Dokonalým príkladom je magická snímka o hľadaní strateného vianočného čara v Polárnom Expresse. Ďalším temný príbeh lakomého a večne uhundraného Ebenezera Scroogea v ktorejkoľvek verzii Dickinsovej Vianočnej koledy. Tento rok sa k nám prostredníctvom kín dostáva ďalší príbeh pochádzajúci z knižnice klasickej svetovej literatúry. K dielu Luskáčik asi väčšina ľudí pripojí meno Piotr Iľjič Čajkovskij. Avšak, iba málo z divákov vie, že libretto svetoznámeho autora je adaptáciou novely romantického autora E.T. A. Hoffmanna. A jeho Luskáčik a Myší kráľ je zase adaptáciou ďalšieho klasického príbehu o Luskáčikovi pochádzajúceho od známejšieho spisovateľa Alexandra Dumasa.

Zoskupil manifestácie futuristov, dadaistov, komunistov aj členov skupiny Fluxus či filmový manifest Dogmy 95 a zasadil ich rôznych životných osudov. Presne preto, aby im potom mohla vdýchnuť život akadémiou ocenená herečka Cate Blanchett. A to v podobe matky, vedca, učiteľky, bezdomovca, choreografky, anarchistu, bábkoherečky či moderátorky spravodajstva.

Ireninym svetom je jej rodina. Tvorí ju manžel, nenapraviteľný  rojko a trochu smoliar Klaus (Otavio Muller) a ich štyria synovia. Ale i sestra Sonia (Adriana Estevez), ktorá k nej  so synom ušla pred násilníckym partnerom. Žijú spolu v biednom domčeku  na predmestí, kde sa stále niečo kazí  a nedá sa opraviť. Napríklad aj zámok na dverách, takže do domu musia vchádzať rebríkom  cez  okno  a podobne. Keď jej najstarší syn Fernando oznámi, že dostal ponuku presadiť sa ako profesionálny hráč hádzanej v Nemecku, má radosť, ale zároveň  by ho najradšej nikam nepustila, lebo tuší, že sa už nevráti.

Réžie sa tentoraz ujal britský režisér a scenárista Ol Parker (1969, tvorca napríklad  úspešného filmu Báječný hotel Marigold). Spolu so scenáristom Richardom Curtisom nadviazali na pôvodnú divadelnú hru a neskôr jej filmovú adaptáciu Mamma Mia! scenáristky Catherine Johnson a britskej režisérky Philidy Llloyd z roku 2008, ktorá vznikla na základe piesní populárnej švédskej skupiny ABBA.

Kedysi tu boli známe lodenice, ktoré však pred štvrťstoročím zavreli, čo sa neblaho podpísalo na živote tunajších obyvateľov. Jedno knižné vydavateľstvo sa rozhodne zorganizovať letný workshop - akýsi kurz písania - pre sedem tunajších mladých ľudí. Pod vedením úspešnej spisovateľky, autorky detektívok, Olivie (Marina Foïs), sa majú pokúsiť spoločne napísať knihu v štýle fikcie noir, prepojenú na priemyselnú minulosť ich rodiska. Postupne sledujeme ich prvé kontakty, diskusie a konflikty, o ktoré nie je núdza. Veď v skupine kurzistov sú aj Francúzi s tmavou pleťou a moslimským vierovyznaním, nevraviac o rôznorodosti politických názorov, i keď vyhlasujú, že ich politika nezaujíma.

Stranou neostávajú ani vojnové konflikty, odohrávajúce sa (prevažne) na blízkom východe (13 hodín: Tajní vojaci z Bengházi), a tu sa k slovu dostávajú aj nové technológie, ako drony (Zabití). Do poslednej sorty patrí aj druhý film autorskej sesterskej dvojice Delphine a Muriel Coulin s názvom  Medzipristátie. Pravda je však o niečo komplikovanejšia, pretože sa prekvapivo neocitáme priamo na bojiskách v afganských púšťach alebo horách, ale v päťhviezdičkovom letovisku na slnečnom Cypre.

Od  sociológie Šťastných dní (2002) k mohutnej a vrstevnatej megametafore Mesiaca Jupitera,  to je cesta, ktorú Mundruczó naplnil  tematickým radikalizmom a intenzívnym hľadaním foriem, vhodných pre všetko, čo sa dostalo do obzoru jeho prenikavého zraku a mysle. Snaha pomenovať javy aktuálnej súčasnosti, dať im formu a odhadnúť ich význam je úkon, na ktorý nestačia hordy expertov a odborníkov. Ako ukazujú výskumy, naplní sa len zlomok ich mediálne všadeprítomných súdov. Umenie je priestorom vizionárov. Tí často dokážu a neraz dokazujú svojimi citlivými senzormi  anticipovať nepredpovedatelné.

Ide o „kraťasy“ nakrútené v rozmedzí rokov 1895 – 1905, teda od prvého verejného filmového premietania. Táto selekcia filmov zahŕňa okrem starého známeho Odchodu robotníkov z továrne, Príchodu vlaku na stanicu v La Ciotat či Pokropeného kropiča, i niekoľko nie veľmi populárnych titulov nastrihaných a okomentovaných samotným Frémauxom a doplnených o hudobný sprievod francúzskeho romantického skladateľa Camillea Saint-Saënsa.

Mária Magdaléna, čiže Mária z Magdaly, je jednou z najzáhadnejších postáv biblických dejín. Podľa kresťanských evangélií bola prítomná pri Ježišovej smrti na kríži i pri pohrebe a je označovaná za prvého svedka jeho zmŕtvychvstania. V roku 591 však pápež Rehor vyhlásil, že bola prostitútka a dodnes pretrváva jej meno ako označenie pre hriešnicu. Až nedávno, v roku 2016, Vatikán oficiálne označil Máriu Magdalénu za Apoštola apoštolov, teda im rovnú, a za prvého posla vzkrieseného Ježiša.