Starší diváci si určite spomenú na úspešný britský televízny seriál Randall a Hopkirk z konca šesťdesiatych rokov minulého storočia. Dvadsaťšesť hodinových epizód s duchárskou a detektívnou tematikou prinieslo príbeh dvoch priateľov – majiteľov detektívnej kancelárie. Keď jedného zabijú, premení sa na ducha v bieloskvúcej garderóbe a v tejto podobe pomáha partnerovi riešiť kriminálne prípady. Aj vo filme Ten, kto ťa miloval hrdina, kapitán Kalina (Pavel Řezníček), kriminálny vyšetrovateľ pracujúci v utajení, hneď v úvode zahynie pri autonehode a stane sa duchom, no jeho správanie je oveľa pasívnejšie, do deja aktívne nezasahuje, iba občas ho lakonicky komentuje. Na jeho pohrebe sa objaví s červenou ružou v ruke neznáma žena, ktorej prítomnosť je spúšťačom ďalších udalostí. Pravda, neznáma iba pre pozostalých, lebo všetci – vrátane divákov – ju poznajú z úvodnej sekvencie, odhaľujúcej tajomstvo, po ktorom bude manželka Vanda (Soňa Norisová) so svokrou (Eva Holubová) a dvoma synmi v nasledujúcom príbehu pátrať.

Pôvodný muzikál britsko-novozélandského herca a performera Richarda O’Briena s rovnomenným názvom je milostným listom zlatého veku béčkovej kinematografie napísaný žiarivo červeným rúžom. Rocky Horror Picture Show začína na čiernom pozadí so šťavnatými ženskými perami a mužským hlasom samotného idea makera O‘Briena. Tento obraz ustanovuje hlavnú tému snímky – androgýnia. Tá sa tiahne naprieč celou metrážou. Je stelesnená v postavách, v kostýmoch, v jednotlivých textoch, ale aj v mizanscéne.

Alfred Hitchcock sa kedysi vyjadril, že najviac sa bojíme toho, čo nevidíme a v Tiesňovom volaní toho neuvidíme v podstate vôbec nič. Jeho protagonisti a antagonisti, tieto kategórie sa budú v priebehu deja variovať, sa zase ocitajú v nezávideniahodných situáciách, plných strachu o život. Snímka ani nespadá do populárnej kategórie drsnej škandinávskej detektívky, pretože na to je až príliš komorná a policajt nie je na stope nebezpečného viacnásobného inteligentného vraha, situácia sa v nej bude vyvíjať predsa len odlišnejšími spôsobmi mimo klasických žánrových klišé.  

Európania cez toto pohorie ešte neprešli. Už chápeme aj prečo. Strmé hrebene s množstvom neprehľadne zarastených rebier nie sú tou jedinou prekážkou. Lezenie po napadanej vegetácii, zostupy po stromoch, horské rieky, dotieravý hmyz, hady a neuveriteľné dusno nás vyčerpáva. Pot sa z nás od námahy sústavne leje. Putovanie nemá konca. Aký to má všetko zmysel? K večeru strácam Indiánmi vysekanú cestičku. Kričím, ale zelená stena všetko pohltí...“

Predstavte si, že žijete vo svete, kde nemôžete vydať ani hlások a žiť v úplnom tichu. Že sa vám to zdá ako nemožné? Svojim spôsobom aj je. Svet, v ktorom žijeme, je mimoriadne hlučným miestom, kde sa na vás rôzne zvuky valia zo všetkých strán. Často nie je možné sa im vyhnúť ani pri úplne obyčajných činnostiach. Hrdinom filmu Tiché miesto však neostáva nič iné, iba sa o to pokúšať. Každý hluk totiž znamená bezprostredné ohrozenie života a jediná možnosť, ako prežiť, je nepútať na seba týmto spôsobom výraznejšiu pozornosť.

Hlavnými postavami sú dvadsaťdvaročná Halley (Bria Vinaite), žijúca so svojou šesťročnou dcérou Moonee (Brooklynn Prince) na Floride v neveľmi malebnom moteli s až nevhodne malebným názvom Magic Castle. Spolu sa len tak-tak pretĺkajú životom, či už za pomoci Halleyinej kamarátky, ktorá im občas prenechá zvyšky jedla z reštaurácie, kde pracuje, alebo aj dobráckeho manažéra motela Bobbyho (Willem Dafoe), tolerujúceho občasné výstrelky, či neskoršie platby za ubytovanie. Fungovanie tejto dvojice a do veľkej miery aj mnohých ďalších obyvateľov v tejto oblasti ostro kontrastuje s faktom, že neďaleko sa nachádza Disneyland, kde si turisti spolu s ich deťmi chodia užívať bezstarostné chvíle a nemajú ani poňatie o skutočnej realite života v jeho okolí.

Reálny dej sa prelína so snami, halucináciami, predstavami, spomienkami. Scenárista Eskil Vogt s režisérom Joachimom Trierom však všetko podávajú tak, že divák si nie je celkom istý, či to, čo vidí, je skutočnosť alebo predstava. Nevraviac o tom, že mnohé predstavy majú symbolický či metaforický význam. Napríklad motív hada ako symbolu hriechu, Satana a sexuálnej túžby, či vtákov, ktorí sa zabíjajú v túžbe po slobode a voľnosti alebo voda v bazéne či v jazere, ktorá je potešením, ale aj hrobom.

Režisér Martin Šulík, spoluautor scenára s Marekom Leščákom, sa podujali na nie najvďačnejšiu úlohu, možno povedať, že priam pichli do osieho hniezda, keď sa rozhodli načrieť na Slovensku do dosť tabuizovanej témy - kolaborantstva počas Slovenského štátu. Aj druhá línia príbehu je veľmi háklivá, a to celosvetová dilema týkajúca sa dedičného hriechu. Aj jedno, aj druhé sú témy mimoriadne závažné a možno nikdy sa k celkovej spokojnosti nevyriešia.

V tomto smere je asi najvýznamnejší rok 1993, keď do kín prišli dva nesmierne dôležité snímky v režisérovej filmografii, Jurský park a Schindlerov zoznam. O niečo menej úspešnú dvojicu potom tvorí pokračovanie prvého titulu Jurský park: Stratený svet a Amistad o štyri roky neskôr. Chuť si Spielberg napravil v roku 2002 vydareným sci-fi Minority Reportom a kúzelným retrom Chyť ma, ak to dokážeš. Aj ďalšie sci-fi, Vojna svetov v kombinácii s blízkovýchodnou tematikou zžieravého Mníchova znamenali o tri roky neskôr úspech u publika aj kritiky. Ročník 2011 bol v znamení zábavných Tintinových dobrodružstiev a sentimentálneho Vojnového koňa. V roku 2015 zase mnohých potešil návrat do časov studenej vojny prostredníctvom Mosta špiónov, málokoho však očarilo infantilné fantasy The BFG. No a máme tu súčasnosť a ďalší „ťažkotonážny náklad“ v podobe historickej drámy The Post: Aféra v Pentagone a adaptácia teen sci-fi senzácie Ernesta Clinea Ready Player One. Opäť má jedno dielo poslúžiť ako žhavé želiezko v oscarovom ohni a to druhé uspokojiť tú premýšľavejšiu (a v priemere aj mladšiu) časť väčšinového publika, ako aj zanietených priaznivcov fantastiky.