Avšak táto béčkovosť, podobne ako aj spojenie násilia a humoru v Rare Exports, predpovedali Helanderov najnovší film, v ktorom dokázal tieto dva elementy dokonale spojiť. Medzi Sisu a Misiou: Prezident ubehlo takmer 10 rokov. Avšak pri prvých ohlasoch, či už kritiky, alebo radových divákov, sa o Sisu hovorí, ako o potencionálnej kultovej záležitosti, na ktorú sa oplatilo čakať. V hlavných rolách tohto nenápadného hitu sa objavili Jorma Tommila, Aksel Hennie, Jack Doolan a Mimosa Willamo.

Kniha bola celé roky považovaná za stratenú, ak kým uprostred Los Angeles nedošlo k zemetraseniu, ktoré ju vyslobodilo z dôkladného betónového uväznenia v jednej na zbúranie hodnej, no stále nejakými nešťastníkmi obývanej bytovke. Pubertálni súrodenci Danny (príšerný Morgan Davies), Bridget (Gabrielle Echols) spoločne s malou Kassie (roztomilá Nell Fisher) sa práve v tej chvíli spoločne vracali z pizzerie s poctivou nádielkou svojej budúcej večere. Danny sa odhodlá preskúmať dieru v podlahe a nájde tam ako Naturom Demento, tak trojicu platní s nahrávkami vedeckých komentárov k jej textu. A, samozrejme, urobí presne tú osudovú chybu, na ktorú všetci fanúšikovia spomínanej Raimiho série netrpezlivo čakajú... Len čo z gramofónu v mladíkovej izbe zaznejú prvé citáty starovekej kliatby a Danny si uvedomí, že ihlu z platne len tak ľahko neodtrhne, posadne sympatickú matku všetkých troch detí Ellie (Alyssa Sutherland) veľmi krutý a nápadne manipulatívny démon. Ellie mala už pred posadnutím čo robiť, aby sa vyrovnala s opustením manžela, aktuálne považujúceho platenie výživného za deti ako serióznu náhradu za rodičovskú výchovu. Navyše celú jej rodinku v tom čase prišla navštíviť aj Elliena mladšia sestra Beth (skvelá Lily Sullivan), večne po svete rozlietaná zvuková technička rockovej kapely, čo za sestrou chodí zásadne len vtedy, keď potrebuje v niečom nutne poradiť... Teraz si Beth bude musieť poradiť sama a pokúsiť sa aj s Ellieninými deťmi z bytovky uniknúť. Vyskúšať si v takto extrémnej situácií pred tým, ako sa sama stane matkou vlastného dieťaťa, všetky „pôvaby“ náhradného rodičovstva. Výťah na ich poschodie v bytovke však pôsobí trochu ako ústa, chystajúce sa cez svoje stále zatvárajúce sa a otvárajúce dvojkrídle dvere niekoho zhltnúť, prípadne vo svojich útrobách nejakého nešťastníka utopiť v hektolitroch krvi. Takže pri prípadnej snahe o útek, tadiaľto žiadna bezpečná cesta nevedie. A tiež tam, kde pred tým bolo schodisko, je momentálne len nebezpečne vyzerajúca diera do tmou zahaleného neznáma neodhadnuteľnej hĺbky. Snáď sa niekde nájde aspoň motorová píla s dobre nabrúsenou reťazou, keby bolo treba proti démonovi použiť trošku drastickejšie metódy sebaobrany...

Akí sme boli priamo odkazuje na posledné dielo intelektuála Rogera Willemsena, ktorý zomrel na rakovinu v roku 2016. Jeho zväzok esejí Akí sme boli sa v skutočnosti mal stať knihou, ale k tomu sa nikdy nedospelo. Marc Bauder sa postavil pred obrovskú úlohu preniesť náročný text do kina, do miesta, ktoré pravidelne otriasa ľudstvom temnými predstavami budúcnosti, ale nezmení jeho správanie udržateľným spôsobom. Jeho šesť rozhovorových partnerov si múdro vybral, aby rozvinul Willemsenove tézy v niekoľkých smeroch a nechal ich vzájomne zápasiť. A úloha rozlúštiť tieto jednotlivé vstupy sa ukazuje ako vcelku zložitá, najmä preto, že vo vyjadreniach sa banálne a dávno známe takmer bez rozdielu mieša s vysoko komplexnými faktami a nie každý odborník pôsobí rovnako vzrušujúco a zaujímavo.

O slovo sa hlási zrejme ambícia o žánrový politický thriller, je však nakrútený bez dramatických scén, opäť v akejsi tristnej melanchólii, ktorá je po absolvovaní nejakej množiny slovenských hraných filmov už kritická a žiada si diagnózu. Vrah chlapca sa nenájde, lebo zasiahli nejaké tajné či aké štruktúry a zaplatili si vinníka. Ten sa priznal a šiel sedieť. Novinárku, ktorá sa o prípad zaujíma priatelia odradzujú, lebo všetko je údajne nebezpečné, rodina si zúfa, ale je bezmocná. Vyšetrovateľ Steiner (maďarský režisér Szabolcs Hajdu) má rakovinu, umiera, lekár mu dáva pár mesiacov života. Chce aspoň vidieť svoju dcéru, manželka je tehotná.

