Tento veľký rozprávač pracuje s minimalistickým naratívom a v centre jeho pozornosti sú opäť samotári vegetujúci na okraji spoločnosti. No nie sú to outsideri v pravom slova zmysle. Ansa (Alma Pöysti) pracuje v supermarkete, vyhodia ju z práce, lebo si vzala potravinu, ktorá bola síce už po záruke, no nepatrila do jej tašky, ale na vyhodenie k ostatným expirovaným tovarom. Vo Fínsku sa ráta za krádež aj tovar po záruke! Iný kraj, iný mrav. Holappa (Jussi Vatanen) je síce pracovitý, ale rád sa pozerá fľaše na dno, čo zamestnávateľ nestrpí a je takisto bez zamestnania. Tito dvaja nešťastníci sa zoznámia v karaoke bare, preskočí medzi nimi iskra, neskôr sa náhodou stretnú a idú spolu do kina. Ansa mu dá svoje telefónne číslo, ktoré v zapätí odveje vietor a žena na sľúbený telefonát zbytočne čaká. Opäť zohrá svoju rolu náhoda, Ansa pozve Holappu na večeru, ktorá nedopadne podľa predstáv ani jedného z nich. Osud im však určil, že by to mali spolu ešte skúsiť. To je v krátkosti príbeh filmu, v ktorom sa dvaja sympatickí, ale ničím mimoriadne nevynikajúci jedinci, pasujú so životom, „bojujú“, ako sa len dá a navyše stále počúvajú rozhlasové správy o vojne na Ukrajine. Ich dni plynú bezútešne, smutne, bez akýchkoľvek zážitkov, priateľov majú poskromne, ak sa tak dajú nazvať, ale ich život nie je beznádejný a bez východiska. O tom, ako sa bude vyvíjať musia rozhodnúť sami.

„Oprášiť“ príbeh tohto fascinujúceho projektu sa rozhodol JQr Janek Růžička, absolvent dokumentaristiky na FAMU. V jeho predošlej filmovej tvorbe sa venoval seriálom a televíznym filmom krátkej či strednej metráže, spomenúť možno Queer (2013-2022) či Cesta šedou zónou (2017). Československá koprodukcia 15x15x5 (minisalon 1984) je jeho celovečerný debut, ktorý mal festivalovú premiéru, okrem uvedenia do kín, 5. novembra 2023 na festivale Jeden svet.

Barcelonská rodáčka Mar Targarona má k mysterióznym žánrom blízko, čo už dokázala na pozícii producentky pri uznávaných filmoch ako Sirotinec alebo Júliine oči (Los Ojos de la Julia). Jej nástup do režisérskych radov možno neslávil také úspechy, ako vyššie zmieňované filmy, svojmu žánrovému zameraniu však ostala verná. Nadviazať na tradíciu kvalitných španielskych psychologických thrillerov sa napokon pokúša aj v novom filme Kukučka.

Alex pod číslom 021 so svojim oddielom operuje v delte rieky Niger, cieľom je potlačiť vzburu tamojšej komunity, ktorej velí revolucionár a aktivista Jomo (Morr Ndiaye). Alex, ako vojak si presne plní svoje povinnosti, takisto partizán Jomo, ktorý volil ozbrojené povstanie, aby ochránil svoju komunitu. Tento nešťastník však sníval o tom, že ak by bol mier najradšej účinkoval v diskotéke. Rád tancoval so svojou krásnou sestrou Udokou (Laetitia Ky), skôr ako tanec by som to však nazvala magickým domorodým rituálom. Jomo svoj boj prehráva, opustí svet na bojovom poli a ako posledný ho odprevádza na druhú stranu Alex. Ten ešte netuší, že sa mu duša bojovníka tak hlboko dostala pod kožu a do srdca, že už nikdy nebude tým ráznym a rozhodným človekom ako predtým. Zo začiatku realistická snímka pokračuje iracionálne snovo, ako krásny príbeh o prepojenosti osudov a zároveň je filozofickou úvahou o izolovanosti, zabíjaní a pokore pred majestátom smrti. Film je postavený na kontrastoch: čierny a biely bojovník, delta Nigeru a parížsky nočný klub, boj dvoch silných mužov, každý z inej rasy i kultúry. Alex si len vtedy plne uvedomí, že jeho život sa dostal na rázcestie, keď v parížskom klube zahliadne Udoku, zrejme jednoducho vysídlenú z rodnej dediny. Obaja sú prosto migranti, s takmer rovnakým osudom vydedencov. Scény týchto dvoch, ich kŕčovitý tanec symbolizujú to nepolapiteľné, krásne a zároveň osudové.

Hlavnou postavou filmu je spoločenský outsider Mike, ktorý sa nevie uplatniť v žiadnom zamestnaní. Dlhodobá nezamestnanosť začína vážne ohrozovať jeho finančnú situáciu, a tak je napokon nútený vziať aj nedobre platenú prácu nočného strážnika v skrachovanej pizzerii u Freddyho, kde je napriek jej zániku, ešte stále čo strážiť. V minulosti išlo o obľúbený rodinný podnik, ktorý zatvorili po tom, čo v ňom za záhadných okolností zmizlo niekoľko detí, a odvtedy iba chátra. Mike príliš horlivo nepôsobí ani v tomto zamestnaní a väčšinu času prespí. Vracajú sa mu však záhadné sny, v ktorých sa mu darí nadviazať spojenie s dušami stratených detí. Ako čoskoro zistí, tie teraz prebývajú v mohutných robotických maskotoch pizzerie.

