Recenzie 2016

Veľké dejiny už akoby všetci poznáme, a preto oceníme doplnenie mozaiky malými osobnými príbehmi či svedectvami. Práve prostredníctvom konkrétnych ľuďoch sa dozvedáme, akú úlohu zohrali ich činy v kontexte histórie. V ostatných rokoch vznikli filmy, ktoré nechali vtiahnuť diváka do deja druhej svetovej vojny cez konkrétnu historickú udalosť - Katyň (2007), Protektor (2009) alebo nedávna Operácia Anthropoid (2016). Výnimočné miesto v tejto tematike zaujal film Saulov syn (2015), ktorý mimoriadne originálne a sugestívne sprostredkúva vojnu cez priameho účastníka koncentračného tábora. K rade vojnových filmov sa zaraďuje aj nová snímka amerického režiséra, herca a producenta v jednom - Mela Gibsona  Ak sa americkí filmári pustia do spracovania vojnovej témy, väčšinou si vyberú, buď kontroverznú vojnu vo Vietname alebo vojnu v Pacifiku. Tvorcovia hrôzy vojny väčšinou zobrazujú cez overené klišé, a to prepojenia osobného príbehu hrdinu s klasickými bojovými scénami. Z výnimiek spomeňme snímku Tenká červená čiara (1998) od Terenca Mallicka, ktorá svojou meditatívnosťou pôsobí oveľa silnejšie než veľkovýpravné scény. Vyšliapaným chodníčkom sa darí vyhnúť aj Gibsonovi, a to najmä vďaka skutočnému príbehu. V prípade jeho filmu je použitie slova hrdina v titulku relevantné a nejedná sa len o akýsi marketingový produkčný ťah.

Chorváti, Slovinci, Albánci a Bosniaci nenávidia Srbov, bosniacki moslimovia zasa Chorvátov, Macedónci Albáncov a Srbi v podstate všetkých. V takomto kotly je nevraživosť medzi ľuďmi mimoriadne silná. Vzhľadom na to sa z pochopiteľných dôvodov stáva problematickým aj život ľudí s inou sexuálnou orientáciou. To je mimochodom téma, ktorú máme s týmito krajinami spoločnú. Pomerne smutné je, že za niektorými z balkánskych štátov (Chorvátsko, Slovinsko) v týchto otázkach dokonca zaostávame.  

V dobe, keď pri každej návšteve ľubovoľného kníhkupectva tvorí štvrtinu tovaru populárna kniha Dievča vo vlaku, nesporne preto, že máme v kinách jej adaptáciu, by bolo pochopiteľné, ak by sa na pultoch objavila aj reedícia vypredanej Chiangovej knihy. Podobne, ako sa tak udialo prednedávnom s Marťanom Andyho Weira, alebo v roku 2002 s Minority report Philipa K. Dicka. Bohužiaľ, sa tak nestalo a dôvody sú pre mňa podobne nepochopiteľné, ako je pre hrdinku adaptácie Story of your life pod názvom Prvý kontakt Louise spočiatku nepochopiteľná reč mimozemšťanov. Najmä v dobe, keď sú jednotlivé druhy umenia medzi sebou tak pevne komerčne prepojené a tvorcovia sa snažia vyťažiť z jednej látky na viacerých frontoch. K poviedke som sa tak musel dopracovať neželanou cestou.

Na motívy knihy svojej bývalej manželky a spolupracovníčky Hildy Berger ho s názvom Egon Schiele: Smrť a dievča nakrútil oceňovaný rakúsky filmový a divadelný režisér, scenárista a herec Dieter Berner (1944), ktorý si vo filme aj zahral postavičku čašníka vo variete. Mimochodom, titulného predstaviteľa filmu vraj hľadal režisér vyše roka. Nakoniec mal však šťastnú ruku. Rakúsky herec, s juhoamerickými - chilskými koreňmi po matke, talentovaný Noah Saavedra (1991) sa pred kamerou síce už mihol, dokonca v jednej „ bondovke“, ale toto bola jeho prvá skutočne veľká filmová úloha. Stvárňuje presvedčivo rozporuplného muža, ktorý je posadnutý predovšetkým kreslením erotických výjavov s mladučkými modelkami, nie už natoľko ich realizáciou v praxi. Pracovitého a nadaného výtvarníka, ale aj arogantného a sebeckého muža, ktorý považuje za samozrejmé, že žena sa mu musí podriadiť bez ohľadu na city či sebaúctu. Navyše, podobne ako jeho partnerky, musel ukázať nielen herecké majstrovstvo, ale neraz aj nahé telo.

