Recenzie 2016

O tom niet pochýb, keďže ide oficiálne o prvý film robený výhradne z pohľadu prvej osoby. „Nesmrteľný“ polorobot, ženúci sa za záhadným záporákom, so schopnosťami, za aké by sa nemuseli hanbiť ani marvelovskí superhrdinovia, vyzerajúcim ako Kurt Cobain (dúfam, že toto nebol zámer). To tu ešte asi naozaj nebolo (alebo žeby?). Čo je však najväčšia sranda ? Náš hlavný hrdina nám po celý čas nepovie ani jedno jediné slovo. Čo slovo, on nevydá ani hlásku. Nebojte sa, nie je to taký veľký spoiler, keďže sa toto „tajomstvo“ dá odčítať už z traileru alebo z prvých piatich minút filmu. O to vôbec nejde. Ide o to, čo nám Henry ako divákom ponúka.

Faktom je, že Charlie Chaplin (1889 - 1977) zomrel vo Švajčiarsku a 1. marca 1978 sa jeho rakva aj s pozostatkami stala korisťou zlodejíčkov, ktorí žiadali výkupné. Boli vraj tak nešikovní, že nebol problém ich zatknúť. Xavier Beauvois sa však len voľne inšpiroval týmto škandálom a jeho páchateľmi sa stali švajčiarsky podvodníček Eddy Ricaart a Arab Osman Bricha. Príbeh sa začína prepustením Eddyho (Benoit Poelvoorde) z väzenia, s ktorým sa dozorca lúči slovami : A nešaškuj! Čaká na neho hádam jediný priateľ, pracovitý, ale chudobný Arab Osman (Roschdy Zem). Osman mu je zaviazaný, raz mu veľmi pomohol, a nedokáže nechať priateľa v štichu. No to nie je po chuti jeho peknej a chorej manželke, ktorá vie, že Eddym sú vždy problémy. Lenže nepomôže si, lebo leží v nemocnici. Osman býva v karaváne, druhý upraví pre priateľa a spoločnosť im robí Osmnavo múdre a inteligentné sedem ročné dievčatko. Dieťa si podvodníka obľúbi a keď (čert vie odkiaľ) prinesie televízor, priateľstvo je spečatené. Má to však aj tienistú stránku Eddy uvidí správy o smrti Charlieho Chaplina a okamžite vie, ako vyrieši  finančné suchoty. Vykopú hrob, ukradnú mŕtvolu, nevidia v tom nič zlé, veď mu už nemôžu ublížiť, a budú za nebožtíka žiadať výkupne. Osman, ktorý sa ako - tak drží nad vodou, zo začiatku tento hazard striktne odmieta, ale keď nemá peniaze na zaplatenie nemocnice, súhlasí. Eddy nemá čo stratiť, iba ak opäť slobodu. Geniálny nápad by si však žiada aj geniálny rozum, a to títo dvaja nemajú. Robia jednu hlúposť za druhou .

Režisér Apichatpong Weerasethakul, ktorý je autorom i Strýka Búnmího, oceneného Zlatou palmou na MFF v Cannes, sa nesnaží svoje rozprávanie priblížiť európskym príbehovým zákonitostiam, výstavbe od expozície po záverečné finále, kauzálnej logike vývoja postáv a deja, či  jeho akejkoľvek časopriestorovej orientácii. Voľne prekračuje hranice medzi svetmi živých a mŕtvych, príbeh nezačína ani nekončí, dejové línie voľne levitujú nad inými dejovými líniami a ich vzájomné väzby sú voľné, asociatívne, ponechané na imagináciu publika.

Príbeh neposedného Michaela Edwardsa (Taron Egerton), ktorého všetci prezývajú Eddie, začína v dobe, keď má malý snílek asi šesť rokov a na nohe má kvôli slabým kolenám ortézu. Doktori a rodina mu od malička vtĺkajú do hlavy, že z neho nikdy nebude športovec, no Eddie túži len po jedinom: dostať sa na olympijské hry a reprezentovať na nich Veľkú Britániu. V čom? To je jedno. V hocijakom športe. Keďže nemá takmer žiadne atletické vlohy, skúša každý existujúci šport. V ničom nevyniká a jeho otec pre neho vidí budúcnosť v stavebníctve, čo Eddiemu príliš nevonia. Keď však jedného dňa pohár trpezlivosti jeho otca pretiekol, Eddie sa podvolí a sľúbi, že s fantazírovaním o olympijáde je koniec. Otec ho so sebou vezme do práce, kde Eddie cez plot spozoruje lyžiarsky zjazdársky svah. O novom smerovaní jeho športovej kariéry je razom rozhodnuté - zimné olympijské hry.

