Farár radí, manažér načúva. Kontinuita medzi filmami Všetky moje deti (2013) a Kapela scenáristu a režiséra Ladislava Kaboša (1953, Prešov) je potvrdená. Ibaže úlohu láskavého i kárajúceho „otca“, ktorý dobre pozná svojich rodných a pristupuje k nim s empatiou, ale bez ilúzií, preberá od Kuffu Čonka.

Nečudo teda, že rozprávačom filmu je dráčik Čmudík (v češtine Čmoudík) s dvomi hlavami, z ktorých jedna hovorí po slovensky a druhá po česky (hlasy im prepožičali Igor Timko a Libor Bouček), nevraviac o početnom česko-slovenskom hereckom zastúpení, v ktorom zaujme Karel Gott v postave kováča a starého otca. Filmu predchádzala vlani rovnomenná rozprávková kniha Dušana Rapoša a jeho spoluscenáristu i jedného z producentov Petra Šišku. Keďže deti vraj čoraz menej rozumejú reči susedov, nechýbal v jej závere  česko-slovenský slovníček. Filmoví diváci sa bez neho, dúfajme, zaobídu. Slovenskí sa navyše dočkajú aj svojského bonusu: český Zlatý slávik Karel Gott a jeho dcéra Charlotte Ela (vo filme hrá jeho vnučku) hovoria a spievajú po slovensky, kým slovenská herečka Kamila Magálová v postave starej mamy a kováčovej partnerky hovorí a spieva po česky.

Veľa o Palachovi ani dnes nevieme, takže práca priblížiť tohto človeka a nájsť motívy jeho činu nebolo ľahké. Nikto z rodiny, priateľov, známych, na ňom nič také nespozoroval, čo by naznačovalo, že sa odhodlá k takému protestu. Bol to skôr tichý mierumilovný chlapec, nerád vyčnieval, nerád vzbudzoval pozornosť, ale isté zásady mal. Trom zainteresovaným sa žiada poďakovať, že film odráža atmosféru roku 1968, že hlavný hrdina je plnokrvná i keď ešte ani dnes nie celkom pochopená postava, že jeho čin je dostatočne odôvodnený, a to autorke scenára Eve Kantůrkovej, režisérovi Robertovi Sedláčkovi a vynikajúcej Zuzane Bydžovskej v úlohe Palachovej matky.

Televízni diváci si ho možno zapamätali ako iniciátora a jedného z režisérov pozoruhodného seriálu V pasci, v ktorom tiež zostal verný svojej základnej téme – nerovnému zápasu človeka s prírodou. Demonštroval ho na osudoch obyvateľov islandského rybárskeho mestečka, snehovou lavínou odrezaného od sveta práve v čase záhadných vrážd. Teraz prichádza do kín jeho v Amerike nakrútený film Kým príde búrka (2018), v ktorom človek bojuje s morom.

Do tejto kategórie veľkým dielom ako v literatúre, tak i vo filme prispeli Francúzi. Nadelili jej šarm i eleganciu požívačného hedonizmu aristokratického razenia, lebo erotické avantúry jednoducho k tejto kultúre patria, tak ako víno a dobré jedlo. Je zaujímavé, že inštitút romantickej lásky bez dozoru rodičovských záujmov a vôle zavádza romantizmus 19. storočia a mimo Európy je ešte dnes voľný výber partnera alebo partnerky, vedený nespútanými emóciami dielom nezodpovedného konania a voluntarizmu.

V deji sa tentokrát posúvame o tri roky dopredu. Dávno vyhynuté a geneticky oživené prehistorické tvory naďalej spolunažívajú v ruinách parku na Isla Nublar, no ich existenciu ohrozuje sopka, ktorá sa po rokoch prebudila k životu. Ľudstvo tak musí čeliť nečakanej etickej otázke, či sa im pokúsiť pomôcť, alebo ich nechať napospas matke prírode. Medzi aktivistov snažiacich sa o ich pretrvanie patrí aj Claire Dearing (Bryce Dallas Howard), bývalá manažérka Jurského sveta a keď jej osud prihrá zdanlivo ideálnu príležitosť ako naplniť tento cieľ, neváha ani na okamih. Štvorčlenný tím, ktorý dopĺňa paleoveterinárka Zia (Daniella Pineda), systémový analytik Franklin (Justice Smith) a, samozrejme, aj jej ex-priateľ Owen, bývalý dinosaurí tréner (Chris Pratt) sa tak vydáva v sprievode nájomných žoldnierov späť na ostrov. Veľmi rýchlo sa však ukáže, že ich ciele nie sú vôbec kompatibilné...

