Nestáva sa často, aby ste už pri vstupe do kina stretli hlavného protagonistu. A už vôbec nie ležiaceho na zemi na dvoch pásoch žlto-modrej plachty po krk prikrytého čiernou plentou. Keď som vchádzala do kina, o umelcovi a aktivistovi Peterovi Kalmusovi, som už dávnejšie vedela. Uchvátila ma jeho prednáška na jednom zo seminárov na vysokej škole. Preto som si myslela, že snímka svoj boj s nespokojným publikom, už len výberom hlavného protagonistu, na plnej čiare vyhrala. V spojení s osobou Petra Kalmusa vznikla filmová syntéza niekoľkých, síce donekonečna omieľaných, ale mimoriadne dôležitých tém, ktoré v slovenskej spoločnosti vždy boli, sú a zostanú prítomné.

Najdôležitejšie je, že Chazelle si zachováva svoju identitu a opäť nakrútil film pojednávajúci o obeti, ktorú musí človek podstúpiť, aby svoje sny premenil na skutočnosť. Podobne, ako to bolo v jeho predošlých snímkach Whiplash a La La Land, aj taká historicky známa osobnosť, akou bol Neil Armstrong, musí na ceste za svojím snom prejsť niekoľkými osobnými zlyhaniami a tragédiami, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Technicky má séria Predátor vlastne až šesť dielov, ale dvojicu nekanonických crossoverov Alien vs. Predator, v ktorých figurovala aj votrelčia rasa, fanúšikovia s radosťou ignorujú. Ani Predátori od maďarského režiséra Nimróda Antala nespravili pred ôsmimi rokmi veľkú dieru do sveta a väčšina tak berie výraznejšie na vedomie len prvé dva spracovania. Či už ide o legendárnu jednotku s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej úlohe, alebo o jej pokračovanie, ktoré síce v roku vydania zbieralo skôr negatívne ohlasy, no i ono časom prekvapivo dozrelo na menší kult.

Ten sa po strate svojho zamestnania, aj napriek urputnej snahe, nedokáže zaradiť do normálneho života. Neobyčajné na tomto príbehu je, že tento motív je zdvojený a jeho dvaja hrdinovia sú navyše aj menovci na vrchole svojej profesionálnej dráhy. Na jednej strane paralely máme úspešného speváka Antonia „Tonyho“ Pisapiu závislého na drogách, ktorý si každú voľnú chvíľu užíva s mladými slečnami, no a na strane druhej stojí vynikajúci futbalista Antonio Pisapia, športová hviezda so spočiatku stabilným partnerským zázemím.

Ocitáme sa uprostred rodinného kruhu Grahamovcov, ktorí spolunažívajú vo svojom dome na pokraji lesa. Matka sa živí vyrábaním miniatúr, otec je psychiatrom a spolu majú dve deti – staršieho Petra, ktorý chodí na strednú školu a mladšiu Charlie, ktorá vzbudzuje pozornosť už len svojim vzhľadom a zvláštnym správaním. Samotný dej sa začína odvíjať od momentu smrti babičky, ktorej vzťah, a to nielen s vlastnou dcérou, bol v posledných rokoch všetko, len nie ideálny. Postupne sa však začne ukazovať, že úplne ideálne vzťahy nevládnu ani medzi jednotlivými členmi rodiny. A aby toho nebolo málo, v ich okolí sa začnú diať zvláštne udalosti, zachádzajúce až za hranice zdravého rozumu.

Garroneho, naštastie, nič podobné nepostihlo, i keď jeho rovnomenný film z roku 2008 oboznámil s tematikou, vďaka širokej distribúcii, ešte väčšie spektrum ľudí. A tak, okrem iného, mohol štyri roky po premiére Gomory prísť s ďalšou „reality show“ zo súčasného Talianska, tento raz však z podstatne umiernenejšieho prostredia takzvaných jednoduchých ľudí a ich každodennosti, stále však v perimetri veľkomesta spod Vezuva. Jej názov je Reality Show.

