Viac z: Recenzie 2017

Sergejovi Loznicovi, pôvodným povolaním matematikovi, učarovala réžia a začínal s dokumentárnymi snímkami. Na filmovom festivale v Cannes sa uviedol v roku 2010 celovečernou snímkou Moje šťastie, o dva roky neskôr nasledoval film V hmle a tohto roku Krotká, ktorá má byť voľnou adaptáciou Dostojevkého románu. Podotýkam, že bieloruský režisér pracujúci na Ukrajine, narábal s témou viac ako voľne. Až príliš voľne. Musím priznať, že z troch spomínaných diel na najviac zaujal film Moje šťastie, ktorý Krotká neprekonala.

Podarilo sa mu „bergmanovským skalpelom“ psychologicky rozpitvať medziľudské vzťahy až na povestnú dreň a táto neľútostná sonda do temnejších stránok našich charakterov pôsobila až prekvapivo sebaisto a uveriteľne. Navyše sme sa v kinách mohli kochať vynikajúco spracovanou formálnou stránkou, krásna príroda veľhôr paradoxne vhodne dotvárala klaustrofobické dusno medzi postavami.

Legendárna dánska plastová skladačka sa za šesť desaťročí stala fenoménom. Už desiatky rokov posilňuje svoj komerčný úspech aj exploatovaním sveta rodinnej filmovej zábavy.  Animované Lego rozpracováva bizarné nápady, imituje, reinterpretuje. Jestvujú lego-videoklipy k populárnym pesničkám, plastovú podobu získali Hviezdne vojny, Jurský park, Indiana Jones, Harry Potter, Piráti Karibiku, Pán prsteňov, celá kavalkáda komiksových a filmových superhrdinov, dokonca aj parafráza Apocalypse Now Francisa Forda Coppolu. Lego-klip majú britskí komici Monty Python (Camelot Song), animáciou Lega vznikol aj príbeh kreslených Simpsonovcov. V roku 2014 Christopher Miller a Phil Lord, tvorcovia hravého animovaného filmu Oblačno, miestami fašírky, prišli s dobrým nápadom spraviť z populárnych legových postavičiek hrdinov animovaného filmu. Dostali tak k dispozícii celý veľký popkultúrny svet. Ich Lego príbeh novátorsky spojil svet detských i dospelých fantázií pri hre s dánskou stavebnicou so svojráznym spôsobom animácie.

V dokumentárnych filmoch zameraných na marginalizované sociálne skupiny ľudí, vyčlenené doslova na okraj spoločnosti, v tomto prípade na periférie slovenských dedín, je nemožné zatajiť ich sociálny apel. Rómske otázky (Prečo je nezamestnanosť rómskej komunity alarmujúco vysoká? Nechcú alebo nemôžu Rómovia pracovať? Prečo deti z rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných Rómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom - nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.

Vplyv jedných z najčítanejších románov svetovej sci-fi literatúry je neprehliadnuteľný. V hyperzbyrokratizovanej spoločnosti, kde má každý presne určené miesto a postavenie, sa pohybuje solitér z kruhov systematických úradníkov Sam Lowry. V potrubiami prevŕtanom futuristickom svete, sledovanom Veľkým Bratom a ministerstvom kadečoho, sa necíti dobre. Vie, že takto by svet fungovať nemal, ale bojí sa vzbury a zmeny. Preto sa utieka do sveta snov a ilúzií, kde stretáva aj osudovú ženu a lásku. Napriek dobre známym tvrdeniam zo strany režiséra, sme si nemohli nevšimnúť podobnosť a voľnú inšpiráciu románom Georgea Orwella 1984. Keď tak zalovím v pamäti stredoškolského študenta, nachádzam paralelu s ďalším dielom svetovej literatúry. Aj príbeh Jozefa K., zatknutého v deň jeho tridsiatich narodenín a dlhým súdnym procesom mučeného pre zločin nevedno aký, sa nápadne ponáša filmu Terryho Gilliama. Pod vplyvom absurdnej náhody a obrovského pochybenia zo strany ministerstva je identita radového občana zamenená s menom hľadaného (akože) teroristu. Tak sa z otca jednej obyčajnej rodiny stáva človek prinútený okúsiť trpkosť kafkovského procesu.

