V októbri 2017 zorganizoval hudobník Jakub Ursiny na počesť otcovej nedožitej sedemdesiatky koncert. Chcel, aby z neho jestvoval  filmový záznam, a tak oslovil  skúseného  filmového strihača Maroša Šlapetu. Ten sa projektu ujal aj ako producent a spolu s  filmovým strihačom Matejom Benešom nakrútili dokument  Dežo Ursiny 70 ako svoj režisérsky debut. Čo možno napísať o filmovom zázname koncertu? Snaží sa zachytiť jeho priebeh a atmosféru. Bez nejakého mimoriadneho „čarovania“ s kamerou sníma sedem kameramanov to, čo sa deje na javisku, teda  sústreďuje sa na spevákov a hudobníkov. Hľadisko sa objaví len v minime záberov, podobne ako zaužívaný  symbolický  plamienok v tme. Divák však opakovane vníma veľkú fotografiu Deža Ursínyho v pozadí: Sedí na vŕšku, na lúke, s rozviatymi vlasmi, akoby spolu s nami sledoval, ako si s jeho hudobnými nápadmi poradila mladá generácia.

V týchto dňoch prichádza do našich kín trpká francúzska komédia Do plaviek! Na svoju inšpirátorku nepoukazuje iba parafrázou názvu, ale aj podobnou existenciálnou zmenou tradičnej mužskej roly. Skupina štyridsiatnikov sa spojí do prvého tímu synchronizovaného plávania, ktoré je prednostne doménou žien. Dôvody nie sú také výrazne sociálne ako v britskom filme, skôr psychické, navyše športová aktivita väčšmi vyžaduje isté finančné investície, než by prinášala zisk. Mužov spája predovšetkým rovnaký životný pocit. Považujú sa za lúzrov, ktorým to jednoducho v živote nevyšlo. Buď sú bez zamestnania, alebo neúspešne podnikajú, prípadne ich práca nebaví, no straty zaznamenávajú najmä v súkromnom živote, v nevydarených manželstvách či ich absencii, v nenaplnených vzťahoch s partnerkami, chladných kontaktoch s deťmi a inými príbuznými. Na mladícke sny už zabudli, alebo sa bez úspechu znova a znova pokúšajú o ich naplnenie, neschopní triezvo odhadnúť svoje sily a predpoklady. Kolektívne plavecké tréningy mužov, z ktorých ani jeden nepripomína svojou fyziognómiou športovca, aspoň na chvíľu v nich zaháňajú depresie a vnútornú nespokojnosť. Je to dlhý proces, počas ktorého sa jednotlivci menia na tím. Spoznávajú tých druhých, ale najmä sami seba, odhaľujú svoje temné, ale i svetlejšie stránky, učia sa navzájom tolerovať, ba čo viac, pochopiť svojich športových partnerov, z ktorých sa časom stávajú kamaráti.

Séria Millennium zažila najväčšiu slávu v uplynulej dekáde, keď bola najprv v krátkom slede po sebe publikovaná trojica románov a tá bola následne v domácom Švédsku pretavená aj do filmovej podoby. V roku 2011 sa fanúšikovia po celom svete dočkali aj vynikajúcej americkej verzie pod taktovkou skúseného Davida Finchera a len o dva roky na to padlo definitívne rozhodnutie, kto nadviaže na zosnulého spisovateľa Stiega Larssona, ktorého trilógia vyšla až posmrtne. Voľba padla na Davida Lagercrantza a jeho Dievča v pavúčej sieti je začiatkom novej trilógie, snažiacej sa ďalej rozvíjať pôvodné motívy a obľúbené postavy.

Nie je to film pre citlivé duše a ľudí, ktorí milujú svojich štvornohých priateľov, ale neskutočne pravdivý a alarmujúci. Alarmujúci preto, že sa tá hrôza odohráva v kultúrnom Taliansku, presnejšie na predmestí metropole, kde platí zákon silnejšieho, ostatní šancu nemajú. Matteo Garrone (1968), ktorý pôvodne študoval výtvarné umenie, debutoval filmom Terra di mezzo. Na medzinárodných festivaloch upútal filmami Oreste Pipolo, forograf svadieb, Hostia a najmä Balzamovačom. Snímka Prvá láska získala Strieborného medveďa za hudbu na Berlinale (2004), spomínané filmy Gomorra (2008) a Reality Show (2012) Veľkú cenu v Cannes. Neobišiel tohto roku naprázdno ani Dogman, hlavný predstaviteľ Marcello Fonte si odniesol Cenu za najlepší mužský herecký výkon. Úctyhodný výpočet v tak krátkom časovom rozpätí. Garrone svojej popularite vďačí za to, že je sa odváži povedať to čo taliansku spoločnosť už roky znepokojuje, robí to na vysokej profesionálnej úrovní, ale najdôležitejší je hádam fakt, že to čo na plátne vidíme nespochybňujeme. Prosto tomu veríme.

