Recenzie 2016

Eddie Mannix (Josh Brolin), chlapík, z pohľadu ktorého je dej servírovaný divákom, je schopný vyriešiť akýkoľvek problém sužujúci úspešné filmové štúdio Capitol Pictures. Či už ide o neplánované tehotenstvo jednej zo slávnych herečiek, ktoré by mohlo vrhnúť zlé svetlo na jej kariéru, zmiznutie hviezdy najnovšieho veľkofilmu Ave, Caesar!, Bairda Whitlocka, či dokonca fakt, že šéfovia štúdia chcú do dramatickej roly obsadiť herca, ktorý to síce vie s koltom a lasom, no jeho herecké umenie končí v momente, keď zosadne z konského chrbta. Vráťme sa však k tomu zmiznutiu.

A je to najmä trpezlivosť a maximálna pozornosť. Čiže dve primárne zložky, slúžiace veľa krát ako kód na rozlúštenie skladačky (stačí si spomenúť na filmy ako Šiesty zmysel, či Mechanik). Pri gangsterských filmoch (najmä tých, ktorých minutáž siaha za hraniu dvoch hodín), sa môže stať, že expozícia je zložitejšia a celkovo dlhšia. V Suburre trvá približne štvrtinu z celkovej minutáže, čo môže neskúsenejšieho diváka trocha zmiasť, tak ako aj fakt, že film nemá určenú hlavnú postavu. Dokonca takmer žiadna z nich nie je taká, s ktorou by sme sa dokázali stotožniť alebo s ňou sympatizovali. Čiže namiesto hrdinov sledujeme antihrdinov a ich vzájomný boj zasadený do krásneho prostredia Ríma. Aj keď pozornosť bude upriamená na špinu, ktorá sa za tou krásou skrýva.

Aj Brooklyn sa radí k jednej z mnohých knižných adaptácií. V roku 2009 ju napísal írsky spisovateľ Colm Tóibín a britský týždenník Observer ju dokonca zaradil medzi 10 najvydarenejších historických románov. Námetu sa chopil rovnako írsky rodák John Crowley a s výsledkom zabodoval. Prekvapujúco aj na samotných Oscaroch, kde ho členovia Akadémie pretlačili až do nominácií v najprestížnejšej kategórii. Síce bez výraznejšej šance na celkový úspech, ale príbeh mladého dievčaťa z chudobnejších pomerov objavujúceho krásy New Yorku ich zjavne patrične pohladil na očiach a srdci.

Toto rozhodnutie sa však nepáči jeho bratovi Sethovi (Gerard Butler), ktorého dávno vyhnali z Egypta, aby vládol rozľahlej púšti. V deň korunovácie svojho synovca sa vrátil do mesta, aby si vzal trón násilím. Zabije svojho brata, Hórovi zoberie oči a ujme sa vlády nad egyptským ľudom. Za roky jeho krutovlády sa z Egypťanov stane utláčaný národ a jedinou nádejou je podľa mnohých z nich návrat boha Hóra.

Napokon, polemika je už v názve Desplechinovho celovečerného debutu Učený spor alebo Môj pohlavný život (1996), ktorý vzbudil veľký záujem kritiky. Bez zvýšenej pozornosti medzinárodného publika neprešli ani jeho ďalšie filmy, Esther Kahn (2000) o židovskej herečke žijúcej v Londýne koncom devätnásteho storočia, Mužská hra (2003), adaptácia divadelnej hry Edwarda Bonda s odkazmi na americké filmy 70. rokov o temnej moci peňazí a vysokej politike vo finančníctve, film Králi a kráľovná (2004), postavený na konfrontačných dialógoch (!) bývalých manželov, Vianočný príbeh (2008), zobrazujúci sviatočné rodinné stretnutie v tieni matkinej smrteľnej choroby, či snímka Jimmy P. (2014) o názorovej zrážke moderného antropológa s pôvodným indiánskym obyvateľom Ameriky.

