Odporúčaný obsah

Ide o pomerne (najmä spočiatku) jednoduchý príbeh robotníkov v továrni snažiacich sa o zlepšenie pracovných podmienok prostredníctvom hromadného štrajku. Po dobrom to totiž s kapitalistami nikdy nejde, čo si svojho času myslel aj samotný režisér. Z dnešného hľadiska sa, samozrejme, na dej filmu a jeho ideológiu nemôžeme pozerať súčasnou optikou, Štrajk vyznievala naivne iste už aj rokoch tridsiatych, keď Ejzenštejn na vlastnej koži spoznával neduhy komunistického režimu v krajine. Film odolal zubu času najmä z revolučnej formálnej stránky.

Stand-upu, teda humorným výstupom s viac či menej improvizovanými monológmi, sa venuje aj hlavný protagonista filmu Michal. Neuspokojujú ho už viac vystúpenia pre kultúrne domy a kluby, má totiž ambície presadiť sa v televízii, kde by mohol svoj humor ponúkať širokému okruhu divákov. K svojmu snu sa postupne približuje, stretne sa s producentom, poznáva správnych ľudí, no ako sa časom ukazuje, dostať na slovenský trh obdobné humorné vystúpenia bez dlhšej tradície je v mnohom problematické. Ešte komplikovanejšie je to s Michalovým súkromným životom. Je zrejmé, že sa s partnerkou postupne odcudzujú, za čo môže aj jeho koncentrácia na egoistické ciele. V tomto momente za ním prichádza neter z Ameriky, ktorá uteká od vyťaženej matky dúfajúc, že nájde kúsok pochopenia v novej krajine a u strýka, ktorého cynizmus jej však nijakým spôsobom nelahodí.

Po prvý raz ich máme možnosť vidieť, ako v štýle Pulp Fiction – historky z podsvetia (1994) Quentina Tarantina plamenne diskutujú zdanlivo o ničom pri spoločnom stole v kaviarni, zatiaľ čo tí, kto rozpoznajú ich skutočnú identitu, radšej ihneď utekajú kade ľahšie. To všetko v jedinom 2 minúty 26 sekúnd trvajúcom CGI animovanom zábere. Nasleduje banková lúpež s pomerne dynamickou automobilovou naháňačkou, pri ktorej rozhodne nelení ani ľudská žena zákona Misty Luggins (Alex Borstein), dlhé roky posadnutá ich dolapením. Ani tento raz sa jej to však nepodarí. Možno však bude mať väčšiu šancu pri ich ďalšom lúpežnom pláne – krádeži sošky Zlatého delfína na galavečeri morčacieho filantropa profesora Marmaladea (Richard Ayoade). Plán v sebe obsahuje aj nejaké to visenie zo stropu v štýle Toma Cruisea z prvej Mission: Impossible (1996) Briana De Palmy – len nie na lane, ale na hadovi. Vyhýbanie sa ako vyčítavému pohľadu guvernérky líščích tvarov Diane Foxingtonovej (Zazie Beetz), prípadne legendárnej zlodejskej konkurencií, známej len pod prezývkou Karmínová labka. Nečakanou komplikáciou by sa  však pre tím mohla stať situácia, keď Wolf neúmyselne zachráni jednu staršiu pani pred bolestným pádom zo schodov. Po tom, čo ho pochvalne označí za dobrého chlapca, začne totiž akosi samovoľne, nadmieru spokojne vrtieť chvostíkom. Žeby bolo „páchanie“ dobrých skutkov až tak príjemnou skúsenosťou? S tým teda nerátal...

O úspechoch ukrajinského filmu nevieme v podstate nič, takže ich treba trochu pripomenúť. V prvom rade sa môžme zmieniť o dvoch Zlatých palmách z Cannes za dva krátke filmy, Pútinici (2005) Ihora Strembického a Krajinou (2011) režisérky Mariny Vrody. Svojho času fascinoval Cannes aj režisér Miroslav Slabošpytský filmom Kmeň (2014), ovešaný cenami a o filmoch Sergeja Loznicu, najznámejšieho ukrajinského režiséra, už iste počul aj menej zorientovaný filmový divák. Jeho Donbas (2018) nedávno odvysielala i Česká televízia. Do tretice je ešte užitočné zmieniť i meno Valentina Vasjanoviča a najmä jeho dva skvelé filmy Atlantída (2019) a Odraz (2021).

Pre tých čo ho náhodou nečítali - v centre diania je chudobný mladík Lucien Chardon z Angoulême (výborne obsadený Benjamin Voisin), pracujúci v dielni manžela svojej sestry Evy. Chce sa však presadiť ako básnik a verejnosti sa uvádza výhradne pod menom svojej matky de Rubempré. Príležitosť predstaviť svoje dielo sa mu naskytne vďaka miestnej barónke de Bargeton (Cécile de France), s ktorou sa i romanticky zapletie. No to, okolo čoho by sa dala vystavať celá zápletka, predstavuje v tomto prípade iba prológ omnoho rozsiahlejšieho príbehu. Stratené ilúzie totiž nie sú žiadnou romantickou drámou a v popredí je téma, ktorá je vlastne mimoriadne aktuálna i v dnešnej dobe.

