Recenzie 2016

Smutnou inšpiráciou tvorcu bolo umieranie a smrť matky, ktoré sa odohralo v čase nakrúcania filmu Máme pápeža. Nanni Moretti však tentoraz nezobrazil priamo seba, ale vytvoril svoje alter ego v podobe ženskej hrdinky. Do úlohy filmovej režisérky obsadil populárnu taliansku herečku Margheritu Buy (1962), ktorá sa počtom rozličných cien (22) a nominácií na ne (15) delí v krajine o prvenstvo s Virnou Lisi, a sám sa uspokojil s úlohou jej obetavého brata. Margherita (krstné mená hrdinky a jej predstaviteľky sú totožné) je päťdesiatnička s neuspokojivým osobným životom. Je rozvedená a rozchádza sa aj s priateľom, jej dcéra žije u otca, s matkou si nerozumie a brata iba využíva. Nedarí sa jej ani v práci pri nakrúcaní sociálnej drámy z robotníckeho prostredia. Situáciu okrem neoriginálneho námetu komplikuje aj údajne neschopný štáb, zle vybraný komparz a najmä americký herec Barry Huggins, ktorého stvárňuje populárny a všestranný John Turturro, známy z plodnej spolupráce s režisérmi Spikom Lee a bratmi Coenovcami. Barry je egocentrik s bujnou fantáziou (jeho najfrekventovanejšími výmyslami sú historky o nakrúcaní s Kubrickom), nevie si zapamätať ani najkratšie repliky a neustále sa predvádza ako hollywoodska hviezda, vnášajúc do drámy vítané komediálne prvky. Margherita ho jednoducho nezvláda, tak ako nezvláda svoj život, do ktorého navyše razantne vstúpi matkina choroba a postupné odchádzanie. 

V Alžírsku sa v roku 1954 začínajú šíriť rozbroje medzi pôvodným moslimským obyvateľstvom a francúzskymi kolonizátormi. Pri pohorí Atlas, v zaostalej a vyprahnutej časti Alžírska, vyučuje miestne deti muž európskeho pôvodu menom Daru. Keďže väčšina mužov má na starosti prebiehajúce nepokoje, dostane Daru, ako bývalý vojak, za úlohu odviesť na súd dedinčana Mohameda, obvineného z vraždy svojho bratranca. Prenasledovaní dedinčanmi, hnanými vpred krvnou pomstou, musia prejsť cez údolie, v ktorom úradujú povstalecké jednotky a vládne drsná príroda.

Už z prvých záberov je zreteľne vidieť autentickosť, s akou bolo natáčanie filmu poňaté. Prvý stret ruskej armády s čečenskými civilistami máme možnosť sledovať tak povediac ,,z prvej ruky” prostredníctvom kamery v rukách jedného z ruských vojakov. Scenéria vojnou spustošenej dediny naháňa hrôzu, rovnako ako výkriky nevinných ľudí trpiacich neutíchajúcimi bojmi a vyčíňaním, drancovaním a znásilňovaním zo strany Rusov. Vyvraždenie svojej rodiny sleduje z okna neďalekého domu deväťročný Hadži so svojím mladším bračekom, ktorého drží na rukách. Malý začne po streľbe zo samopalu plakať, čo spozoruje jeden z ruských vojakov. Hadži sa skryje a keď ho Rus v dome nenájde, v domnení, že celá jeho rodina je mŕtva, zbalí si najnutnejšie veci a uteká so svojím bratom z dediny. Je však veľmi malý a nedokáže sa oňho postarať, rozhodne sa preto, že ho nechá pred dverami domu inej čečenskej rodiny. Táto scéna je veľmi emotívna a citlivejší diváci budú mať problém ubrániť sa slzám. Hadži na dlhej ceste prekonáva množstvo nebezpečných situácii a hliadok nepriateľských vojsk, kým ho nenaložia na korbu nákladného auta unikajúci Čečenci. Odvezú ho do bezpečia štvrte neďalekého mesta, ktoré funguje ako provizórny utečenecký tábor. Tu však situácia pre Hadžiho nie je o nič priaznivejšia - je sám, hladný a v strachu a smútku za rodinou rezignuje a nekomunikuje s okolím.

Ja viem, znie to trochu podobne ako tie preafektované nahraté komentáre k upútavkám v televízií, na ktorých sa vždy všetci smejeme. Ja si však tento krát nerobím srandu. Sú komédie trápne, príšerné, vyslovene nechutné a potom také, pri ktorých vychádzate z kina spokojný a vysmiaty ako batoľa, po tom, čo dostane mamin prsník. Toto je jedna z nich. A keď už sme pri tých deťoch, práve tie sú akýmsi ťažiskom tohto filmu. Mac a Kelly majú jedno na krku, druhé čakajú, no pritom sú oni sami srdcom aj dušou deťmi tiež. Tak isto ako aj vyrysovaný Teddy, nepremýšľajúci nad tým, čo bude zajtra, nie to ešte o pár rokov. A taktiež netreba zabudnúť na už spomenutú partiu dievčat. A máme tu vlastne krásny paradox. Film o deťoch, avšak nie pre deti. Zatiaľ čo predošlý diel bol viac menej určený adolescentom (najmä tím, čo majú napozerané filmy ako Trávička zelená, Zack a Miro točia porno, Superbad, či Nabúchaná), alebo adolescentkám, ktoré prilákalo do kina už spomenuté vyrysované telo Zaca Efrona, pokračovanie sa skôr nesie v duchu akéhosi „vyrovnávania sa“ s úlohou rodiča, s odstupom času a skôr sa v ňom, nájdu možno mladí rodičia trpiaci rovnakými starosťami, polemizujúci nad tým, či sú dobrí rodičia, alebo čo tento pojem vlastne znamená.