Príbeh sa začína klasicky - rozprávač (hlas Františka Němca) po úvodnom „Bolo, nebolo...“ predstaví dve maličké susediace kráľovstvá – Ružové a Ľaliové, ktoré hraničia s rozprávkovou ríšou - Čiernym lesom. Všade majú svoje problémy s dobrom a zlom a ich rozlišovaním. Napríklad Kubo (Vladimír Polívka) sa napriek naliehaniu kamaráta Mateja (Aleš Bílik) nechce vzdať drobných krádeží. Myslí si, že ako chudobný človek má právo ukradnúť si niečo pod zub. Čo už, ak sa k tomu pripletie aj dajaká tá zlatá minca. Má však smolu, je natoľko nemotorný a ľahkomyseľný, že na to obaja len-len, že nedoplatia životom. Pred hnevom chamtivého vyslanca Theofila (Boleslav Polívka, ktorý prvý raz hrá vo filme so synom Vladimírom ) ujdú kamaráti do Ľaliového kráľovstva. Tam spoznajú krásnu, ale zlostnú a sebeckú princeznú Markétku (Denisa Pfauserová), ktorú neuveriteľne rozmaznal jej kráľovský otec (Jan Hrušinský) a opäť im ide o krk. Východiskom by mohol byť úkryt v Čiernom lese, čo sa však nepozdáva jeho obyvateľom – rozprávkovým

Aby bolo jasné: nevoláme po nudných, umelecky sa tváriacich filmoch, verných pôvodným predlohám. Vieme však, že Defoe rovnako ako Swift v minulosti inšpirovali filmových umelcovi aj zabávačov k dielam, ktoré dokázali byť zábavné a nie úplne plytké zároveň. Belgičan Ben Stasen sa stal neslávne známym prvoplánovými, nedokonale animovanými a ťarbavo vyrozprávanými digitálne animovanými snímkami Cesta na Mesiac 3D a Sammyho dobrodružstvá 1 aj 2. Renomé si trošku napravil hravou a nápaditou rozprávkou o starom kúzelníkovi Dom kúziel (2013), ale nastúpenému trendu nezostal verný a vracia sa ako spolutvorca „animovanej rodinnej komédie“ Robinson Crusoe.

Rozhodol som sa nepozrieť si znova prvý diel Zoolandera, hlavne z obáv, ktoré sa mi potvrdili. Nechcel som mať totiž v čerstvej pamäti všetko to, čo ľudia na prvom diely milujú a čo sa podľa môjho očakávania v dvojke pokašľalo. Rozmýšľam, že túto svoju predvídavosť v budúcnosti využijem, akurát ešte netuším ako. Mal som však počas premietanie dosť času uvažovať nad tým, pretože sa, nanešťastie, jedná o neskutočne nezáživný a nudný film, prešpikovaný viac trápnymi ako vtipnými vtipmi, na čo som si už, bohužiaľ, pri novodobých komédiách a viac-menej aj paródiách, zvykol. Dejovú stránku filmu nemá absolútne zmysel rozoberať, pretože zápletka, ak sa tento pokus o scenár dá vôbec zápletkou nazvať, je tak plytká, je až na smiech. V konečnom dôsledku je to úspech, pretože aspoň niečo bolo na smiech.

 Výrazný predstaviteľ rumunskej „novej vlny“, ktorého s očakávaním vítajú na medzinárodných festivaloch zvučných mien, predovšetkým v Cannes, zostal verný svojej téme (skúma správanie obyčajného človeka, do života ktorého vtrhne nečakaná udalosť) i poetike (realisticky, až dokumentárne verne zobrazuje jeho každodenný život, pod povrchom ktorého ako láva v sopke buble dráma). Radu Muntean (1971) debutoval v roku 2002 filmom Fúria – Zúrivosť, obrazom nelegálnych automobilových pretekov. Jeho medzinárodne hojne oceňovaný druhý film Papier bude modrý, nakrútený o štyri roky neskôr podľa skutočnej udalosti, bol dokumentárnou rekonštrukciou jedného dňa v zlomovom roku 1989, keď v chaose po páde diktátorského režimu došlo omylom k zmasakrovaniu vojenskej jednotky. Snímka Boogie (2008), čo je prezývka hlavného hrdinu, ukazuje na základe nočného flámu troch bývalých spolužiakov nemožnosť vrátiť sa do mladosti. A napokon film Utorok po Vianociach, o ktorom sme písali vo Filmpresse v roku 2010, je nesentimentálnym obrazom manželského trojuholníka.