Recenzie 2016

Tí sa navyše rozhodli pristúpiť k športovému dokumentu inovatívne a nepostaviť film na klasických šablónach o „vzostupe a páde“, prekvapivom víťazstve outsiderov, či prostom zobrazení cesty za víťazstvom. Vo svojom filme sa rozhodli zamerať hneď na oba spomínané úspechy slovenského futbalu – víťazstvo na Majstrovstvách Európy z roku 1976 a postup do osemfinále na rovnakom podujatí, akurát z roku 2016. Spolu s tým nazreli tvorcovia aj do súkromných životov staršej i mladšej generácie. To im umožnilo vytvoriť diferencie medzi oboma režimami i osobnými životmi.

Do vedúcich postavení verejných inštitúcii boli dosadzovaní Nemci. Od verejných zamestnancov sa vyžadovala komunikácia v nemčine. Bola zrušená armáda a bezpečnostný aparát bol nahradený Gestapom. Obmedzenia sa dotýkali všetkých oblastí verejného života. Počet študentov gymnázií klesol takmer o dve tretiny a kultúrny život bol podriadený záujmom nemeckej propagandy. Obyvateľstvo sa proti nemeckej okupácii všemožne búrilo. Bojkotovalo všetky nemecké média - týždenníky, rozhlas, filmy aj divadlo, organizovali sa rôzne púte, demonštrácie a manifestácie.

Tvorcovia pracujú s vynechávaním dôležitých informácií v sujete, aby divákov na konci ohúrili prekvapivým záverom (Šiesty zmysel, 1999), deje nám rozprávajú nespoľahliví rozprávači (Obvyklí podozriví, 1994), ocitáme sa v príbehoch vnútri príbehov (Existenz,1999, Slová, 2012). Vzájomne prepletené dejové línie sú rozprávané nechronologicky (21 gramov), prípadne reverzne (Memento, 2000) a ,pochopiteľne, v žánri science-fiction neustále skáčeme v čase a sme svedkami časových paradoxov (Primer, 2004). Tvorcovia nemusia až tak spoliehať na komerčný výsledok v kinách, pretože vďaka potrebe opätovných zhliadnutí sa ich "mindfuck" diela stávajú zdrojom nekonečných "krčmových" a internetových diskusií a postupne získavajú prostredníctvom domácich nosičoch kultový status. Špeciálne práve túto jeseň pociťujem, akoby sa s podobnými filmami v našich kinách roztrhlo vrece. Prvý kontakt, Neon demon, ale aj Účtovník a predovšetkým najnovšie Nočné zvieratá budú ešte nejaký čas rezonovať v mysliach svojich divákov v snahe o pochopenie "tej správnej" interpretácie a korektného zoradenia časovej chronológie udalostí.

Častými témami Sokurovových filmov sa stali blízkosť smrti, láska a deštrukcia, stret človeka a dejín, ale aj postavenie Ruska na mape sveta. Sokurov je však rovnako režisérom dokumentárnych filmov – veď začínal v štúdiu populárno-vedeckého filmu. Počas svojej tvorby ich nakrútil desiatky a vo všetkých sa snažil obchádzať zaužívané dokumentárne postupy, kombinovať realizmus s nadpozemskosťou a vkladať do nich niečo archetypálne a nemenné. Nie je tomu inak ani v prípade jeho najnovšieho filmu Frankofónia - svojráznej eseje o parížskom Louvri, sile umenia a múzejníctve ako takom.

V centre pozornosti je trinásťročná Julia a jej dvaja mladší súrodenci – Ida a Sindre. Všetci traja žijú s matkou v Bode, kam sa presťahovali len nedávno, kým ich otec ostal pracovať v Stavangeri. Všetci traja si pomerne ťažko zvykajú na nové prostredie a vrcholí to tým, že osemročný Sindre utečie priamo zo školy na letisko, kde pracuje ich matka. Tam sa od jedného z pilotov dozvedajú, že najbližšia helikoptéra má namierené do Stavangeru a len o pár okamihov neskôr sa na nej ocitajú ako čierni pasažieri. Lenže čo sa nestane – helikoptéra má v konečnom dôsledku namierené niekam inak a skôr než si deti uvedomia svoj omyl, ocitajú sa odkázané sami na seba v neznámom prostredí.

Píše sa rok 1926 a do New Yorku prichádza na lodi akýsi čarodejník, s tajuplne pôsobiacim kufríkom. Ako sa veľmi rýchlo ukáže, v tomto kufríku sa nachádza minimálne jeden tvor, ktorý nepatrí do sveta ľudí a, ako inak, podarí sa mu uniknúť. Čarodejník, nazývaný Mlok Scamander, ho, našťastie, spacifikuje skôr, ako môže spôsobiť výraznejšie škody, lenže stačí jedna nešťastná výmena batožiny a začína sa odznova. Súčasne s tým, ako do ulíc unikne pár ďalších tvorov, však začína New York sužovať aj niečo iné, čo má zdanlivo súvislosť s danou udalosťou. Alebo nie?

Je všeobecne známe, že Müller trpí psychickou poruchou, známou pod nepresným názvom maniodepresívna psychóza, ktorá mu už roky komplikuje život a sťažuje aj tak náročnú prácu pri komponovaní, nacvičovaní, nahrávaní a koncertnom predvádzaní piesní. Tento hudobníkov handicap je vo filme zobrazovaný opakovane a patrí medzi jeho najsilnejšie scény. Divák doslova trpí spolu so spevákom, sledujúc jeho – občas márny – boj s chorobou, úpornú snahu prekonať depresiu a nemohúcnosť, postaviť sa na javisko pred stovky divákov, pričom už vystúpenie na scénu po príkrych schodoch sa zdá nezvládnuteľným problémom. Keď sa mu to napokon podarí a on skôr šepká do mikrofónu, ako spieva svoj slávny Otčenáš, ťažko sa ubrániť dojatiu. Nie je to totiž vopred naplánovaná manipulácia s divákom, ale obnažená bolesť citlivej duše. Priamy rozhovor s Bohom, ktorému kladie zúfalé otázky.

Príbeh jeho života (odohráva sa hlavne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia) je základom knihy i filmu a dozvedáme sa ho akoby sprostredkovane. Rozpráva ho totiž jeho mladší brat - lekár Jerry (Rupert Evans) svojmu spolužiakovi, osamelému 62-ročnému spisovateľovi Nathanovi Zuckermanovi (David Strathairiv) na stretnutí absolventov strednej školy  po 45-tich rokoch. Zhodou okolností práve v predvečer Švédovho pohrebu. Nuž a spisovateľ Švédov príbeh podáva ďalej.

Dopozerali preto, lebo nastoľuje veľmi presne a adresne otázky, ktoré sa nás všetkých dotýkajú. Závažnosť výpovede však každému dôjde až po istom časovom odstupe a nikto potom neľutuje čas strávený v kine. Pozrela som film ešte raz a moje prvé dojmy sa potvrdili, ba dokonca umocnili. Mimochodom snímka je kandidátom na Oscara za Rumunsko. Zaslúžila by si ho, ale režisér si predsa len zbytočne dlhou minutážou, skoro na hranici únosnosti, uškodil. To bol možno aj dôvod, prečo z Cannes odišiel bez ceny.