Ildikó Enyedi (1955) po štúdiách ekonómie a filmovej réžie na budapeštianskej vysokej škole dramatických umení debutovala dokumentom Flirt, po ktorom nakrútila ešte niekoľko krátkometrážnych filmov. Jej prvým hraným filmom bola snímka Moje XX. storočie (1988). Nasledovali snímky Zimné ťaženie, Kúzelný lovec, Tamáš a Juli a posledným bol v roku 1999 bol Mág Šimon.  Po dlhom čase sa k hranej tvorbe vrátila až tohto roku s filmom o O tele a duši, ku ktorému si napísala aj mimoriadne vydarený scenár. A okamžite to bola hlavná cena na tohtoročnom Berlinale. Zaslúžene. Nie je to však jednoduchý film, ale pre náročnejšieho diváka mimoriadne podnetné dielo na zamyslenie sa nad sebou a nad životom.

Prvý Blade Runner nielenže nepatril k diváckym hitom sezóny a komerčne prepadol, ale aj jeho celkové prijatie bolo pomerne vlažné. Jeho tvorca Ridley Scott sa rozhodol ísť trochu ťažšou cestou a miesto akčnej ladenej kriminálky o lovcovi androidov, situovanej do futuristických kulís, naservíroval divákom poetickú, až meditatívnu, záležitosť s hypnotickým audiovizuálom. A posolstvom ukrytým pod nablýskaným povrchom. Pomalé, prázdne nudné – ešte aj dnes jej niektorí adresujú podobné výčitky, no snímka nakoniec vyhrala neúprosný boj s časom. Skutočne málokto si však dovolí spochybniť kultúrny dopad Blade Runnera, nielen čo sa týka ďalšieho rozvoja žánra science-fiction. Dej sa odohráva tridsať rokov po udalostiach prvého filmu a za ten čas sa zmenilo vcelku dosť. Noví Androidi nazývaní inak aj replikanti, vykazujúci podstatne vyššiu poslušnosť, sa stali legálnymi a boli plne integrovaní do spoločnosti. Tam začali vykonávať bežne ľudské práce, často aj tie, o ktoré nik iný nejavil záujem. Rozhodne však nežijú ideálny život a okrem bežnej nenávisti okolia sa musia vysporiadavať aj s určitým prázdnom, ktoré im pomáhajú  zapĺňať i falošné implantované spomienky na detstvo. A potom je tu ešte staršia rada replikantov, žijúca voľne na slobode a odsúdená na čo najskoršiu likvidáciu.

Do slovenských kín ju prináša Be2Can, ambiciózna a mimoriadne pohotová prehliadka filmov z medzinárodných festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes, ktorú už po štvrtý raz pripravila Film Europe Media Company. Ústrednou postavou skúpo zaľudneného filmu je Horácia (Charo Santos-Concio), ktorá si v ženskom väzení odpykáva trest za vraždu. Dozorkyňa i spoluväzenkyne ju majú rady, lebo Horácia je vyštudovaná učiteľka a nadaná rozprávačka, ktorá im spríjemňuje voľné chvíle a snaží sa obohatiť vedomosti jednoduchých žien aj o základné poznatky z gramatiky, matematiky či chémie. Po tridsiatich rokoch vysvitne, že jemná, sympatická žena sedela za čin, ktorý nespáchala, k vražde sa prizná jej kamarátka Petra (Shamaine Buencamino), a tak Horáciu prepustia na slobodu. Na tejto epizóde vidieť, ako premyslene pracuje Lav Diaz s tajomstvom. Petrine oneskorené výčitky svedomia sa prejavujú v opakovaných nepochopiteľných náznakoch, ich príčinu autor vysvetlí až dodatočne, keď je už Horácia na slobode a vinníčka mŕtva.

V počiatočnej fáze projektu by si asi mnohí z nás predstavili veľkolepý kostýmový historický epos. Toto však rozhodne nie je prípad Křižáčka, pretože v skutočnosti ide o jedno z formálne najvýraznejších diel českej a slovenskej kinematografie za posledné roky. V prvom rade ide o veľmi netradične zvolenú predlohu k adaptácii. Vo filmovej tvorbe je mimoriadne žiadané čerpať inšpirácie z národnej i svetovej prózy či drámy. V audiovizuálnom umení sa však z času na čas objaví aj film ako Beowulf, Havran, Mulan alebo Farba granátového jablka, inšpirované menej tradičným literárnym druhom – poéziou. Aj Kadrnka sa rozhodol vychádzať z poézie. Konkrétne z básne českého spisovateľa Jaroslava Vrchlického Svojanovský křižáček.