Viac z: Recenzie 2017

Príbeh samotný je však ťažko vtesnať do niekoľkých viet. Tvorca ho totiž nakrútil ako pozoruhodnú, presne vypočítanú skladačku s tajomstvom. Nevieme presne, čo sa vlastne odohráva na plátne, koho sledujeme a dozvedáme sa to až s istým časovým posunom. Záleží na divákovi, ako si poskladá jednotlivé časti deja a odčíta ich význam. Jedno je však isté – všetko sa deje v súčasnosti a svoju úlohu tu zohrávajú aj moderné technológie. Napríklad úvodné i niektoré ďalšie scény sú filmované mobilným telefónom, inokedy sledujeme dialógy prostredníctvom internetového chatu na  počítačovej obrazovke a podobne. Navyše je miestom deja francúzske prístavné mesto Calais a pozadím súčasná imigrantská kríza.

Robert Campillo (1962), narodený v Maroku, sa radí k úspešným francúzskym tvorcom, najmä ako scenárista. Jeho režijnou prvotinou bola snímka Prišli späť (2004), nasledovali Východní chlapci (2013) a tohto roku to bol spomínaný film 120 tepov za minútu. Ústrednou témou je rýchlo sa rozširujúca choroba AIDS, ktorá si vyžiadala nielen vo Francúzsku, ale na celom svete priveľa životov. V centre pozornosti režiséra je homosexuálna komunita v 90. rokoch minulého storočia, konkrétne boj aktivistov parížskej pobočky Act Up s farmaceutickým priemyslom, nevšímavosťou vlády a ľahostajnosťou spoločnosti. K filmu sa však nie všetci stavajú tak priaznivo ako porota v Cannes a tiež na tohtoročnom festivale v San Sebastiane, zrejme preto, že na túto tému sme už videli veľa dobrých filmov a dovolím si povedať, že aj lepších ako Campillov film. Nechcem porovnávať lebo by to bolo na dlhé lakte, len podotknúť, že tvorca v prvej polovici filmu (dokonca značne prekročil aj túto hranicu) nechal svojich hrdinov hovoriť a hovoriť. Kritizujú spoločnosť, prezidenta Mitteranda, lebo nič nerobí, aby sa s problémom pohlo, ich protesty sú často nezmyselné, stupňujú sa a nie som si istá, či sa ich hnev obracia vždy na tých pravých. V dlhých nekončiacich diskusiách sa nám hrdinovia akosi stratili, nestačili sme si k nim vytvoriť pozitívnejší vzťah (vlastne nijaký) a keď snímka nadobudne už komornejší tón a sústredí sa na vzťah hlavného rebela, radikála Seana ( Nahul Pérez Biscayart) a nováčika v hnutí, sympatického Nathana (Arnaud Valois), je už neskoro. Umieranie Seana nás takmer nechá chladnými, nestačíme si ani uvedomiť závažnosť situácie. Prosto v riave slov unikla podstata, presnejšie nedovolili nám sa na ňu sústrediť alebo odstavili našu pozornosť na bočnú koľaj.

Dean Devlin, scenárista piatich filmov Rolanda Emericha (dve časti Dňa nezávislosti, Godzilly, Hviezdnej brány a Univerzálneho vojaka), svoju šancu nakrútiť dobré katastrofické sci-fičko s vesmírnou tematikou, takpovediac, premrhal. Jeho režijný debut s apokalyptickým názvom Geostorm je dôkazom toho, že ani reklamná kampaň, ani film preplnený hviezdami svetového formátu nie je zárukou kvalitného filmového zážitku.

Úsilie obchodníkov s filmovou zábavou stoj čo stoj predať svoj tovar nič netušiacim zákazníkom je nielen zúfalé a neetické, ale aj kontraproduktívne. Diváci sa cítia oklamaní, podvedení a sklamaní. A s nimi aj veľká časť recenzentov. Nečudo, veď namiesto sľubovanej atraktívnej napínavej zábavy, ktorá umožňuje vypnúť mozog a naplno relaxovať nad vedrom pukancov, dostávajú umenie, o ktoré nestoja, ktorému nerozumejú, ktoré nedokážu dešifrovať, mätie ich, rozčuľuje a znechucuje.

