Nejde opäť iba o komerčný ťah s kvázi inovatívnym prístupom, ako je tomu zhruba od tretieho Spidermana v réžii Sama Raimiho? Tentokrát sa pod tesným oblekom ukrýva Afroameričan a prichádza v animovanej podobe, takže modernizáciu by sme tu mali, a to bude asi tak všetko, môžu skonštatovať skeptici. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, všetky obavy a predsudky sa rozplynú maximálne do desiatich minút od úvodných titulkov. Spider-Man: Paralelné svety prichádza s perfektne premysleným inovatívnym konceptom, vynikajúco napísanými postavami, prekvapeniami v každej novej scéne, fungujúcimi vzťahmi a vývojom postáv a... s o niečo slabším protivníkom, ako by si takto našliapaný film zaslúžil. Suma sumarum však ide, s najväčšou pravdepodobnosťou, o najlepší „pavúčí“ film nového tisícročia, či už vrátane Spider-Mana 2 z roku 2004 v réžii už spomínaného Raimiho, alebo kvalitatívne približne na jeho úrovni.

Najväčším, a zároveň najcennejším posolstvom Teheránskeho tabu je častokrát problematizovaná téma v spoločnosti ako takej. Nielen nevyhnutne v spoločnosti krajín moslimského sveta. A síce, postavenie ženy (v iránskej) spoločnosti. Soozandeha popisuje túto problematiku na pozadí celkovej spoločenskej situácie v Iráne. Téma prostitúcie, podplácania štátnej moci, drogová závislosť, obchod na čiernom trhu, poskytovanie nevýhodných úverov, hrozba uväznenia a smrti prakticky „za nič“ sú, paradoxne s našimi naivnými predstavami, bežnou súčasťou reality každej Iránky.

Príbeh sa odohráva v roku 1913 v Budapešti. Mladá klobučníčka Irisz Leiter (Juli Jakab) sa po dlhých rokoch vracia do svojho rodného mesta, aby získala prácu v obchode, ktorý kedysi patril jej tragický zosnulým rodičom. Nový majiteľ Oszkár Brill (Vlad Ivanov) ju zo začiatku odmietne, ale potom si to rozmyslí. Mladú ženu, ktorú po smrtí rodičov umiestnili do sirotinca v Terste, nevítajú s nadšením ani jeho zamestnankyne, všetci by boli radi keby radšej odišla. Juli je však uvzatá a tvrdohlavá, cíti sa tu doma, i keď si rodičov nepamätá, tento obchod je pre ňu posvätný. A keď sa navyše dozvie, že má staršieho brata, o ktorom nikto nechce ani počuť – údajne niekoho zavraždil, prosto je to kriminálnik, už ju nič nepresvedčí o tom, aby odišla. Pátra po bratovi a zamotáva sa z kroka na krok do lží, tajomstiev a pretvárky. Nič nie je jednoznačné, jasné, všetko sa tají a keď sa už prepracuje k nejakej parciálnej pravde, zrazu jej opäť všetko unikne.

Postpoterovský príbeh hovorí o mladom desaťročnom chlapcovi ktorý osirel a je nútený presťahovať sa do malého mestečka Zebedee. V obrovskom strašidelnom dome bude zdieľať domácnosť so svojím tak trochu pološialeným strýkom Jonathanom a jeho podozrivou susedkou pani Zimmermanovou. Už počas jeho prvej noci na novom mieste sa však v dome začnú diať vskutku neobyčajne čudné veci… Je neuveriteľné, že od prvej časti magického príbehu o mladom čarodejníkovi, uplynulo už takmer dvadsať rokov. Doposiaľ sa však v kinematografii neobjavil príbeh, ktorý by dokázal konkurovať takému fenoménu, akým bol Harry Potter. O to ťažšie je pre súčasných filmárov spracovať látku s podobným námetom. A to aj napriek tomu, že ide o adaptácie napísané omnoho skôr než bestsellery J. K. Rowlingovej. Každý ďalší pokus o reflexiu podobného námetu je tak len slabým odvarom zo všehodžúsu filmového opusu sprevádzajúceho generáciu detí 90.rokov takmer celým ich detstvom.

