Možno aj preto sa Noé rozhodol svoj najnovší film koncipovať ako veľmi komorné dielo vyvolávajúce tak trochu dojem, že bolo nakrútené možno aj bez pevného scenára, s výraznou dávkou improvizácie a v interiéroch jednej budovy. Pochopiteľne ide opäť o audio-vizuálne úchvatné divadlo, len sa jeho výrazové prostriedky obmedzujú na tanečné kreácie, farebne výrazne presvetlené miestnosti, neustále vreštiacu tanečnú hudbu a prevracanie kamery hore hlavou. Oproti nočnému psychedelickému výletu Tokyom v agonickom stave hlavného hrdinu v Enter the Void ide pre zainteresovaných o umiernenejší zážitok, pre „náhodných“ divákov však môže byť Climax príliš veľkým sústom na strávenie.

Je to rozprávanie o spoločnom európsko-africkom projekte pod vedením  zakladateľa a principála českého akrobatického divadla Cirkus La Putyka – Rasťa Nováka. Ten sa o jestvovaní  rwandského súboru Future Vision Acrobat, ktorý vedie Eliseé Niyonsenga a pomáha tak  africkým sirotám, dozvedel pôvodne od jedného švédskeho spolupracovníka. S podnetom k spolupráci však prišiel český scenárista a režisér Michal Varga a slovenský koproducent Jakub Viktorín, ktorí chceli, ako vravia: „Ponúknuť divákom neopozeraný pohľad na stretnutie dvoch rozdielnych svetov a kultúr.“ Prvý raz oslovili Rosťu Nováka vraj v roku 2014, ale  až v roku 2017 ho presvedčili, aby „vstúpil do hry“. Znamenalo to vycestovať do Afriky, vybrať si akrobatov a potom spoločne pripraviť predstavenie  pre pražský festival Letní Letná pod stanovým šapito. Mala to byť jednorazová záležitosť. Ale nakoniec pre záujem verejnosti došlo k reprízam dokonca aj tento rok. Film samotný mal svetovú premiéru už v lete na festivale v Karlových Varoch a v týchto októbrových dňoch ho uvádzajú aj na MFF Varšava 2018.

Ako Krištofko Robin sa stal hrdinom otcovej knihy, spolu so svojimi plyšovými hračkami. Dnes sú vystavené v New York Public Library na Manhattane a ročne expozíciu navštívia davy obdivovateľov. Životopisne je orientovaný aj najnovší  film z dielne spoločnosti Walt Disney, ktorá v roku 2011 uviedla do kín animované osudy Milneovej knihy pod názvom Macko Pú. Najnovšie jeho príbeh uvidíme vo filme Christopher Robin, ktorého réžie sa ujal Marc Forster.

Ako vyzerala jeho cesta za úspechom až na vrchol i jeho pád na dno? Podarilo sa mu opätovne dostať na prvú priečku tanečnej siene slávy? Dosiahol mladý umelec nakoniec zaslúžené zadosťučinenie? Dokumentárny film Stevena Cantora Dancer reflektuje detailnú cestu tanečníka od útleho detstva, cez úspech na doskách tanečného divadla, až po jeho celosvetovú slávu spôsobenú nie len jeho extatickým tancom, no z veľkej časti aj jeho kontroverzným správaním. Obdobie jeho dospievania bolo v dôsledku enormného tlaku okolia poriadne búrlivé. Nadaný syn bol pre svojich rodičov bol nádejou. Verili, že vďaka jeho nevídanému talentu, bude mať lepší život, než oni sami. A to bol dôvod, prečo ho stále viac motivovali k lepším úspechom. Stále viac posúvali jeho limity, až sa mladý tínedžer stal v tanci neporaziteľným „pôvabným netvorom“.