Cath Clarke z Time Out film to okomentovala výstižne. „Zabudnite na všetky vaše obavy. Toto je VIP džungľa.“ Je to tak, bol to totiž do istej miery risk. Je niečo iné adaptovať rozprávkovú klasiku, ktorá si v kľúčových scénach vystačí so živými hercami, ako sa pokúsiť vyvolávať emócie cez hovoriace zvieratá. Hlavný hrdina, Mauglí, je síce človek z mäsa a kostí, ale je len jedným z dvoch skutočných hercov, čo môžete vo filme zahliadnuť. Takmer všetko ostatné je vytvorené z jednotiek a núl, a to vrátane väčšiny prostredia. O to väčším prekvapením zrejme je, že sa podarilo navodiť dokonalú ilúziu živého sveta.

Rozpočet filmov mal byť maximálne 180 tisíc eur, za čo by síce animátori dali aj život, ale v rámci slovenského hraného filmu, v porovnaní napríklad s Agávou, Krokom do tmy či Rukojemníkom, ide o skutočne malú čiastku. Každopádne je potom vždy otázne, ako sa menší rozpočet prejaví na výslednej kvalite titulov. V prípade filmu Vojtech môžeme hovoriť o „televíznej estetike“, avšak Kandidát si môže pokojne podať ruky s mnohonásobne drahším, hoc uznávam, že výpravnejším Červeným kapitánom. Stanko tak mohol dopadnúť akokoľvek.

Radek Bajgar (1962, Kroměříž) je absolventom Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity v Brne a ako všeobecný lekár pôsobil do nežnej revolúcie. Potom sa venoval novinárstvu v rozličných podobách – spoluzakladal časopis Reflex, do ktorého sa po dvoch desaťročiach vrátil opäť na post šéfredaktora, bol šéfom publicistiky i kreatívnym producentom v televízii Nova, autorsky a producentsky vytvoril prvý český denný seriál Ulica (2005), na konte má scenár i réžiu romantického televízneho filmu Villa Faber (2011) i komediálneho seriálu o vodníkoch Neviditeľní (2014). Scenár svojej filmovej prvotiny Teória tigra písal sám, no po niekoľkých verziách prizval osvedčenú spolupracovníčku Mirku Zlatníkovú, lebo cítil absenciu ženského pohľadu na partnerské vzťahy a revoltu mužov v nich. Film je tragikomédia, v ktorej sa pod úsmevným povrchom skrývajú vážne témy – hľadanie zmyslu života, šťastia a hraníc slobody.

V tom čase sa o všetkom, viac-menej z politických dôvodov, mlčalo. Až omnoho neskôr sa publicista Roman Cílek  pokúsil  tento prípad zmapovať (medzi iným napísal v roku 2003 knihu Oprátka za osm mrtvých a v roku 2010 ju doplnil a nazval Zabíjela, protože nevědela žít). Filmového spracovania sa príbeh dočkal až teraz v koprodukčnom čiernobielom projekte Ja, Olga Hepnarová, ktorý je hraným scenáristickým i režijným debutom Tomáša Weinreba a Petra Kazdu. Napriek istej kontroverznosti zaujal kritiku i publikum už pri svojom festivalovom uvedení, či to bolo začiatkom roka v Berlíne alebo pri marcovom otvorení Febiofestu v Bratislave. Od polovice apríla sa s ním stretávame v  slovenskej distribúcii.

Arogantný hlupák – hotová pohroma. Túto základnú poučku rozviedli dvaja panáčikovia od premiéry v roku 1976 už viac ako deväťdesiat ráz. Domáci majstri sa s nadšením, entuziazmom a neobyčajnou vynachádzavosťou púšťajú do akejkoľvek domácej práce: voda, elektrina, dlaždice, podlahy, ošetrovanie stromov a rastlín… Všetko dokážu obrátiť na tragédiu, zmar a skazu.