Recenzie 2016

Súčasne tiež podnietil vznik viacerých uznávaných hraných filmov ako United 93, Babel, či Sila priateľstva. Je však celkom zaujímavé, že udalosti v samotnom Afganistane ešte donedávna nepriťahovali až takú pozornosť režisérov hraných filmov. Pokiaľ si situáciu opätovne porovnáme s pomerne blízkou (vzdialenosťou, obdobím i prostredím) vojnou v Iraku, kde výrazne rezonovalo hneď niekoľko diel, ako Mendesov Mariňák, Bigelowovej Smrť čaká všade, Greengrassova Zelená zóna či De Palmovo Redigované, uvedomíme si, že téma to bola tak trochu nevyužitá. Takto námatkovo si spomeniem len na snímky Bratia a Medzi dvomi svetmi. Ďalší príspevok do diskurzu teraz priniesol Tobias Lindholm svojim filmom Boj, ktorý sa venuje problematike vojnového aktu, vykonaného pod tlakom nepriateľskej paľby, a tiež problematike morálky pri otázke, či sa priznať k pochybeniu a ísť do väzenia.

V expozícií filmu Vtáci a ľudia sa režisérka Pascale Ferran skvele pohráva práve s touto myšlienkou, keď vidíme viacero postáv na jednom mieste, počúvajúcich odlišnú hudbu a premýšľajúcich o úplne odlišných veciach. Ak by sme však šli hlbšie, možno by sme zistili, že majú predsa len niečo spoločné. Možno, že žijú v stereotype a chcú sa z neho vymaniť, len nevedia ako, možno im chýba láska, možno túžia „iba“ po šťastí a slobode. Práve po tých veciach, ktoré je v živote najťažšie získať.

Jeho tvorca, režisér a scenárista Dušan Klein (vlastným menom Július) sa narodil v roku 1939 v Michalovciach na Slovensku. Keďže pochádza zo židovskej rodiny do jeho spomienok na detstvo patrí i pobyt v koncentračnom tábore Osvienčim. Neskôr žil v Čechách, kde sa ako detský herec po prvý raz objavil pred kamerou  v postave cigánskeho chlapca vo filme Môj priateľ Fabian. Po absolvovaní štúdia réžie na pražskej FAMU sa venoval viac-menej nakrúcaniu kriminálok a detektívok pre film i televíziu. Zlom nastal, keď sa mu v osemdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Amatéri. Šlo o prozaickú prvotinu  českého lekára Ladislava Pecháčka (1940). Stal sa z nej základ  príbehu „básnikov“ a z oboch pánov sa stali dlhoroční spolupracovníci a priatelia (spolu nakrútili aj oceňovaný  príbeh z protialkoholickej liečebne Dobré holuby sa vracajú).

Podpora zo strany Spojených štátov nie je z tých, ktoré by si Američania dali v Bielom dome zarámovať. Ani vyvedenie krajiny z hyperinflácie a nutné reformy totiž nemohli pred svetom zakryť fakt, že Pinochetov režim sa príliš nelíšil od toho nacistického. Film Floriana Gallenbergera Kolónia aj na túto skutočnosť nepriamo upozorňuje. Ale žiaden strach, základné informácie dostane divák prehľadne naservírované hneď v úvode a dovysvetlené štýlom "čo nám hovoria učebnice dejepisu" počas záverečných titulkov. Spravodlivosti nakoniec bolo učinené za dosť. V rámci možností....

Dej sa odohráva v období niekoľkých májových dní pred a počas osláv Dňa matiek v jednom americkom meste (nakrúcalo sa v Atlante) a jeho protagonistkami sú  predovšetkým matky. Postupne spoznávame ich príbehy. Napríklad rozvedená Sandy (Jennifer Aniston) sa nevie vyrovnať s tým, že manžel sa znovu oženil s omnoho mladšou partnerkou a bude sa s ňou musieť deliť o lásku  svojich dvoch synov. Šťastne vydatá mama Jesse (Kate Hudson) má zas komplikovaný vzťah so svojimi konzervatívnymi rodičmi. Tají pred svojou mamou Flo (Margo Martindale), že sa už pred niekoľkými rokmi vydala za Inda, s ktorým má tmavé dieťa, rovnako ako jej sestra Gabi (Sarah Chalke), že je lesbička a so svojou partnerkou vychovávajú syna. Lenže zrazu ju rodičia prekvapia  nečakanou návštevou...

V úvodnom preslove nám Christy Beamová (Jennifer Garner) kladie otázku: Čo je to zázrak? Je to, podľa jej vlastných slov, zrejme niečo, čo nedokážeme vysvetliť vedecky a čo sa stalo aj napriek tomu, ako málo pravdepodobné bolo, že sa to stane. Presne to je prípad jej dcéry Anny (Kylie Rogers), ktorá sa nevysvetliteľne vyliečila z nevyliečiteľnej choroby a zanechala vo vzduchu visieť obrovský otáznik. Existujú vážne zázraky?

Hollywood sa v poslednej dobe možno až utápa v zbytočných remakoch, či pokračovaniach na úkor originálnych látok. Lovec: Zimná vojna však nie je z istého uhla pohľadu až tak zbytočným sequelom. Možno aj preto, že Snehulienka sa v ňom vôbec nevyskytuje a dej sa zameriava výhradne na Hemsworthovu postavu lovca. Rozhodnutie vyšachovať Kristen Stewart zrejme súviselo aj s jej aférou s režisérom pôvodného filmu, ale v konečnom dôsledku to neprekáža. Aj preto, že vdovec a opilec Eric, oháňajúci sa sekerou, bol už od začiatku zaujímavejší ako Snehulienka, no až tak veľa sme sa o ňom nedozvedeli.

Protagonistami príbehu sú dvaja mladí ľudia, ktorí sa náhodne stretli na newyorskej železničnej stanici. Brooke (Alice Eve) sa z istých dôvodov musí dostať domov do Bostonu prv než sa vráti jej manžel zo služobnej cesty. Lenže zmešká posledný nočný vlak a navyše ju tesne predtým okradli. Stanicu zatvárajú až do vypravenia prvého ranného vlaku, a tak sa ocitne na ulici bez peňazí, bez dokladov, v meste, kde nikoho nepozná. Džezový hudobník Nick (Chris Evans) sa jej rozhodne pomôcť, hoci je v meste tiež iba na návšteve, prišiel sem na dôležitý konkurz, ktorý ho čaká na druhý deň a ešte predtým sa chce stretnúť so svojou expriateľkou, hoci si zaňho už očividne našla náhradu.

Svoju recenziu začínam netradične citátom zo šesťdesiatych rokov, citátom slovenského režiséra Dimitrija Plichtu v tlači pri príležitosti uvedenia filmu Šerif za mrežami (1966) do slovenských a českých kín. Pa prvé preto, že tento relatívne slávny a uznávaný slovenský film o trestnej činnosti mládeže mi viac krát počas sledovania Hlavu hore zišiel na um, po druhé preto, že tento citát vystihuje niečo, čo mala a mysli aj režisérka Emmanuelle Bercot.