Recenzie 2016

Americké štúdio Laika je spolu s britským Aardman Animation všeobecne uznávaným etalónom kvality. Vzniklo v roku 2005 transformáciou firmy Will Vinton Studios, na rozdiel od ktorej nepracuje s plastelínou, ale sa špecializuje na klasickú animáciu stop-motion. Záber po zábere sa pri nej oživujú statické bábky. Okrem reklám, krátkych filmov a videoklipov má na konte aj dlhometrážne snímky. Prvou bola v roku 2009 Mŕtva nevesta Tima Burtona. Autor, známy filmár s vyhraneným štýlom, prerozprával starú pobaltskú legendu v podobnom duchu, ako v dlhometrážnej prvotine Predvianočná nočná mora (1993) a dielo malo i podobný úspech. Nasledovala adaptácia diela britského spisovateľa fantasy a hororov Neila Gaimana Koralína a svet za tajnými dverami. Opäť silná predloha výrazného autora, tentoraz však výtvarnú stránku voľne ovládli umelci z Laiky. Nebolo to zlé. Podobne boli adaptáciou literárnej predlohy aj Škatuliaci z roku 2014, no britský spisovateľ literatúry pre deti a mládež Alan Snow ani zďaleka nie je taký populárny, originálny a vplyvný ako Burton či Gaiman. Krásne animovaný film s nie príliš originálnou grafikou už nedosiahol kvality ani ohlasy predchádzajúcich. Prvým plne autorským celovečerným animovaným filmom Laiky bol Norman a duchovia (2012). Zo všetkých menovaných slávil najmenej úspechov, vrátane komerčných. Kritika vyčítala nevyrovnané, neohrabané rozprávanie a nevyužívanie potenciálu animácie stop-motion. Film by skrátka bol rovnako dobrý, ak nie lepší, ako kreslený či animovaný digitálne. Kubo a kúzelný meč je pokračovaním neblahého trendu.

Matt Ross (1970) je známy predovšetkým ako herec malých úloh, hoci ako scenárista a režisér nakrútil niekoľko krátkych filmov a v roku 2012 debutoval celovečernou romantickou drámou 28 hotelových izieb. Na základe filmu Toto je náš svet, premiérovanom na festivale nezávislých diel v Sundance, ho rešpektovaný filmový časopis Variety zaradil medzi 10 nádejných režisérov roka. Tento úspech mu priniesla aktuálna téma – kontroverzné spôsoby rodičovskej výchovy, jej spracovanie v podobe príjemnej, humorom podfarbenej road movie s prvkami melodrámy a určite aj herecká kreácia známeho Vigga Mortensena v titulnej úlohe.

Svojho času išlo o jednu z najväčších lúpeží v dejinách Spojených štátov, Ghantta a spol. prekonal iba pár mesiacov pred lúpežou v Charlotte istý Phillip Johnson na Floride. Terčom bola rovnako nebohá Loomis Fargo. Prípadu sa ujala FBI a... ďalšiemu popisu skutočných udalostí sa zdržím, pretože sú predmetom sujetu filmu, nakrúteného na ich motívy pod názvom Zilionári, alebo ak chcete v anglickom origináli výstižnejším Masterminds. Znie to ako námet, buď na drsnú gangsterku alebo napínavú kriminálku. Prípadne sociálnu štúdiu o stave americkej spoločnosti v čase finančnej krízy. Koho by však napadlo, že niekto využije podobný námet ako základ bláznivej komédie?

Tento držiteľ Oscara za film Čistá duša z roku 2001, oscarovych nominácii napríklad za film Apollo 13 a tvorca mnohých ďalších zaujímavých diel, z ktorých dokument o Beatles mal nedávno premiéru aj v našich kinách, sa podpísal v roku 2009 aj pod adaptáciu Brownovej knihy Anjeli a démoni. Údajne však odmietol sfilmovanie knihy Stratený symbol. Zatiaľ posledná časť série – román Inferno z roku 2013 – ho však štylistickou špecifickosťou (v tomto prípade možnosťou zobraziť protagonistove halucinácie a sny) - upútal natoľko, že sa opäť ujal réžie. Filmovému divákovi tak priblížil v roku 2016 ďalšie pokračovanie príbehov povestného znalca dejín umenia, ale predovšetkým odborníka na symboliku, univerzitného profesora Roberta Langdona (Tom Hanks). Slávnostná svetová premiéra sa uskutočnila začiatkom októbra v talianskej Florencii, kde sa veľká časť príbehu odohráva. V týchto dňoch sa dostáva i k slovenským filmovým fanúšikom.

