Režisér a scenárista ohlásil prípravu adaptácie v roku 2009 a vyvolal tým nemalé očakávania. Práca na trilógii Hobit, trojnásobný vianočný darček fanúšikom fantasy a CGI veľkofilmov, mu však zabránila sa naplno ponoriť aj do realizácie Smrteľných strojov a réžiu radšej prenechal svojmu vernému asistentovi a špecialistovi na triky Christianovi Riversovi. V jeho prípade ide o režijný debut, na všetko však úpenlivo dohliadal Jackson spoločne s Fran Walsch a Phillipou Boyens, spoluautorkami scenárov ku všetkým Jacksonovým filmom minimálne od Spoločenstva prsteňa z roku 2001. Okrem fantasy trilógií spomeňme King Konga (2005) a Pevné puto (2009). Táto trojica je zodpovedná aj za scenár k Smrteľným strojom a vzhľadom na výsledný tvar diela sa tomu snáď ani nechce veriť.

Superhrdinovia sú síce stále zakázaní, avšak, niekoľkí z nich sa v spojení s uhladeným kravaťákom veľmi úspešnej firmy snaží o opätovné legalizovanie superhrdinov ako ochrancov sveta. Na tejto zložitej ceste musia, samozrejme, prekonať nie málo prekážok. Profesionálnych, ale aj osobných. Viac ako dekáda bola pre tvorcov natoľko inšpiratívna, že v príbehu dokázala otvoriť niekoľko dejových línii, ale aj rozvinúť už v prvom diely začaté témy.

Režisér a scenárista Paolo Sorrentino (1970) debutoval s filmom Láska nemá hranice (1998) a odvtedy zaujal skoro každým svojim filmom. Napríklad snímkami Následky lásky (2004), Rodinný priateľ (2006), Božský (2008) až kým sa definitívne nedostal na výslnie s filmom Veľká nádhera (2013).  Získal zaň čo sa len dá – Oscara za najlepší cudzojazyčný film, Zlatú palmu v Cannes, Cenu BAFTA, Donatellovho Davida a mnoho iných. No a filmom roka sa o dva roky neskôr  stala nezabudnuteľná Mladosť. No ani Rodinný priateľ neostal bez povšimnutia, vybrali ho do súťaže v Cannes, síce cenu nezískal, ale dostatočne upozornil, že so Sorrentinom treba rátať. A canneská výberový komisia sa neprerátala. Rodinný priateľ totiž v mnohom naznačuje vývoj a cestu tohto neopakovateľného tvorcu. Zmysel a dôraz na estetickú stránku, tak dokonale vycizelovanú v Božskej nádhere, výrazne dominuje už aj v tomto filme. Maximálna štylizácia, prítomná takmer vo všetkých jeho dielach, je tiež evidentná a posunúť rozprávanie do grotesky takisto.

Okrem soundtracku Sollima zachováva aj režijný štýl Denisa Villeneuve charakteristický stredne dlhými zábermi komponovanými kolmo na vyprahnutú púštnu krajinu. Dej tak plynie sťažka a pomaly, no napriek tomu, sa v ňom toho udeje veľmi veľa – vyšetrovanie, únos, zahladenie fatálneho zlyhania. Veľmi dôležitou charakteristikou tvorby Denisa Villeneuvea je aj (bez)čas(ie), respektíve retardácia času. Sollima tento štylistický prostriedok preberá od kanadského režiséra a film tak disponuje akýmsi efektným mŕtvym časom. Ten udržiava diváka v permanentnom nepokoji z prázdnej krajiny, kedy vidí len maličký, aj to len mimoobrazový, zlomok toho, čo sa v zábere deje. V dôsledku tak tápa a ťažko sa orientuje. V takomto neprehľadnom zábere musí akciu hľadať podobne ako miesta prstom na mape.