Nikto nepochybuje o profesionalite tohto tvorcu, držiteľa troch Oscarov. Filmy ako Čata, Narodený 4. júla, J.F.K., Wall Street, Takí normálni zabijaci patri k tomu najlepšiemu čo v americkej produkcii vzniklo. V ostanom čase sa však Oliver Stone venuje výlučne politike, a to kritike americkej parlamentnej demokracie, žiaľ, jednostranne. Priťahujú ho ľavicoví diktátori ako Castro, Hugo Chávez, dokonca aj Stalin a iní. Preto sa nemôžeme čudovať, že využil príležitosť nakrútiť film o Edwardovi Snowdenovi,  ktorého jedna strana považuje za zradcu, druhá za hrdinu. Povezme si hneď na začiatku film Snowden je režijnej stránke profesionálne dobre nakrútený film, veľa mu niet čo vytknúť. Čo je však diskutabilné je názor tvorcu na tohto, svojim spôsobom komplikovaného, záhadami zahaleného človeka. Pre Stonea je to jednoznačne hrdina. A práve to je sporné.

Možno to znie paradoxne, keďže film je veľmi ľahko zohnateľný, ale myslím si, že práve generácia, vyrastajúca na podobne staromódnych klasických veľkých príbehoch ocení možnosť (konečne) vidieť svoju srdcovku na veľkom plátne. Podobne, ako sme mali túto možnosť minulý rok v prípade Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysey a dávnejšie aj Kurosawových Siedmych samurajov. Nepredpokladám, že súčasný Fuquov "remake pre násťročných" má za úlohu prilákať do kín staršie publikum pre možnosť porovnávania ani upozorniť mladé publikum na vyše polstoročie starý film. Rovnako, ako asi nebude zámerom Projektu 100 zarobiť peniaze práve na takmer zhodnom termíne premiér oboch filmov s totožným názvom a rovnakým námetom.

Po pol storočí práva k Damovým hračkárskym trollom kúpila spoločnosť DreamWorks Animation, známa celovečernými digitálne animovanými filmami Shrek, Madagascar, Kung Fu Panda alebo Ako si vycvičiť draka. Správy, že svoju novú akvizíciu chce speňažiť aj na filmovom plátne, vyvolali obavy, či nepôjde o podobnú hrôzu, ako animované dobrodružstvá bábiky Barbie, programovo ubíjajúce dievčenskú predstavivosť, tvorivosť, vkus i originalitu. Náladu nemohla zlepšiť ani konkurencia, ktorá v Hollywoode nikdy nespí, a tak dávno pred premiérou trollieho animovaného projektu vypustila do svetových kín celovečerný animovaný film Boxtrolls, premenovaný u nás na Škatuliaci.

Asi najznámejšou je ich spolupráca na filme o anjeloch strážnych Nebo nad Berlínom (1987). Anjel Damián sa zamiluje do krásnej osamelej akrobatky Marion. Vzdáva sa svojej nesmrteľnosti a túži zažívať všetky ľudské pocity. Posledným filmom narúteným Wimom Wendersom, podľa scenára a divadelnej hry Petra Handkeho, je tohtoročná snímka Krásne dni v Aranjuez. Vidiek. Leto. Záhrada. Dom je takmer úplne obrastený zeleňou a kvetmi. Vysoké okná dopĺňajú ešte vyššie jasnobiele okenice. Starožitný nábytok je preplnený kvantom starých zaprášených kníh. Terasa je vysunutá do korún stromov a ozvučená šumením lístia. Spisovateľ v idylickom prostredí, nie až tak ďaleko od Paríža, márne nasáva zjavne absentujúcu inšpiráciu. Nápomocné mu nie je ani poetické prostredie lesa so štebotajúcimi vtáčikmi a miernym vánkom, ani hudba australského hudobníka Nicka Cavea.

Marvel Studios drží nad charaktermi, ktoré mu zostali, ochranný štít a pri prevode na filmové plátna im venuje adekvátnu starostlivosť. Niekto to môže nazvať predvídateľnou hrou na istotu, no niet pochýb, kto momentálne kraľuje v tomto žánri. Najvážnejšia konkurencia v podobe DC Comics sa zatiaľ stále hľadá, mutantom až na Deadpoola trochu dochádza dych a Sony to so Spider-manom radšej vzdalo a spojilo sily práve s jeho materskou stajňou. Žiadna dominancia netrvá večne a ani Marvelu to nebude vychádzať donekonečna. Zatiaľ im to však vychádza a Doctor Strange pod režijným vedením Scotta Derricksona je toho jasným dôkazom.