Do značnej miery to platí aj o Pawlikowského šiestom celovečernom hranom opuse Studená vojna, vyrovnávajúcim sa taktiež s minulosťou a ocenenom na tohtoročnom canneskom festivale Cenou za najlepšiu réžiu. Na nedávnom 13.  MFF Cinematik v Piešťanoch získal Meeting Point Europe – Hlavnú cenu pre najlepší európsky film roka a súčasne Cenu divákov. Do našich kín vstupuje (rovnako ako Ida) v rámci Projektu 100 – najväčšej putovnej prehliadky filmov na Slovensku, ktorú pripravuje Asociácia slovenských filmových klubov.

Nazvať by sme ich vedeli všelijako mainstreamová – artová, kvalitná – nekvalitná, dobrá – zlá, vysoká – nízka a podobne. Ja by som ich jednoducho rozdelila na dve skupiny. Komédie s reprezentatívnou vzorkou filmov Woodeyho Allena či Wesa Andersona na jednej strane a ich protipól, ktorý tvoria klasické americké „masovky“ ako Hangover, nedávna snímka Game Night alebo aktuálne premietaný film Taguj! Jeffa Tomsica.

Pozrime sa spolu do nie až tak dávnej histórie. Sedemdesiate roky priniesli, čo sa týka tenisu, vcelku zásadné zmeny. Platová priepasť medzi mužmi a ženami sa začala v tomto športe ešte viac zvyšovať a kým na konci šesťdesiatych rokov bol pomer 5:1, len o pár rokov neskôr sa dvihol na 12:1. Margaret Court dosiahla v spomínanom roku 1970 čistý grandslam, čo je rozhodne veľká udalosť (výhra na všetkých veľkých „majoroch“, čiže Australian Open, Roland-Garros, Wimbledon a US Open), no jej prémia bola iba zanedbateľných 15 000 dolárov. Muži pritom mohli inkasovať až rovný milión, čo sa mnohým tenistkám zákonite príliš nepozdávalo. A keď bol oznámený ďalší turnaj, kde mali inkasovať iba odrobinky, niekoľko z nich, na čele s Billie Jean King, sa rozhodlo pre bojkot. Miesto účasti na tomto podujatí kontaktovali vydavateľku magazínu World Tennis Magazine, Gladys Heldman a požiadali ju o podporu v tejto záležitosti. To viedlo nielen k vzniku prvého výhradne ženského turnaja Houston Women's Invitation, ale neskôr  i k vytvoreniu WTA Tour – ženskej svetovej organizácie svetového tenisu.

Ak by sme si osobnosť Josifa Visarionoviča Stalina mali predstaviť v kocke, pravdepodobne, by sme spomenuli jeho bohatú extrémistickú revolučnú činnosť neustále sprevádzanú odsúdením do pracovného tábora a následným útekom. Okrem mnohých významných funkcií, ktoré zastával, si násilné podriadil mnohé štátne orgány, najmä tajnú políciu, likvidoval svoju opozíciu, neskôr aj koalíciu a rozbehol i násilnú kolektivizáciu. Tieto súvislosti nie sú vo filme  Stratili sme Stalina explicitne zakomponované. O mnohých sa dozvedáme z jednotlivých sekvencií, dialógov alebo implicitných narážok. Za niekoľko desiatok rokov sa nie vždy presvedčivému rečníkovi Džugašvilimu, najmä v časoch najväčšej krízy v krajine, podarilo vytvoriť si neuveriteľne silný kult osobnosti. Čo sa ale dialo vo vládnych kruhoch po jeho náhlej a nečakanej smrti?

Pozornosť sa venuje hlavne jej vzťahu so starším bratom Amirom, ktorý zastáva rolu ochrancu (Sébastien Houbani) a takisto s jej najlepšou priateľkou Aurore (Alice de Lencquesaing). Príbeh „inšpirovaný podľa skutočných udalostí“ belgického režiséra Stephana Strekera (Michael Blanco, Le monde nous appartient) nazerá do vnútra pakistanskej rodiny a snaží sa pochopiť myslenie moslimskej kultúry. Nečakajte však žiadne výbuchy emócii alebo prehnané reakcie postáv. Príbeh je ladený veľmi vecne a s porozumením. Cítiť tam rešpekt a lásku, no na strane druhej je tradícia, ktorá sa aj napriek neželanému osudu musí dodržiavať. A tá znamená viac než sloboda v mysli človeka zo západu.