Recenzie 2016

Keď sa predsa  rozhodne dcére sen splniť a zadováži jej  kocúra menom Pán Fúzik, postihne ho fatálna nehoda. Ocitne sa v nemocnici v kóme, ale jeho duša sa zázračne ocitla v kocúrovi. Nevie sa s tým vyrovnať a vyvádza. Zúfalá manželka Lara (Jennifer Garner) požiada o pomoc s nevychovaným kocúrom majiteľa obchodu s domácimi zvieratami, mačacieho „zaklínača“  Perkinsa (Christopher Walken). Ten jediný rozumie mačacej reči a vie, čo sa vlastne stalo. Tomovi vysvetlí, že ide o trest za jeho egoizmus a zanedbávanie rodiny. Ak sa mu veci nepodarí  včas napraviť, jeho ľudské telo odpoja od prístrojov a on zostane naveky kocúrom.

Nenesie žiadne znaky výrazného výtvarného rukopisu, podobné postavičky zvierat i ľudí vídame v amerických digitálne animovaných snímkach rozličných tvorcov, producentov a štúdií už viac než desaťročie. I animácia, hoci nesporne špičková, už dnes nedokáže prekvapiť… ani pomocou stereoskopického obrazu. Možno by filmu dokázalo pomôcť ešte tak extrémne veľké plátno formátu IMAX. Ale pravdepodobne ani to nie, pretože pôsobí, ako keby bol plytko, neinvenčne a neoriginálne nakrútený zámerne, ako vzorný produkt marketingu, určený masám.

Významný ruský dokumentarista  Vitalij Manskij (1963, Ľvov), nositeľ vyše päťdesiatich vyznamenaní z rozličných domácich a najmä medzinárodných festivalov, vyštudoval kameru na VGIKu, debutoval v roku 1989. Rád privítal možnosť nakrúcať v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, aj keď podľa scenára, ktorý dodala kórejská strana. V jeho centre stojí žiačka Lee Zin-mi, ktorá sa pripravuje na vstup do pionierskej organizácie, a jej rodičia. Kvôli filmu, hoci dokumentárnemu, boli zmenené ich pôvodné povolania, z otca novinára sa stal inžinier v textilnej fabrike, z matky robotníčka v továrni na výrobu sójového mlieka. Režisér nemal príležitosť rozprávať sa s nimi, nielen jeho a štáb, ale aj všetkých účinkujúcich počas nakrúcania i mimo neho strážili dvaja miestni „režiséri“, ktorí podľa scenára aranžovali, nacvičovali a neustále opakovali „dokumentárne“ scény. Vďaka tomu, že kameramanka Alexandra Ivanovová nechávala bežať kameru aj pri týchto aranžovačkách, vznikol tragikomický príbeh, v ktorom sa nakašírovaná realita strieda s momentmi pravdy.

Vo svete tohto zväčša undergroundového umenia chce, podobne ako jej ženské idoly, urobiť veľké a nezabudnuteľné veci, preto sa rozhoduje nakrútiť film o ženskom postavení vo svete graffiti. Tento kompilačný strihový dokument spája dve zásadné časti života hlavnej hrdinky, vždy spojené s fenoménom graffiti. Prvú časť tvoria sekvencie jej života doma, v Prahe. Táto časť obsahuje aj letmé dotyky s jej reálnym životom, keď navštevuje svoju o jej graffiti živote nič netušiacu rodinu, oslavuje s nimi sviatky, no nakoniec sa predsa len cíti sama sebou vo svojom druhom JA – v osobe graffiti writerky. So svojou crew vytvára na múroch, veľkých betónových plochách či vagónoch svoje tagy Girl Power a Sany. O tom, že ženy často opustia túto komunitu svedčí aj fakt, že skupina sa rozpadla a na maľovanie ostala Sany sama. Tieto sekvencie sú sprevádzané komentárom Sany, ktorý síce poslúžil ako zdroj informácií z jej života, no na druhej strane narušil dôveryhodnosť filmu a evokoval vykonštruovanosť niektorých akcií.

Spomenúť to treba nielen preto, aby si potenciálny divák nesplietol Požiar na mori s Deepwater Horizon: More v plameňoch, ale aj vzhľadom na vysokú kvalitu týchto troch diel a ich viaceré styčné prvky. Všetky sa totiž snažia nielen autenticky sprostredkovať intenzívny zážitok katastrofy, respektíve záchrannej akcie, ale pomocou inteligentnej filmovej reči dodať filmom niečo navyše. Niečo, čo bezprostredne z reálnych udalostí nevyplýva, ale čo nám povie viac o nás ako ľuďoch, našom humanizme a možno aj našom osude. Áno, nezabúdam ani na podobne nevkusné mustáže Kurta Russella (DH: MVP) a Aarona Eckharta (Sully: Zázrak na rieke Hudson).