Jeho nemecký filmový režisér a spoluscenárista Volker Schlöndorff  (1939) vraj musel dodržať zmluvu s americkým  distribútorom United Artists (dĺžka nesmela prekročiť  dve a štvrť hodiny premietacieho času), a tak vystrihal pre festivalovú verziu 25 minút originálneho materiálu. Po mimoriadnom úspechu filmu u divákov i kritiky už nikto neuvažoval o návrate k pôvodnej režisérskej verzii. Okrem režiséra. Tvorca filmov ako Mladý Törless, Michael Kohlhaas, Swanova láska, Služobníčkin príbeh, Smrť obchodného cestujúceho a ďalších, sa nevzdával. Nakoniec sa mu podarilo dohodnúť s potomkami a následníkmi producentov a v roku 2009 došlo k revízii nakrútenej stopáže. Keďže si zachoval pôvodný technický scenár, kde si s nemeckou precíznosťou zaznamenával jednotlivé scény i čísla klapiek, vrátil do filmu asi dvadsať minút materiálu. V týchto dňoch máme vďaka ASFK a jeho ambicióznemu dlhoročnému Projektu 100 možnosť  vidieť tento režisérsky zostrih aj u nás.

Valeska Grisebach (1968), rodáčka z Brém, zatiaľ nakrútila iba tri filmy (okrem súčasného Moja hviezda a Túžba), ktoré spája zápas všedných hrdinov o nájdenie vlastnej identity a vcelku banálny príbeh so všeobecným dosahom, no už si vytvorila osobitnú režijnú koncepciu a civilný rukopis, ktoré ju odlišujú od iných filmárov. Vo svojom najnovšom diele Western, ku ktorému si ako zvyčajne napísala scenár, ukazuje partiu nemeckých robotníkov, ktorí prichádzajú do zabudnutého horského kúta  Bulharska (nakrúcalo sa v lokalite Petrelik v oblasti Blagoevgradu), aby tu v ťažkých podmienkach postavili vodnú elektráreň. Ich úsilie naráža na mnohé prekážky (horúčavu, nedostatok vody a štrku), no predovšetkým na nedôveru miestnych obyvateľov, z ktorých tí starší ešte nezabudli na tunajší pobyt nemeckých vojakov počas Druhej svetovej vojny. Vyčkávanie, ako sa situácia vyvinie, komplikuje aj istá nadradenosť nemeckých robotníkov nad bulharskými vidiečanmi, prejavujúca sa v sporadických hláškach o dedine ako „Balíkove“, o tunajšom pobyte ako o „cúvaní do minulosti“. Nemci si postavia za dedinou malý tábor, nad ktorým vyvesia svoju vlajku. „Konečne sme späť, hoci to trvalo!“ znie jeden z nesympatických šovinistických názorov. V tejto situácii nečudo, že ľady nedôvery sa lámu veľmi ťažko, najmä ak z nemeckej strany niet ochoty podať ústretovú ruku.

Definícii tohto schematického umenia je mnoho a poznáme ich už, pravdepodobne, všetci. Posledný film poľského režiséra Andrzeja Wajdu Odrazy o poľskom avantgardnom maliarovi Władysławovi Strzemińskom, ktorý socialistické názory odmietal a neprispôsobil svoje umenie požiadavkám propagandy, je nakrútený celkom konvenčným spôsobom. Čo je na ňom teda zaujímavé? Naturalistická reflexia. Minimalizmus. Výtvarná štylizácia. Témy konfrontácie s druhou svetovou vojnou a obdobím bezprostredne po nej, skeptický pohľad novej generácie na tradičný obraz poľského hrdinstva, snaha o demýtizovanie národnej martyrológie i emocionálna angažovanosť sa odrážajú v jedinom príbehu človeka, umelca, maliara, a jeho „odsúdenie na smrť“ politickým režimom. Wajda nič neprikrášľuje. Udalosti zobrazuje také, aké v skutočnosti boli. Človek sa politicky neasimiloval, preto prišiel o všetko. O prácu, o študentov, o možnosť vystavovať, a napokon aj maľovať.

Knižná séria, ktorej hlavným protagonistom je silne zásadový detektív Harry Hole s menšou slabosťou pre alkohol, totiž vychádza už od roku 1997. Kariéru Nesbøa, dovtedy ešte nie až tak známeho spisovateľa, pomohol poriadne naštartovať už jej prvý diel Netopier, ktorý sa dočkal viacerých ocenení. Jeho popularita ďalšou tvorbou iba stúpala a dnes už päťdesiatsedemročný Nesbø patrí k najúspešnejším autorom severskej krimi. Na plátnach kín však jeho dielo debutovalo až v roku 2011 a Lovci hláv zlomili v Nórsku všetky kasové rekordy. A Snehuliak mal logicky ešte o niečo vyššie ambície.

Tereza je dcérou jedného z našich najplodnejších režisérov Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej, takže k filmu to už odmalička nemohla mať bližšie. Ale pochopiteľne bez talentu a driny vám nepomôžu ani všetci svätí a Tereza vďaka svojim obom tohtoročným počinom dokazuje, že si jej meno budeme v budúcnosti spájať najmä s kvalitou jej diel a nie so slávnou rodinnou.