Kniha je nakoniec narýchlo a možno aj bez výraznejšieho nápadu „zbúchaná“, nastáva čas ju odprezentovať na turné. Ďalšia časť tvorivého procesu, ktorú Loretta veľmi nemusí. Najmä, keď má svoj vlastný text uvádzať pred davom fanúšičiek očakávajúcich, že model pravidelne pózujúci na titulných stránkach jej kníh Alan (Channing Tatum) trochu poodhalí svoj mohutný hrudník. Drží diétu, stará sa o svoj vzhľad, pravidelne medituje – skrátka, je mužom súčasnosti, napínajúcim svaly skôr na fotkách zdieľaných na sociálnych sieťach, než v reálnej akcií. Loretta ho má tak trochu za nemotorného, on ju však tajne miluje... Keď sa aktuálna promo akcia zvrtne v neočakávanú katastrofu, Loretta z nej odíde nesprávnym autom. Alan s vydavateľkou Beth si, samozrejme, autorkinu absenciu veľmi rýchlo všimnú a začnú si robiť starosti. Obzvlášť vo chvíli, keď im GPS v Lorettiných fitnes hodinkách odhalí jej aktuálnu polohu niekde veľmi ďaleko od nich a to ešte uprostred oceánu. Bola totiž unesená tajuplne sa usmievajúcim miliardárom Abigail Fairfaxom (skvelý Daniel Radcliffe), antagonistom ako zo stránok vlastných kníh. Ten si od nej žiada vypátranie tzv. Ohnivej koruny, artefaktu strateného niekde na zabudnutom ostrove, ktorý medzičasom kúpil a teraz mu hrozí zánik kvôli k činnosti práve prebudenej sopke.

Nebola by to však detektívka z pera Agathy Christie, ak by si Linnet na cestu so sebou „nepribalila“ tiež dlhé roky osvedčenú slúžku Louise Bourgetovú (Rose Leslie) so záľubou pre jeden jej šperk, komunistickej ideológií naklonenú krstnú mamu Marie Van Schuylerovú (Jennifer Saunders) aj s ošetrovateľkou pani Bowersovou (Dawn French), bratranca-právnika Andrewa Katchadouriana (Ali Fazal) s dlhmi a chuťou priživiť sa, či bývalého snúbenca doktora Linusa Windleshama (Russell Brand na nespoznanie) – všetkých pre potešenie z následnej hry s všemožnými kombináciami skrytých motívov a túžob k činom, ktoré v deji poriadne zamiešajú karty (prípadne závety, majetkové listiny – „Veď to poznáte, mon ami.“) Okrem iného sa plavby výletnou loďou Karnak po Níle – po všetkých tých peripetiách na súši napríklad s padajúcimi balvanmi - zúčastní tiež Poirotov dávny priateľ Bouc (Tom Bateman) s matkou Euphemiou (Annette Bening), či jazzová speváčka Salome Otterbourneová (Sophie Okonedo) s neterou Rosalie (Letitia Wright). Bouc s nevôľou vlastnej matky tak trochu po Rosalie „pokukuje“, zatiaľ, čo Salome pre samotného Poirota predstavuje akýsi prísľub milostných nádejí, schopných ho vyslobodiť z jeho samotárskej ulity. Vie, aké to je mať zlomené srdce, a preto sa pokúsi Jackie dohovoriť v jej zúfalých pokusoch opäť získať Simona na svoju stranu. Snáď sa dievčina umúdri, kým pre ňu nebude už naozaj neskoro... Tým, že vôbec nastúpila na Karnak a provokatívne pokračuje s ostatnými na spoločnej ceste, totiž neuľahčila život ani sebe, ani iným.

Musím sa priznať, že nie som veľkým fanúšikom Spider-Mana. Okrem prvého teasera a traileru, ktoré som mimochodom pozerala pred iným filmom v kine, som si o ňom neprečítala jedinú tlačovú správu či konšpiráciu, kam sa asi príbeh bude uberať. O to viac ma zaskočilo, keď som po pozretí najnovšej Marvelovky s obsadením hlavnej postavy ostala milo prekvapená. Po troch Spider-Manoch Sama Raimiho s Tobeym Maguireom, dvoch filmoch Marca Webba s Andrewom Garfieldom a dvoch snímkach Jona Wattsa s Tomom Hollandom som sa nazdávala, že téma komiksového hrdinu a jeho remakov je už možno vyčerpaná. O to viac, keď sa táto postava objavila aj v niekoľkých iných Marvelovkách a mnohých starších hraných filmoch a v nemalom množstve animovaných filmov. Ak však tému tohto superhrdinu sfilmujete tak, ako to urobil Jon Watts vo svojom treťom filme Spider-Man: Bez domova, diváci sa rozhodne nudiť nebudú.