Problematickejšie je určiť jeho zameranie, teda, čím vlastne je – performer,  maliar, fotograf, akčný tvorca a organizátor? Alebo sa uspokojiť so všeobecnejším označením: neúnavný provokatér, hľadač slobody a radosti,  muž, ktorý hľadá vždy  inú stranu umenia, snaží sa objavovať  inak a dostať sa inde...  

Napriek tomu, že medzi týmito dvoma karikatúrnymi postavičkami je vekový rozdiel vyše sto rokov, majú toho veľa spoločného. Obaja sú deťmi odchovanými v sirotinci. Nikdy nedostali pocit rodinného zázemia. No hlavne, nenávidia Vianoce! Z postavy večne pesimisticky naladeného a ufrflaného zeleného pupkáča sa však dalo vyťažiť omnoho viac. Presne ako v hranom filme Rona Howarda. Ten mal na televíznych obrazovkách určenú vekovú kategóriu s nálepkou „nevhodný do sedem/dvanásť rokov“. Jim Carrey ako Grinch Rona Howarda jednoducho ukazoval tradičný sviatok v oveľa menej tradičnom duchu. Zelený Ktovák zo sirotinca z duše nenávidel Vianoce. Podobne ako Grinch z animovanej verzie. Filmový však pil vývar zo odpadkov. Požieral sklo. A nadovšetko miloval smrad a špinu. S odstupom času a kontextom aktuálnej doby by sme ho mohli nazvať usilovným ochrancom životného prostredia. Animovaný bol omnoho čistotnejší. Pil rannú kávu plnú intenzívnej arómy negatívnej energie. A keď som spomínala, že je čistotnejší, myslela som doslovne. Na symetrické zuby perlovej farby určite pravidelne používal bieliace pásiky americkej značky. Trocha grinchovskej špiny by mu teda vôbec neuškodilo. Aby si o ňom deti neurobili až priveľmi zidealizovanú predstavu.

Od posledného prírastku uplynulo deväť rokov, no dá sa povedať, že snaha o resuscitáciu značky v podaní Roba Zombieho nezanechala výraznú stopu. Práve naopak, snaha o o niečo psychologickejší náhľad do mysle duševne chorého vraha sa v podaní brakového tvorcu Roba Zombieho skôr minula účinku. Pohľad z trochu iného uhla pritom pôsobil aspoň spočiatku pomerne osviežujúcim dojmom, no čo Zombie nestihol pokaziť prvým filmom, úspešne dokonal svojou dvojkou. Za posledných dvadsať rokov tak stál, až doteraz, za výraznejšiu pozornosť iba návrat do Haddonfieldu po dvadsiatich rokoch v podobe snímky Halloween: H20.

To, čo vo filme ostalo z knihy je jednoduchý príbeh, na svoje vidiecke panstvo sa vracia zo sveta barón de Caus (Karel Dobrý). Chce dať do poriadku  zanedbané rybníky zanesené blatom. Víta ho miestny richtár a jeho krásna i múdra dcéra Katynka (Simona Zmrzlá) hneď upúta pozornost šľachtica. Dievča má milého, ale Jakoubek (Vladimír Polívka) sa zakrátko utopí v rieke, keď sa pokúša  odstrániť  čosi ako horiacu Morenu. Nešťastný zásah baróna pod hladinou, lebo on je tým vodníkom/hastrmanom z názvu, je zjavný, aj keď neúmyslený. Bez problémov odpraví  i příliš dotieravého nadlesného (Norbet Lichý). Ukáže sa, že Katynka je objekt túžby nielen miestneho učiteľa, ale dokonca aj pána farára. Preto behá dole bez po lese. Aby sa ukľudnil. Katynka je nielen krásna, ale najmä prekvapujúco sčítaná. Feuerbacha rovno nečíta, ale pozná Othella a vie kde je Korzika, čo je na obyčajné dedinské dievča niekde v 19. storočí naozaj obdivuhodný intelektuálny výkon.

 Hotel Artemis ponúka vskutku nezvyčajné služby a celý chod tejto malej komunity podlieha prísnym pravidlám. Je vedený postaršou zdravotnou sestrou (Jodie Foster), ktorú za jedinú noc postupne dobiehajú démoni temnej minulosti. Pravidlá hotela boli za jedinú noc plnú nepredpokladaných zvratov niekoľkokrát porušené a ich výsledkom tak nemôže byť nič iné, len zmätok.

Tak aspoň veci vidia oni a jeho okolie, Simon však v sebe ukrýva jedno veľké tajomstvo a keďže ide o klasického tínedžera, tak uvedomovanie si vlastnej sexuality bude preňho predstavovať skutočný existenciálny problém. Respektíve s týmto faktom sa už vyrovnáva približne štyri roky a vyzerá to tak, že úspešne. Problém Simon vidí práve vo svojom okolí, pretože nedokáže anticipovať jeho reakciu. Uvedomí si včas, že priateľ je priateľ iba vtedy, ak nás berie všetkými desiatimi, alebo začne jednať neuvážene, či skôr adekvátne svojmu veku, a nastanú skutočné problémy?

Hlavne, no nielen, na domácej pôde sa kritici predháňajú v superlatívoch. "Najlepší britský horor za posledné roky. Skutočná jazda ako na horskej dráhe. Absolútne geniálne a ako nič predtým, čo ste už videli. Britský horor nebol takto znepokojujúci už mnoho rokov.“ Tieto a ďalšie slogany sálajú z plagátov a snažia sa presvedčiť diváka, že ide o udalosť, ktorú neradno premeškať v kinách. Ghost Stories však skutočne nie sú len tak obyčajným hororom a zvedavosť vzbudzuje už len fakt, že ide o adaptáciu úspešnej rovnomennej divadelnej hry z roku 2010. Divadelnej hry, za ktorou dokonca stoja rovnakí tvorcovia.

Už v expozičnej časti diváci zistia, že sa neprišli pozerať na konvenčne rozprávaný príbeh na plátne. Čo z predchádzajúcej skúsenosti s týmto režisérom logicky vyplýva. V tejto spleti štyroch separátnych prostredí sa spájajú rôzne žánre i spôsoby ich zobrazenia. Tematické a motivické spektrum má široký, rozmanitý záber. V počiatočnom zmätku divák tápa a orientuje sa len ťažko. No napokon sa všetko vykryštalizuje. Jednotlivé fragmenty začínajú nadobúdať spoločný charakter a spájajú sa do jedného komplexného celku.

Tonya Harding sa narodila v Portlande v roku 1970 a korčuľovanie mala v krvi odjakživa. Na korčuliach sa dokázala bez problémov držať už od troch rokov, čo jej zaistilo miesto v tíme mladých žiačok. Svoju prvú súťaž vyhrala už o šesť mesiacov, a to bola len na úplnom štarte svojej kariéry. Nechýbala jej ani istá všestrannosť, nakoľko sa zásluhou vplyvu svojho otca začala v pomerne skorom veku venovať poľovníctvu, či autám. Jej matka LaVona, pracujúca ako čašníčka, sa navyše snažila aj po jeho odchode zo všetkých síl finančne podporovať svoju dcéru. Vzhľadom na to, že rodina pochádzala zo sociálne slabšej vrstvy, dokonca jej i sama ručne šila kostýmy potrebné na súťaženie. Znie to ako začiatok veľkého amerického sna? Ibaže realita bola, ako to už často chodí, o niečo komplikovanejšia.