V týchto dňoch sa stretávame s rovnomenným filmovým spracovaním. Ujal sa ho známy americký režisér, scenárista a výtvarník Tim Burton (1958). Tvorca filmov, ako boli hoci aj Beetlejuice (1988), Batman (1989), Nožnicovoruký Edward (1990), Planéta opíc (2002), Charlie a továreň na čokoládu (2005) či Alica v krajine zázrakov (2010) a ďalších, je povestný svojou fascináciou temnými fantastickými príbehmi neraz s gotickou atmosférou, v ktorých však nechýba istý humor a vízia. Jeho najnovšiemu dielu pribudla aj štipka romantiky.

Nejde teda o nič nové a všetko závisí od divákovej chuti, či nechuti prijať podobný spôsob narábania s formálnymi prostriedkami, ktoré sú pre Refna už nejaký ten čas typické. Je ním predovšetkým dodržiavanie žánrových konvencií, tematické vyhranenie sa voči „stredostavovským“ predstavám o šťastí či kráse, hypnotické narábanie so svetlom a farbou, časté spomaľovačky, dlhé zábery, pomalé jazdy, Martinezova energická elektrická hudba a tak ďalej. Toto všetko sprevádza aj jeho najnovší film. Osobne tak považujem za zaujímavé hovoriť skôr o tom, či sú tieto postupy vo filme využité funkčne a o čom vypovedajú, než sa prvoplánovo esteticky vyhraňovať voči Refnovej „videoklipovitosti“.

Vladimír Michálek. je meno, ktoré ani Čechách, ani na Slovensku asi netreba príliš predstavovať a bol doteraz zárukou určitej istoty a celkom kvalitnej produkcie. Spomenutia hodné sú určite diela ako Zapomenuté světlo (1996), Je třeba zabít Sekala (1998), Babí léto (2001), O rodičích a dětech (2007). No a po šesťdielnom seriály Mamon (2015) nakrútenom na špičkovej úrovni, by si tak človek aj povedal, že Michálek je v tej najlepšej forme. No rozhodol sa nakrútiť film o pseudokapele, zloženej,  pravdepodobne, z troch najnesympatickejších postáv českej kinematografie. A títo traja majú byť vlastne mimoriadne vtipní a utiahnuť hodinu a pol dlhý film iba svojimi vtipnými hláškami. Mám rád antihrdinov, avšak Vojta Kotek ako ustavičný „húlič", Jakub Prachař trpiaci žalúdočnými problémami ako šaman s ťažkými filozofickými úvahami, striedajúcimi sa s egocentrickými a povýšeneckými rečami a Kryštof Hádek ako milý, ale neschopný hlupáčik (paradoxne najsympatickejší z trojice), mi pripadal ako ten najhorší možný variant výberu postáv. Ak sa však držíme žánru, konkrétne komédie, sú to skvelé typy. A ono by to vlastne možno aj celkom dobre fungovalo, keby neabsentovala presnejšia motivácia ich konania a bolo to aspoň vtipné a zaujímavé. No, bohužiaľ, nie je.

V roku 1995 na berlínskom filmovom festivale predstavila partia počítačových nadšencov z firmy Steva Jobsa Pixar prvý celovečerný digitálne animovaný film Toy Story. Okrem množstva ocenení a nominácií na Oscary i Zlaté glóbusy si filmárski nováčikovia podmanili svetové publikum a vstupné náklady okolo 30 miliónov dolárov im len z kín priniesli tržby 373,5 milióna. Vďaka tomu štúdiá Walt Disney Pictures najskôr podpísali s Pixarom dohodu o spolupráci a neskôr ho kúpili. Nespala ani konkurencia. V roku 2001 prišiel DreamWorks Animation so Shrekom, rok nato Twentieth Century Fox Animation s Dobou ľadovou, ktoré síce kritika neprijala bez výhrad, stali sa však základmi skvele zarábajúcich sérií. Producenti zavetrili zisk. Začali sa roztvárať nožnice medzi kvalitou – originálnymi, hravými, prirodzene vtipnými snímkami (prevažne od štúdií Pixar, Laika, Aardman) – a konfekčnou kvantitou, teda čisto komerčnými, schematickými, neobjavnými, neoriginálnymi komerčnými produktmi. Ich cieľom nie je zapáčiť sa alebo nadchnúť, ale neznechutiť a neodradiť, no často sa im nedarí dosiahnuť ani tento minimalistický cieľ. Niektoré z takýchto snímok sa výrobcom podarilo presadiť na trhu, iné nie.