Samotný čin vyvoláva dodnes rozporuplné pocity, niektorí ho obhajujú ako nutný, ba až nevyhnutný, iní tvrdia, že stál priveľa životov. Aj jedni, aj druhí majú možno pravdu. Filmografia Seana Ellisa (1970) nie je bohatá. Svojmu prvému celovečernému debutu dal názov Cashback (2006), potom nasledovali Črepy v hlave (2008), za ktorý získal na festivale v Sundance Cenu divákov a teraz sa predstavil filmom Anthropoid. Jeho cieľom bolo, ako sám hovorí „...ukázať, ako sa dvaja mladí ľudia vyrovnávali s neľahkou úlohou a boli rozhodnutí obetovať aj svoj život. Je to veľká dilema. Navyše som ich chcel charakterovo čo najviac odlíšiť, inak by to nemalo zmysel...“ A tiež zdôraznil na festivale v Karlových Varoch, kde mal film svetovú premiéru, že niekoľko veci zmenil, napríklad, ako po dopade padákov stretnú sedliaka, a ten ich okamžite zavedie k odbojárom. “No to by bol čo za dramatický úvod, keď ide všetko hladko ?“. A tak sme hneď v expozícii svedkami zrady a vraždenia, čo nezodpovedá historickej pravde. Filmu však dramatický úvod, aj keď upravený, v podstate pomohol, presnejšie ho zatraktívnil, najmä pre mladú generáciu. Tí, čo si pamätajú vecný a dokumentárne korektný film Jiřího Sequensa Atentát, môžu mať námietky. No tých zopár korekcii, dodatkov, či odbočiek od historickej pravdy, nie je na škodu a vraj aj historici tvrdia, že v podstate veľa nezhrešil. Myslím si, že pre atraktívnosť filmu to bolo potrebné a nemali by sme byť až takí nedotkliví.

Človek, ktorý sa voči takémuto spôsobu recepcie vyhraní, je v lepšom prípade označený za „l'artpourl'artistu“ a v horšom prípade za cynika - to už, samozrejme, závisí od toho, akým spôsobom je kritika voči dielu vedená. Skrátka umenie, ktoré zobrazuje „drsnú životnú realitu“ a „krízu spoločnosti“, nemôžete len tak kritizovať. Osobne sa mi tento spôsob reflexie nejaví ako príliš šťastný. Umenie by nebolo už dávno potrebné, pokiaľ by malo byť jeho najdôležitejším prvkom informácia o nejakom spoločenskom neduhu. Nahradili by ho veda či žurnalistika, ktoré o týchto problémoch dokážu informovať kontextuálnejšie, rýchlejšie a lacnejšie. Pokiaľ aj vágny termín posolstvo prijmeme, zistíme, že v reflexiách sa obvykle uprednostňuje práve to „sociálno-kritické posolstvo“ pred intímnym - psychologickým. Azda je to pozostatok socializmu – netvrdím však, že nutne negatívny. Každopádne sa z reflexií zdá, ako by sa nás to spoločenské malo dotýkať nejako viac.

Mladá žena, menom Rachel, cestuje každé ráno vlakom do veľkomesta. Jej osobný život je v troskách a pravidelnú útechu nachádza iba v jazdení vozňom a hlavne na dne pohárika. Rachel je totiž ťažká alkoholička, k čomu ju doviedol aj nedávny rozvod. Aj preto sa naviaže na neznámu ženu, ktorú vídava deň, čo deň z okna vlaku v okolí svojho bývalého domu. Jedného dňa sa však čosi stane a Rachel je presvedčená, že je do toho nejakým spôsobom zapletená. Lenže, ako má odhaliť pravdu, keď popritom musí bojovať s výpadkami pamäte?

Kollárov dokument má podtitul Film o mojom bratovi, ale zachytáva len krátky úsek z jeho života, ktorý však rozhoduje o jeho ďalšej existencii. Päťdesiatdvaročný Ján má totiž zhubný nádor, ktorý mu výrazne deformuje tvár, a stojí pred fatálnym rozhodnutím, či sa dať alebo nedať operovať, keďže výsledok chirurgického zásahu je neistý. S operáciou je nádej na prežitie fifty-fifty, bez nej iba osempercentná. Čas do 5. októbra, čo je termín operácie, sa Ján rozhodne neprečkať pasívne, ale na niekoľkomesačnej cyklotúre, počas ktorej je sám so svojimi myšlienkami, strachom, nepohodlím, rozmarmi počasia i zápasom o konečné rozhodnutie. „Neviem, kam idem,“ píše si do diára, ktorý je na ceste jeho jediným spoločníkom a pre diváka jediným informátorom, pretože film je nemý, presnejšie bez hovoreného slova. Nie je to denník v klasickom zmysle slova, iba záznamník, do ktorého si protagonista stručne zapisuje povinnosti, a v ktorom ako memento mori svieti dátum 5. október, iba sem-tam sa objaví poznámka, prezrádzajúca niečo o jeho myšlienkových pochodoch. Do diára sú založené aj účty, lístky a fotografie, ktoré letmo naznačujú niečo z jeho súkromia, lebo askéza, ktorú si vedome uložil ako sprievodcu na svojej púti, sa týka aj informácií o ňom. Divákovo vnímanie sťažuje skutočnosť, že poznámky v diári sú v limitovanom čase ťažko čitateľné, a tak je väčšmi odkázaný na strohé anglické titulky, ktoré boli nevyhnutné na medzinárodné festivalové uvedenie snímky, no poslúžia aj domácemu publiku.

Prvý raz som sa s Hajaom Mijazakim (nar. 1941) a jeho dielom stretol v roku 1997 na berlínskom festivale. Fantastický príbeh Princezná Mononoke ma dojal čistým dôvtipným spojením súčasnosti s minulosťou, ríše duchov, démonov a víl s naším hmotným svetom, syntézou tradičného s moderným, poéziou a v neposlednom rade naliehavou metaforou. Súboj idealizmu s materializmom. A zároveň vizuálne očarujúca, krásna rozprávka. Kreslený film o dramatickom konflikte odchádzajúceho sveta bohov a nadchádzajúceho sveta ľudí sa po všetkých stránkach líšil od ktorejkoľvek inej animovanej snímky.