V žiadnom prípade však nejde o plagiát, možno o voľnú inšpiráciu, lebo filmov o strete mužského a ženského princípu, prejavujúcom sa zmenou správania, oblečenia či až pohlavia,  je v svetovej kinematografii veľa. Dokonca sa nájdu aj v našom priestore, spomeňte si na film režiséra Juraja Krásnohorského Tigre v meste z roku 2012 s ústrednou postavou prokurátora Rudolfa Jazveca, mladého právnika s nežnou  ženskou dušou, ktorého hrala Kristína Tóthová.

Na jednej strane stojí  Konrad a Eybjorg, ona sa chce opaľovať a prekáža jej tieň , ktorý vrhá na ich stranu. Konrad  teda požiada suseda Baldvina (Sigurdur Sugurjónsson, jeden z bratov v Baranoch), aby to nejako vyriešil. Baldvin sľúbi, že odpíli pár vetiev. Tento rozhovor sa nepáči jeho žene Inge. Stromu sa nikdo nedotkne.  Téma rozdelenia pokračuje v druhej dejovej línii a týka sa syna Inge a Baldvina Atliho. Manželka ho pristihne  v noci pri videu s jeho predošlou priateľkou. Odohráva sa v ňom vášnivá sexuálna scéna. Agnes to nahnevá a vyhodí ho z domu.

Prečo niekoľko jeho pokusov nakrútiť dokumentárne filmy zlyhalo? A prečo sa tieto snímky nikdy nedostali do distribúcie? Hodnota snímky spočíva v zodpovedaní na tieto, ale aj mnohé iné, síce explicitne nevyslovené, no určite sprítomnené otázky. Posledný autoportrét tvorí akúsi pomyselnú tour naprieč režisérovou tvorbou. Skrz jeho zrealizované, ale aj nedokončené filmy, keď už režisér kvôli vlastným etickým princípom nemohol pokračovať. Pre filmy Mareka Kuboša je príznačná fascinácia výnimočnými jednotlivcami, samotármi, ale aj slovenskou spoločnosťou, ku ktorým pristupoval kriticky (Taká malá propaganda, Hlas 98) alebo s humorom a nadhľadom (Železničná stanica 2.triedy Kraľovany). Prečo sú ale jeho filmy také tiché a opatrné? Prečo sa ľudí sa dotýka iba mierne a s obavou? Pretože jeho filmy sú dokonalou reflexiou samotného režiséra. Napriek tomu, že snímka obsahuje niekoľko viac-menej odvážnych záberov na Mareka Kuboša, on sám je mimoriadne opatrný odhaľovať vlastné vnútro. Dôvody jeho uzavretosti, osamelosti a naviazanosti na milovanú osobu reflektuje mierne satiricky. Pravde sa však, či už mimovoľne alebo zámerne, podarilo preniknúť na povrch.

Nestojí. Ak bol prvý Plán úteku niečím výnimočný, tak jedine tým, že vôbec po prvýkrát spároval v hlavných úlohách Sylvestera Stalloneho a Arnolda Schwarzeneggera. Pomerne atraktívnu premisu úteku z hypermoderného väzenia však nepretavil v nič zásadnejšie a ani relatívne spoľahlivá réžia Mikaela Hafströma nedokázala úplne prekryť scenáristické nedostatky až príliš priamočiaro vedenej zápletky. Film, ktorý celkovo pôsobil, akoby prišiel strojom času z minulého tisícročia, si však bez problémov našiel svoju cieľovú skupinu. Niekedy stačí ku šťastiu naozaj málo a mnohí diváci si bez problémov vystačili s plnohodnotnou spoluprácou dvoch ikonických akčných hviezd. Druhý diel však, bohužiaľ, zlyháva aj v tom, čo robil ten prvý správne.

Film, ktorý sa začína ako ľahký tínedžerský príbeh o čerstvých maturantoch, sa neskôr preľne do (melo)drámy, ale nepodarí sa mu vytĺcť z prvej časti humor ani z druhej dojatie. Hlavnou postavou je Katie Priceová , ktorej život je limitovaný diagnózou XP. Pod touto značkou sa skrýva xeroderma pigmentosum, geneticky podmienené ochorenie, ktoré vzniká v dôsledku narušenia stability chromozómov vplyvom UV žiarenia. Choroba je nevyliečiteľná a už krátky pobyt pacienta na slnku môže spôsobiť nielen rakovinové nádory kože, ale aj neurologické poruchy a v konečnom dôsledku smrť. Katie, ktorá po matkinej autonehode vyrastá iba s otcom, je izolovaná od svojich rovesníkov, nechodí do školy, učí sa doma s otcovou pomocou a jej jediným potešením je sledovať cez špeciálne zatemnené okná Charlieho Reeda, športovú hviezdu školy, ktorý chodí denne popred ich dom na plavecké tréningy a do ktorého sa dievčina ešte ako malá školáčka zaľúbi. Katie zdedila po matke hudobný talent i gitaru, na ktorej občas večer, po západe slnka, hráva na miestnej stanici. A práve tu po rokoch, ako čerstvá maturantka, stretne svoj dlhoročný idol. Medzi mladými ľuďmi vzniká sympatia, neskôr láska, odsúdená vopred na tragický koniec.