Ľubomír Slivka, scenárista filmov Cinka Panna a Eštebák, sa inšpiroval životom. V Kanade pozoroval manželky, ktoré bývali v smart domoch a po odchode partnerov na týždňovky znášali nimi naprogramované pokyny, lebo nevedeli ovládať komplikované počítače. Doma s úžasom sledoval správy z deväťdesiatročnej chalupy, ktorá mu – naprogramovaná jeho priateľmi – posielala esemesky o situácii v príbytku a jeho okolí.  Obaja filmári sa spojili, aby napísali scenár filmu o inteligentnom dome a jeho prvých obyvateľoch, ktorý sa po siedmich rokoch dostáva do našich kín pod názvom Dôverný nepriateľ. (V propagačných materiáloch sa ako tretí scenárista uvádza Marek Epstein, v titulkoch filmu figuruje iba v poďakovaní za ústretovosť na prvom mieste.)

Tvorcovia vymysleli Dannyho sestru Debbie (Sandra Bullock). Práve po piatich rokoch vychádza z väzenia, kam ju dostal jej spoločník. Dojímavo vykladá, ako chce žiť čestne, pracovať a platiť účty. Vzápätí ju vidíme, ako nakupuje  kozmetiku s prehľadom a hlavne zdarma. Dannyho geniálne organizačné, kombinačné a psychologické schopnosti boli celkom iste genetickou výbavou a príroda o nič neochudobnila ani jeho sestričku. Chodí k jeho mramorovej urne a na záver, po uskutočnení dokonalej krádeže si na jeho pamiatku pripíja so slovami: „Určite by sa ti to páčilo“.

Je skutočne zaujímavé sledovať, akou radikálnou obmenou prešiel súčasný hollyywoodsky mainstream oproti minulosti. Nákladné originálne diela dostávajú čoraz menší priestor a miesto nich sú producentmi do popredia tlačené osvedčené značky, remaky, či rebooty najrôznejších klasík. Ryan Reynolds, pre ktorého bol Deadpool vysneným projektom, sa o jeho vlastný film snažil poriadne dlho. Podarilo sa mu to až o 11 rokov a 47 odmietnutí neskôr. Deadpool bol skrátka málo zaujímavým a riskantným projektom, ktorý nikomu nestál za výraznejšiu investíciu. Po jeho uvedení v kinách sa však začali diať divy a film s nižším rozpočtom zlomil hneď niekoľko rekordov. Satisfakcia, akú v tých chvíľach zrejme zažíval Ryan Renyolds, sa asi nedá opísať iba pár slovami.

The Room je vskutku ťažko popísateľný unikát, a to bez ohľadu na to, či sa na neho divák pozrie z dnešného pohľadu, alebo z pohľadu doby vzniku. Ide o dielo, ktoré rozhodne nebolo myslené ako komédia, ale napriek tomu dokáže u mnohých divákov vyvolávať nekontrolovateľné záchvaty smiechu. Jeho tvorca Tommy Wiseau totiž nemal žiadne predošlé skúsenosti s nakrúcaním, ba čo je horšie, nemal ani talent. Všetkým sa však úporne snažil dokázať opak. A keď videl, že to nepôjde inak, rozhodol sa, že si film zafinancuje z vlastného vrecka, sám si ho i napíše, zrežíruje a zahrá si v ňom hlavnú úlohu. Výsledok? V dobe vydania mimoriadne rozpačitý, no hlavne vďaka svojim nekvalitám The Room postupom času nabral neuveriteľný kultový status. Dnes sa už k nemu verejne hlási nielen veľké množstvo divákov, ale aj rôznych celebrít zo sveta filmu.

Darkland je film o pomste, akých sa nakrúcalo a stále nakrúca veľa, no od bežného priemeru napríklad amerických snímok na túto ošúchanú tému sa líši niekoľkými prvkami: postavou pomstiteľa, jeho psychologicky prepracovanou motiváciou, sústredenosťou na irackú komunitu a atmosférou Kodane. Ústrednou postavou je lekár, úspešný kardiochirurg  Zaid, ktorého presvedčivo stvárňuje roku 1977 v Bagdade narodený dánsky herec Dar Salim. Zaid žije spokojne v manželstve s pôvabnou Stine (Stine Fischer Christensen) a teší sa na narodenie prvého potomka – syna. Má však aj mladšieho brata Yasina (Anis Alobaidi), ktorý sa zaplietol s drogovou mafiou, a tá mu ide po neúspešnej bankovej lúpeži po krku. Pomoc, ako už veľa ráz predtým, hľadá u brata, ale v tej najnevhodnejšej chvíli. Zaid má doma spoločnosť, už aj trochu v hlave, je unavený po ťažkom dni v nemocnici, neverí Yasinovým sľubom, že je to už naozaj naposledy, neodhadne veľkosť bratovho zúfalstva, a tak ho vyhodí. Na druhý deň v nemocnici sa stretne už len s jeho mŕtvolou – kumpáni, ktorí kvôli nemu prišli o veľkú finančnú sumu, ho dobili na smrť.