Bilancia masakru na nórskom ostrove Utøya 22. júla 2011 je 77 mŕtvych, trvala 72 minút, 99 ľudí bolo ťažko zranených a vyše 300 utrpelo ťažkú psychickú traumu. Nakrútiť tak krátko po udalostiach film bola odvaha, ale mal ju režisér Erik Poppe a snímku nazval Utøya, 22 júla.
Režisér, scenárista a producent Erik Poppe (1960) sa rozhodol nenakrútiť príbeh o masovom vrahovi Andersovi Behringovi Breivikovi, vo filme sa objaví len raz, aj to sa len z diaľky mihne, ale o obetiach. Na letnom tábore nórskej sociálno - demokratickej mládeže, na ostrove neďaleko Osla, stihne mladých nečakaná správa – v hlavnom meste odpálil niekto bombu. Deti sú znepokojené, volajú rodičom. S matkou sa skontaktuje aj hlavná hrdinka Kaja (Andrea Berntzen) a upokojuje ju, že sú na najbezpečnejšom mieste na svete, nemá si robiť o ňu starostí ani o sestru Emilie (Elli Rhiannon Müller Osbourne), dá na ňu pozor. To netuší, že malý ostrovček je v tej chvíli to najnebezpečnejšie miesto na svete. Po roztržke so sestrou, ktorá je ochotná robiť všetko len staršiu neposlúchať, sa zrazu strhne streľba. Nikto netuší čo sa deje, kto strieľa, je to jeden alebo viac strelcov. Isté je, že streľba vyše hodiny neutícha, mladí behajú z jedného miesta na druhé, nikde nie sú istí. Mŕtvych pribúda. Počas celého príbehu sledujeme snahu Kaje nájsť sestru a uniknúť guľkám. Na každom kroku sa stretáva s nešťastím, mŕtvymi a zomierajúcimi. A funguje aj zákon schválnosti, zbytočne majú mobily, tí čo by mali dvíhať telefóny ich neberú, najmä polícia, ktorá ich zmätočným, nervóznym správam možno ani neverí. Veď všetci sú zaujatí bombovým útokom v Osle a s týmto nikto nerátal. Práve v tom bol Breivikom čin, na jednej strane až geniálne premyslený, na druhej rafinovane krutý a bezohľadný. Prosto výplod chorého mozgu.