdohlavého hundroša. Dokazuje to najmä, keď príde o milovaný jasne červený Escort z roku 1972. Nové auto pre neho neprichádza do úvahy, pretože vo všeobecnosti nemá rád nové veci a zmeny. A tak potrebuje presne ten istý model, ten istý ročník. Jeho cesta ho zavedie do Nemecka, kde žije jeho odcudzený brat Tarmo (Kari Väänänen). Počas spoločného hľadania auta sa ocitnú nielen v sérii ťažkých situácií, ale naučia sa aj znovu nadviazať kontakt – jeden s druhým, ako aj so svojimi deťmi, s ktorými nemajú práve najlepšie vzťahy. Zatiaľ čo Pekka (Ville Tiihonen) a Hessu (Iikka Forss) stále hľadajú svojho nezvestného otca, Tarmova dcéra Maria (Rosalie Thomass) s ním nechce mať nič spoločné…