Bruno Dumont (1958), režisér a scenárista sa spomína v súvislosti s vraj podvratnou minisériou Malý Quinquin a grotesknou Lenivou zátokou, no ja ho mám stále v pamäti so škandalóznym filmom L´humanité , za ktorý dostal na festivale v Cannes (1999) Veľkú cenu (Grand prix – nepliesť so Zlatou palmou). Po Veľkú cenu si na tento festival opäť prišiel na v roku 2006 a dostal ju za film Flandres. V roku 2009 si zasa odniesol Cenu FIPRESCI za snímku Hadewijch na festivale v Toronte. Teda so svojimi experimentmi nie je neúspešný, mnohým sa jeho rozprávačský štýl páči a neprekáža im, že často rôzne šokuje. No filmom L´humanité skutočne šokoval všetkých a dodnes sa čudujeme, ako dospela porota k takému rezultátu, veď Veľká cena je druhá najväčšia po Zlatej palme. Nechajme však minulosť a vráťme sa k dnešku. Dumont sa nezmenil, len trochu skultivoval a podobne poňatý muzikál o francúzskej národnej hrdinke sotva uvidíte.

Pokusov presedlať z hereckej profesie na režisérsku stoličku bolo v dejinách kinematografie neúrekom. Mnohé z nich však nedopadli podľa našich predstáv. Nestáva sa často a je priam výnimkou, že bývalý herec, v tomto prípade herečka, nakrútila takýto kvalitný a harmonický film. Snímke Grety Gerwig by sme prvoplánovo vedeli prideliť nálepku dievčenský film, pretože spĺňa určité základné konvencie tohto typu filmov. Mladá hrdinka sa snaží zapadnúť do školskej mikrokomunity dospievajúcich tínedžerov. Čiastočne sa jej to podarí, no popri tom stráca ozajstných kamarátov. Zisťuje, že do vyššej stredoškolskej spoločnosti predsa len nezapadá. Lady Bird (Saoirse Ronan) je predsa len v niečom výnimočná. Tajomstvo sa neskrýva len v jej ružových vlasoch či výstrednom správaní, ale v horlivosti ísť (hlavou proti múru) za svojím snom. Aj napriek nedôvere zo strany školy a skepse vlastných rodičov.

Dej Kolesa zázrakov je rámcovaný rozprávaním príbehu mladého plavčíka, študenta divadla a nádejného spisovateľa Mickeyho. Ten sa divákovi prihovára priamym pohľadom do kamery, keď vysvetľuje súvislosti v príbehu. Avšak, Mickey nie je jediným rozprávačom v deji. Každá postava vo filme je akoby rozprávačom svojho životného príbehu. Mickey hovorí o lete, kedy stretol a zamiloval sa do dvoch diametrálne odlišných žien s dramatickými životmi. Ginnie o svojej minulosti s milovaným mužom, ktorého sklamala. Carolina zasa, ako sa zamilovala do nesprávneho muža a rozhnevala sa s najdôležitejšími ľuďmi v jej živote. Otec, ako ho dcéra veľmi sklamala a na dlhé roky opustila. Takto nám postavy postupne predstavujú samých seba aj to, čo prežili. Dej je však lineárny. Reminiscencie a retrospektívy do minulosti sú majstrovsky vyjadrené najmä prostredníctvom slova, hudby a svetla. Ich intenzita sa v dôsledku zdramatizovania príbehu a následného uvoľnenia napätia neustále mení. Naberá na intenzite, ale aj utícha a bledne.