O rok neskôr si to už namieril rovno za oceán, do brooklynského baru v New Yorku, aby tu nakrútil drsnú gangsterku Špinavé prachy. Tom Hardy a James Gandolfini tu vytvorili funkčné rodinné duo majiteľov baru. Asistoval im taktiež režisérov obľúbenec Matthias Shoenaerts a ten sa objavuje aj ako predstaviteľ jednej z dvoch hlavných postáv minuloročnej akčno-romantickej drámy Darebák a pretekárka. Dá sa očakávať, že tento režijno-herecký tandem bude patriť medzi tie najstálejšie na európskom kinematografickom poli. Budúcnosť ale teraz nechajme tak a pozrime sa, ako ich spolupráca dopadla v prípade ich novinky. Platí zlaté pravidlo, že do tretice všetko najlepšie?

Tentokrát sú navyše spomínané ohlasy ešte o niečo pozitívnejšie ako obyčajne. Nie je to však tým, že by šlo o prvý superhrdinský film s čiernym hrdinom v hlavnej úlohe a o akési povestné vyrovnánie skóre. Pohľad do minulosti totiž rýchlo odhalí opak, čo dokazujú či už menej známe snímky ako Muž Meteor (1993), Blankman (1994), Supertajná zbraň (1997), alebo podstatne známejšie ako trilógia Blade, Spawn, alebo Hancock. Spomenúť možno aj neslávne prijatú Catwoman s Halle Berry. Čierny panter je však úplne prvým africkým superhrdinom, aký sa kedy objavil na stránkach komiksových zošitov a jeho hranej adaptácii bola od začiatku zákonite venovaná veľká pozornosť.

Tieto skúsenosti zúročil práve pri minuloročnej novinke. Chlapi neplačú prichádzajú do našich kín s reklamou vlastníctva Zvláštnej ceny poroty z Karlových Varov a cenou Europa Cinemas Label. Očakávania sú teda vysoké a mali by prebiť cynické šomranie smerom k slovenským distribútérom, že balkánska vojna je tým prvoradým kritériom pri výbere snímok z tohto kúsku Európy do našich kín.

Úvodné titulky  oznamujú, že príbeh sa odohráva v roku 1983 niekde v severnom Taliansku. (Na rozdiel od knihy, kde sa dej odohráva v Ligurii na talianskej Riviére, ho režisér situoval do svojho obľúbeného mestečka Crema v Lombardii.) Elio, sedemnásťročný tínedžer (Timothée Chalamet) tu trávi leto v rodinnej vile pri klavíri, knihách a flirtovaní s kamarátkou Marziou. Všetko sa zmení, keď sa, ako každoročne, k nim nasťahuje na šesť týždňov nový nájomník - doktorand Eliovho otca, ktorý je profesorom dejín umenia so špecializáciou na antické umenie. Tohtoročný hosť je urastený a mimoriadne príťažlivý americký študent Oliver (Armie Hammer). Eliovi sa sprvu nepozdáva, ale postupne si uvedomuje, že k nemu cíti niečo viac ako obdiv a priateľstvo... Režisér Luca Guadagnino považuje tento film za poslednú časť svojej trilógie o túžbe. Na rozdiel od ich prvých častí Moje meno je láska a Sparné leto, však poníma túžbu ako niečo obrodzujúce, zdôrazňuje, že ak sa zamilujeme, dokážeme sa zmeniť k lepšiemu.

Pre začiatok je dôležité uvedomiť si, že Coco sa odohráva počas jedného z najväčších mexických sviatkov roka. Día de Muertos, alebo Deň (všetkých) mŕtvych, je sviatkom, kedy si tento hispánsky národ uctieva a pripomína pamiatku svojich zosnulých predkov. A to stavaním oltárov zdobených honosnými kvetmi a fotografiami už nežijúcich príbuzných aj slávnostnými pochodmi naprieč ulicami miest v maskách kostlivcov. Toto maľovanie na tvár a maskovanie podstupuje aj hlavný hrdina, kedy sa ako jediný živý maskuje vo svete plnom mŕtvol. Pozostalí sa dlho pripravujú na toto stretnutie so svojimi mŕtvymi príbuznými. Celý tento fikčný svet je popretkávaný odkazmi na mexickú mytológiu, históriu, predošlé animáky a tvorcov z dielne Pixar i mnohé známe filmy. Všetky tieto intertextové odkazy sú dôkazom toho, že Coco nie je iba rozprávkou pre deti, ale aj interaktívnou zábavou pre dospelých.