Osobne zastávam názor (napríklad spoločne so scenáristkou Lindou Aronsonovou), že životopisné snímky, snažiace sa zobraziť život osobnosti v jeho komplexnosti, čiže buď od detstva (častejšie od študentských rokov) až po starobu, smrť, prípadne dosiahnutie výrazného úspechu, často trpia nedostatkom dramatičnosti.
Ich autori totiž často zamieňajú celý život za celistvý dramatický príbeh, ako sa tomu stalo napríklad pri neživotnej a povrchnej Teórie všetkého (r. James Marsh, 2014) o fyzikovi Stephenovi Hawkingovi. Túžba zahrnúť do jedného filmu všetko, čo daná osobnosť zažila a s kým zaujímavým sa stretla, býva často slepou uličkou, smerujúcou k nude a neprekreslenosti charakterov. Jedným z riešení je vyzdvihnutie najzaujímavejšieho, prípadne aj viacerých období života, pre osobnosť najvýznačnejších, najcharakteristickejších, alebo najkrízovejších (napríklad Kod Enigmy, r. Morten Tyldum, 2014, Steve Jobs, r. Danny Boyle, 2015). Potom je dôležité si stanoviť, akým spôsobom budeme na protagonistu nahliadať. Americký režisér s taliansko-írskymi koreňmi Abel Ferrara sa týmito "správnymi" pravidlami striktne riadil a v prípade svojského náhľadu na postavu slávneho talianskeho scenáristu, filmového teoretika a režiséra Piera Paola Pasoliniho (1922-1975) zvolil snáď až prehnane extrémny autorský prístup. Ale po poriadku.