V roku 2014 nakrútil spoločne s Julianom Riberiom Salgadom portrét významného fotografa, Julianovho otca, Sebastiäoa Salgada s názvom Soľ zeme. Onou soľou Zeme v názve filmu je samotné ľudstvo. Počas sledovania takmer dvojhodinového portrétu si však častokrát budete hovoriť, že nejde o soľ, ale skôr o jed. Brazílčan Salgado vyrastal vo svojej rodnej krajine počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a ako každý angažovaný intelektuál a umelec sympatizoval s ľavicovými hnutiami. Strach zo zatknutia ho primäl k opusteniu krajiny. Po pokuse štúdia práva sa dal na ekonomiku, ktorá ho bavila viac, ale naplno ho uhranula až fotografia.

Arnaudovi Desplechinovi sa právom hovorí, že majstrom komorných psychologických drám. Jeho tvorba nie je pre naše publikum neznáma, je však určená skôr pre náročnejších divákov. Celovečerná prvotina Učená pre alebo Môj pohlavný život vzbudil veľký záujem predovšetkým u kritiky. Nasledovali snímky Ester Kahn, Královia a kráľovné a najväčší úspech mal asi film Vianočný príbeh. Zaujímavé snímky tohto režiséra sa však nie vždy stretávajú aj s priaznivým ohlasom publika, to však nič nemení na fakte, že Desplechinová tvorba je zaujímavá a podnetná.

Kritický moment nastane v jednom z neworleanských barov. Obkľúčená nezvládnuteľnou presilou nepoľaví od vlastného neskrývaného vzdoru, čím zároveň inšpiruje svojho možného, avšak veľmi nepravdepodobného záchrancu. Volá sa R. M. Renfield (Nicholas Hoult), má trochu problémy s dosť narcistickým šéfom, ktorému nedokáže povedať nie. Zvykne to však riešiť na terapeutických stretnutiach ľudí závislých na toxických vzťahoch. Vinou kliatby síce konzumuje výhradne len chrobáky, na druhej strane vďaka tomu získava až nadľudskú silu. Rebecciných protivníkov prakticky roztrhá zaživa, čím si zároveň získa jej sympatie. Nájde v ňom konečne niekoho, kto je schopný jej prístup v boji proti organizovanému zločinu skutočne oceniť. Veď toho nie je schopná ani jej vlastná sestra Kate (Camille Chen), vyšetrovateľka FBI zhromažďujúca dôkazy v rámci ešte o niečo väčšieho prípadu so zúčastnenými protivníkmi... Pomstychtivý Teddy zase raz v panike uteká z miesta činu – za čo ho po návrate domov dosť agresívna mamička Bellafrancesca (Shohreh Aghdashloo) určite nepochváli. A Renfieldov šéf – len tak mimochodom legendárny transylvánsky upír, momentálne sa rehabilitujúci po nedávnom kontakte so slnečnými lúčmi, gróf Dracula (úžasný Nicolas Cage) – tiež asi bude trochu oponovať, keď zistí, že namiesto snahy vlákať mu do náruče prípadnú ďalšiu obeť, jeho sluha aktuálne zachraňuje ľudské životy. Renfiel by mu rád doprial trocha krvi na posilnenie z radov drogových dílerov, vrahov, či aspoň násilníckych partnerov, ktorých zvyknú spomínať ženy na terapeutických stretnutiach. Ale on nie... Dracula by si rád zamaškrtil na dobrých ľuďoch, mníškach, prípadne na celom autobuse plnom genderovo presnejšie nedefinovaných roztlieskavačiek. Ani skúsiť ovládnuť svet za pomoci gangstrov z „rodiny“ Lobos by podľa neho nemusel byť zlý nápad..

Kým hraná tvorba sa snaží predovšetkým o vyvolanie emócií, zachytenie dramatického okruhu a kontextu príbehov, dokumenty kopírujú predovšetkým realitu a približujú obrysy jej „neupravenej“ pravdy. Množstvo týchto filmov prešlo filmovými festivalmi, ale dovolím si pripomenúť jeden z najvýraznejších, zaznamenávajúci príbehy troch žien, bojujúcich na fronte. Nakrútila ho 34 - ročná režisérka Maša Kondakova a má názov Moje vojny (Inner Wars, 2021).

Príjemný letný film odohrávajúci sa v Chorvátsku sa však nevenuje problémom s telekominukáciou, ale problémom komunikácie medzi ľuďmi rôznych generácií a národností. Ani to však nie je najpresnejšie pomenovanie zápletky. Snímka je o nachádzaní cesty začínajúcej tínedžerky k svojej babke a tete a zároveň o schopnosti prekonávať ostych voči svojim rovesníkom, predovšetkým chlapcom. Je to skrátka film o tom, ako sa Sofija počas jedného leta naučila, samozrejme, iba metaforicky lietať.