Nútený odchod skúsenej režisérskej dvojice Phil Lord a Christopher Miller v priebehu nakrúcania, chýry o nedostačujúcom herectve hlavnej hereckej hviezdy, rozsiahle dokrútky...Niet divu, že Solo: Star Wars Story vzbudzoval skôr obavy, no nie je to len o tom. O zarytých fanúšikoch tejto space opery sa všeobecne traduje, že patria k tým najkritickejším a nič im nie je dobré. Sila sa prebúdza bola na ich vkus málo odvážna a príliš konzervatívna, Poslední Jediovia zase až príliš inovatívni a neúctiví k základom, no a Rogue One: Star Wars Story zase pomerne zbytočný. Solo to však má, podobne ako Rogue One, o niečo jednoduchšie aspoň v tom, že sa nesnaží vymýšľať žiadne výrazné novinky a súčasne ponúka trochu iný uhol pohľadu na známy svet „kedysi dávno v ďalekej galaxii“.

V druhom príbehu trpaslíkov sa presúvame do Londýna kam sa majitelia trpaslíkov presťahovali. Lenže v Londýne práve prebiehajú zvláštne zmiznutia záhradných trpaslíkov. Jediný kto dokáže vyriešiť túto záhadu a ochrániť všetky záhradné dekorácie je Sherlock Gnomes a jeho verný priateľ Watson.

Režisér a scenárista Jacques Doillon (1944) sa v tomto opuse ujal oboch funkcii, no ťažko posúdiť v čom viac vynikol alebo skôr pohorel. Ako scenárista načrtol príbeh o zakladateľovi moderného sochárstva, umelca, pre ktorého je proces tvorby hlbokým sexuálnym zážitkom, v náznakoch, bez hlbšieho ponoru do jeho prírodou a sexom opantanej duše. A mal ešte možnosť ako režisér obrazovo dotvoriť scenár, veľa dopovedať. Nestalo sa. Ešte viac zahmlil jeho postavu tajomnom a kto nepozná Rodinovu tvorbu, trochu jeho životopis, bude mať v hlave zmätok. Oveľa viac sme sa dozvedeli o tvorbe tohto senzualistu (filozofický názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy) a geniálneho sochára, opradeného nespočetnými škandálmi z filmu Camille Claudel (1988), jeho nesmrteľnej milenky a tiež vynikajúcej sochárky, takisto od francúzskeho režiséra Bruna Nuytenna, v ktorom hlavnú úlohu stvárnila Isabelle Adjani a Rodina Gérard Depardieu. Camille je v podstate stredobodom Rodinovho života aj v tomto filme, tvorca sa však na rozdiel od svojho predchodcu snaží vykresliť sochára v trochu lepšom svetle. Skôr sa prikláňam k Nuytennovej interpretácii, že bol síce génius, ale aj egoista, ktorý išiel hlava – nehlava za svojim cieľom. U Doillona osciluje takmer medzi obeťou a zvodcom. A to všetko režisér prezentuje nudne a príbehu chýba tá spaľujúca vášeň, ktorá sa niesla celým Rodinovým životom. Aj keď som zvyknutá na režisérovo pomalé rozprávanie, nedá mi neskonštatovať, že prispel filmom Rodin do radu nezáživných, nudných životopisných filmov.

 Inšpiračné zdroje sú v prípade Snehovej kráľovnej a Ľadového kráľovstva otázne a nejasné. Vo svetovej kinematografii sa neraz stalo, že v tom istom roku bol nakrútený film s rovnakou alebo podobnou ideou, kde tvorcovia „nevykrádali“, ale len jednoducho dostali nápad na rozpracovanie veľmi podobného námetu. Podobne, ako je to s filmami s tematikou vesmíru za posledných päť rokov. V tejto súvislosti je dôležité poukázať na fakt, že úplne prvý diel ruskej rozprávky Snehová kráľovná (2012) mal premiéru približne o rok skôr, než samotný animovaný film z dielne Disney. Samozrejme, že ruská verzia mohla slúžiť iba ako podnet pre vytvorenie podobného príbehu o mladej súrodeneckej dvojici. Avšak, keby sme posudzovali len posledný film z ruskej série, je až zarážajúce, do akej miery sa ruská Snehová kráľovná inšpiruje americkou produkciou.

V hlavnej úlohe sa objavil umelcovi nesmierne podobný Kirk Douglas, ale možno ešte viac pozornosti a zaslúženého Oscara si získal Anthony Quinn ako jeho umelecký idol, ale inak pravý opak Gaugin, s ktorým sa neskôr dostal do konfliktu. Minnelli sa inšpiroval maliarovými dielami a jeho film  miestami pôsobí ako rozpohybovaná van Goghova tvorba.