Megapolis Megasaki sa tak chce, na čele so starostom Kobayashim, brániť proti psej chrípke. Pozadie problému je však oveľa hlbšie a poteší všetkých vyznávačov konšpiračných teórií, na čo vtipne odkazujú aj postavy. O nejaký čas ponad ostrovom prelieta adoptívny syn starostu menom Atari, pretože sa domnieva, že na ostrove skončil aj jeho zvierací kamarát. Nie je však zdatným letcom a tak havaruje. Následne sa ho ujme skupinka piatich psov a začne mu pomáhať v jeho pátraní. Plán im však hatí Kobayashi a jeho komando zložené z ľudí a mechanických psov. Tak sa začína napínavé dobrodružstvo s dvoma vzájomne prepojenými dejovými líniami (a niekoľkými flashbackmi) odohrávajúcimi sa na ostrove a v blízkom meste.

O režisérov Ericovi Barbierovi (1960) veľa toho u nás nevieme, nakrútil filmy Zmija, Posledný diamant, Riziká mladosti, Pris de court a Prísľub úsvitu. Scenár k filmu, ktorý napísal s Marie Eynard podľa predlohy Romaina Garyho nominovali na tohtoročného Césara, ako aj predstaviteľku hlavnej úlohy Charlotte Gainsbourg, mal ešte dve nominácie (kostýmy, výprava), ale nepremenil z nich ani jednu, hoci Charlotte by si to bola tentoraz zaslúžila. Nevidela som všetky herecké kreácie nominovaných herečiek, ale viem, že ocenenia nie vždy zodpovedajú realite. No to je však len neobjektívna špekulácia. Jedno je isté, že je to životná rola Charlotte, ktorá hrala  už v mnohých filmoch, na príležitosti sa sťažovať nemôže, ale ak niekto mal doteraz pochybnosti o jej herectve, tak odteraz môže zabudnúť, že je dcérou anglickej herečky Jane Birkin a francúzskeho herca, skladateľa, speváka a režiséra Sergea Gainsbourgha, lebo rozhodne nie je protekčným dieťaťom slávnej dvojice, ale herečka, ktorá nepotrebuje žiť z ich slávy. Páčili sa mi aj jej iné herecké kreácie, často veľmi odvážne, najmä vo filmoch Larsa von Triera, ale tentoraz sa skutočne prekonala.

Takých je v kinematografii za vyše storočnú históriu viac než dosť a podobný alibistický ťah by v režisérovom prípade znamenal určite väčšie sklamanie ako kritické poznámky puristických uctievačov milovanej predlohy. V kontexte jeho novinky Ready Player One: Hra sa začína sa ponúka porovnanie prístupu k písanému originálu v jeho ďalších významných adaptáciách sci-fi klasík z nového tisícročia. V prípade adaptácie poviedky Philipa K. Dicka Minority Report išlo skutočne iba o skopírovanie základného nápadu policajnej jednotky, riešiacej vraždy s pomocou troch predpovedačov budúcnosti. Dej bol zasadený do inej doby, hlavný hrdina nezodpovedal charakteristike v poviedke a dej sa uberal iným smerom. Tretia filmová verzia slávneho sci-fi románu H.G.Wellsa Vojna svetov bola prenesená z Londýna 19. storočia do prítomnosti v americkom veľkomeste. Spielberg sa však držal predlohy o niečo viac (trojnožky, scéna v pivnici) ako Byron Haskin v legendárnom veľkofilme z roku 1953. Stále však ide skôr iba o inšpiráciu predlohou a nie presný filmový prepis. Vzhľadom na pomerne výrazné zmeny je dôležité na tieto príklady upozorniť a najlepšie ich aj poznať, aby nedošlo k nemilému stavu, keď je divák v kine sklamaný z absencie vedľajších dejových línií a korekcie tej hlavnej v prípade Ready Player One: Hra sa začína. Z tejto trojice ale ide o adaptáciu určite najvernejšiu.