Francúzska debutantka Coralie Fargeat prichádza s bojovnou verziou “ krivdy “ a svojej hrdinke dopraje spektakulárnu satisfakciu. Do luxusnej vily uprostred kalifornskej púšte prichádza milionár Richard (belgický herec Kevin Janssens) so svojou chutnou milenkou Jen (Talianka Mathilde Lutz). Vidina atraktívneho výletu, naplneného sexuálnymi hrami sa začína rozplývať, keď do vily zavíta dvojica Richardových kamarátov. Poľovačka, na ktorú dorazili, naberá s prítomnosťou sexi objektu nový smer. Jen nemá v demonštrácii svojich zvodov prílišné zábrany a apetít oboch mužov rastie. Keď sa Richard vzdiali, jeden z nich Jen znásilní. Obeť sa tak mení na neriadenú a nebezpečnú strelu. Aj vyhrážky, že zavolá Richardovej žene vedú k osudnému rozhodutiu. Jen sa treba zbaviť. Dovedú ju na kraj skalného zrázu a Richard ju sotí do priepasti. Všetko, čo nasleduje, je už z trochu iného žánrového registra. Zázračným spôsobom sa pozviecha, v jaskyni si zacelí ranu, spôsobenú konárom stromu, na ktorý sa nabodla a vydá sa za svojou pomstou. Lolita s lízatkom a okuliarmi v tvare ružových srdiečok sa mení na všemocného démona, divokú ženu s kvérom v ruke.

Doba kamenná, bronzová a železná… Pračlovek rozpráva príbeh o trampotách osamelej komunity prvých ľudí aj prechode od neskorej doby kamennej do vyspelejšej, v tomto prípade mimoriadne pokrokovej, doby bronzovej. Iste ste nevedeli, že Pračlovek hral futbal ešte niekoľko storočí pred dobou bronzovou využíval pravekých živočíchov namiesto holiaceho strojčeka, divú sviňu ako brechajúceho strážneho psa, ktorý v prípade akéhokoľvek nebezpečenstva upozornil celú poslednú komunitu pravekých ľudí pred nepriateľom. Takisto ste sa určite mylne domnievali, že vreckový nožík, krájaný chlieb, zaťahovacie sklenené dvere či prezentácia produktov pomocou reklamných plagátov vznikli v dobách omnoho neskorších ako doba bronzová. Chyba! Pračlovek vás vyvedie z omylu.

Koľko z nich sa mu podarí začiatkom marca premeniť na prestížnu sošku môžu však naši diváci tipovať už teraz.Ústrednú myšlienku vysvetľuje scenárista a režisér v jednej osobe slovami: „Voda má určený tvar tým, v čom sa práve nachádza. Voda môže byť veľmi príjemná, ale je to tiež najmocnejšia tvárna sila vesmíru. Vie prijať jej vlastnosti. Taká je predsa i láska. Nezáleží na tom do akého tvaru vkladáme lásku, či už je to muž, žena alebo iné stvorenie.“ Mimochodom, slovenskí distributéri sa pridŕžajú pri preklade titulu jeho pôvodného významu v zmysle „tvar", „podoba“, kým v Čechách ho uvádzajú poetickejšie ako „Tvár vody“.

Meno režiséra, Christian Tafdrup (1978), nášmu divákovi veľa nepovie. Režisér i scenárista nakrúcal prevažne televízne filmy, skôr sa úspešne venoval scenáristickej práci a až v posledných rokoch sa osmelil na réžiu. Potvora nie je jeho režijná prvotina, ale vzhľadom na to, že nemám s čím porovnávať, myslím si, že to bude, pravdepodobne, prvé dielo, s ktorým sa ako režisér definitívne presadil. Snímku Potvora nakoniec je s čím porovnávať, a to s českým filmom Čas sluhov, v ktorom podobný charakter bravúrne stvárnila Ivana Chýlková. Jej dánska obdoba je síce z iného cesta, ale v konečnom dôsledku je to taká istá bezohľadná manipulátorka, ako ňou bola hrdinka snímky Ireny Pavláskovej.