Oranžovo-biele fľaštičky, s extrémne návykovou látkou, padajú do jazierka. Aktivisti ležia na podlahe múzea ako mŕtvoly. Dokument Laury Poitras na priestore dvoch hodín strieda biografiu umelkyne s jej bojom proti impériu Sacklerovcov, pričom sa primárny dôraz kladie na liek proti bolesti Oxycontin, ktorý pripravil o život tisícky Američanov. Poitras odkrýva životný príbeh Nan Goldin, v ktorom sa súkromné a politické prekrýva. Skrze prepojenie Naninej minulosti so súčasnosťou divák jednak vidí, ako dospela k svojmu neoblomnému presvedčeniu, ale aj proces, akým ju táto skúsenosť poznačila osobne. Nan Goldin založila organizáciu P.A.I.N. s jediným cieľom, aby jedinci zodpovední za opiátovú krízu skončili na veky za mrežami, ako v istom momente filmu vysvetľuje. Protestuje proti múzeám ako MET, ktoré by mali prinajmenšom odstrániť akékoľvek spojenia s priezviskom Sackler. Za záštitou tohto rodu sa skrýva chamtivosť a zločin, hovorí Goldin, ktorá sa v roku 2014 stala závislou na Oxycontine predpísanom po operácii. Bolesť a trauma sú silnou motiváciou. Napriek tomu je tu stále badateľné rozloženie síl v štýle David verzus Goliáš, a to najmä na začiatku, keď členovia P.A.I.N. spúšťajú jednu akciu za druhou, zatiaľ čo šedé eminencie Sackler s miliardami na účte a priezviskami na múzeách pretrvávajú v pozadí.

Príbeh má jednoduchú topografiu, na prázdniny prichádza domov, malého mesta Strzelce Opolskie na juhu Poľska, študent varšavskej Hudobnej akadémie, klavírista Tymek (Tymoteusz Bies). Na autobusovej stanici ho čaká Jacek (Jacek Bies). Toľko šťastia ako brat nemal, neprijali ho do akadémie a na hranie viac menej rezignoval. Tymek ho dáva do laty, musí hrať, ak to chce skúsiť i po druhýkrát. Je tvrdý a neústupný. Chlapci sa pohybujú v skupinke rovesníkov a kamarátov, chlapcov i dievčat. Komunita sa stretáva v novo otvorenom kebab bare, kde obsluhujú dvaja arabsky hovoriaci mladíci (Nadim Suleiman, Nadim Shalabi). Okolo Tymka sa začnú krútiť dievčatá, Nikola sa s matkou vrátila zo Švédska a snaží sa ho zaujať, ale on akosi nereaguje. Nič ho tak nefascinuje ako hudba.

Prístup režiséra Tomáša Mašína, vzdialeného príbuzného rodiny, a scenáristu Marka Epsteina je možné označiť za neutralizujúci, v zmysle odstránenia akýchkoľvek ospravedlňujúcich argumentov v kritických situáciách, keď ich ozbrojená skupina Zboru národnej bezpečnosti prepadne služobne v snahe získať zbrane a dôjde k ľudským obetiam. Zabitie jedného z nich, Ctirad ho spútaného podreže dýkou, explicitne nevidíme, ale vieme, čo sa konkrétne stalo, umýva si krvavé ruky a dýku v umývadle. Zo starostlivo vykresleného kontextu je zrejmé, v akej situácii a dobe sa tak deje. Otca, ktorý bojoval proti fašistom popravia a rodina sa v novom komunistickom režime ocitá v rovnakom položení, perzekvovaná novými pánmi. Vysťahujú ich z bytu do neobývateľnej, spustnutej zrúcaniny. Matka Zdena je chorá a synovia majú v otcovi veľký vzor. Chcú demonštrovať odpor a majú predstavu, ako sa tak má diať. Protifašistický odboj nahradí odboj protikomunistický, rozdiel v nepriateľoch nevidia a preto sú spôsoby boja totožné. Snažia sa získať zbrane a peniaze.

Aj samotná cesta režiséra k filmu, Mauricea Tourniéra, je zaujímavá. Francúz, vlastným menom Maurice Thomas, začínal ako maliar u Augusta Rodina, neskôr pôsobil ako divadelný herec v rôznych mestských a vidieckych divadlách. Čoskoro sa stal filmovým hercom a režisérom spoločnosti Eclair. Nakrúcal filmy v Anglicku, USA, Francúzsku i v Berlíne. Z jeho najznámejších spomeniem aspoň niektoré, napríklad Matka, Dolárová princeznička, Ostrov pokladov, Tančiareň, V mene zákona, z posledných Diablova ruka a Dvojaký život. Keď nakrúcal  Posledného Mohykána, ako sme už spomenula jeho asistent sa venoval exteriérom, on interiérovým scénam. Nešťastnou náhodou sa zranil, takže aj na tieto scény musel nakoniec musel dozerať Clarence Brown,