Rovnako sa stalo zvykom, že ak producenti investujú do reklamy viac ako do nakrúcania, sami  oprávnene nie sú presvedčení o kvalite svojho produktu a boja sa, že bez masívnej propagácie sa ich tovar na trhu nepresadí. V prípade digitálne animovanej snímky Angry Birds vo filme to znamenalo 80 miliónov dolárov na nakrúcanie a ďalších sto na spracovanie verejnosti. I to zvykneme chápať ako varovanie, že tvorcovia filmových snov svoj výrobok chápu ako tovar, marketingový produkt. To zákonite znamená špičkovú formu, no zároveň absenciu formálnych či obsahových experimentov, málo rozprávačského novátorstva a neveľa originality. Len za žiadnu cenu nevybočiť z radu.

Balade Polednice sa dostalo, ako všetci vieme, takmer doslovného a extrémne štylizovaného filmového prepisu v rámci poviedkového filmu Kytice pod režijnou taktovkou F. A. Brabca už v roku 2000. Preto nebol dôvod, aby sa história opakovala a jednoduchému príbehu, odohrávajúcemu sa počas pár okamihov behom poludnia jedného dňa, bolo pridaným zopár dejových motívov k dosiahnutiu celovečernej stopáže. Všetko sa muselo takpovediac prekopať. Samirov scenár nám ukazuje Elišku, ženu okolo štyridsiatky, ako prichádza so svojou dcérkou po rokoch do rodnej dediny svojho muža. Rýchlo si skladáme so sujetu tragickú históriu rodiny. Eliška a jej dcérka sa postupne zoznamujú s obyvateľmi dediny. Začínajú sa medzi nimi odvíjať komplikované vzťahy a z niektorých postáv pôjde strach. Všetko má svoju príčinu a Eliška sa postupne dozvedá viac, akoby chcela. Miestne prostredie, nie príliš vhodné pre mladé rozpadnuté rodiny a sužované nepríjemnou horúčavou, začína "účinkovať" na psychiku hlavnej hrdinky.

Navyše sa ukáže, že hodiny akvagymnastiky, ktoré Kevin navštevuje, mu v zhadzovaní prebytočných kíl vôbec nepomáhajú, ba naopak, on naďalej priberá. Matka ho vychováva sama, chlapec má dve sestry a žiadny mužský vzor. V škole ho ostatné deti šikanujú a vysmievajú sa mu. Svoj voľný čas teda trávi poflakovaním sa po vonku so svojim kamarátom Moukombim a, samozrejme, jedením a následným naberaním ďalšej nezdravej váhy. Všetko sa však akoby zázrakom zmení v jedno slnečné popoludnie. Kevin sa na ihrisku zadíva na chudého a šlachovitého chlapíka, z ktorého ide strach a budí v ňom rešpekt. Učí svojho psa rôzne povely a svojim drsným hlasom vykrikuje na ovčiaka nemecké výrazy, ktorým Kevin nerozumie. “Nemčina je pre psy zrozumiteľnejšia,” tvrdí Patrick. Vysvitne, že Patrick je ochrankár v miestnom nákupnom stredisku, kam Kevin často chodieva so svojou mamou a dvoma sestrami. Okamžite ho zaujme strážny pes Rocco, a tak kladie Patrickovi množstvo otázok o výcviku, armáde a elitných jednotkách, ktoré tiež využívajú psy. Svojou neodbytnosťou a tým, že je dostatočne otravný, docieli to, že mu Patrick navrhne, že ho bude cvičiť, tiež po vojensky.

 Na druhej strane, kto ju nečítal, nebude ochudobnený o nič. Marvel už skôr avizoval, že filmové adaptácie jeho látok sa budú uberať trochu iným smerom a nie je tomu inak ani v tomto prípade. Nový Captain America: Občianska vojna si z titulnej občianskej vojny vypožičiava len zopár superhrdinov a ich ústredný konflikt záujmov. Prekáža  to? Vonkoncom nie, desiatky rôznych postáv by sa ani nemohli zmysluplne podeliť o obmedzený priestor, nehovoriac o tom, že práva na viaceré z nich už patria iným spoločnostiam. Všetko z toho je v konečnom dôsledku irelevantné a vernosť predlohe nemusí nikoho zaujímať. Nie, pokiaľ film dokáže stáť na vlastných nohách, čo sa novému Captainovi darí znamenite.

Autori filmu, okrem Perrina aj jeho stáli spolupracovníci, scenárista a režisér Jacques Cluzaud a odborný poradca Stéphane Durant, chceli teda vzdať hold „zeleným pľúcam sveta“, ukázať ich mnoho tisícročný vývoj a život tamojších obyvateľov – divých zvierat, ako aj zobraziť súboj s ľudskou civilizáciou, v ktorom les ťahá za kratší koniec. Z výsledného, takmer stominútového filmu vyplýva, že sa akoby nevedeli rozhodnúť, aký žáner pre svoje vedecky podložené empirické skúsenosti zvoliť. Veľkolepá kamera, dokonale zosúladená s hudbou, nezvyčajná, v porovnaní s reálom až predimenzovaná zvuková stopa, veľkorysé výtvarné riešenie prírodných panorám – to všetko vraví v prospech filmovej básne, akou bolo aj Putovanie vtákov (2001), úspešný spoločný film spomínaných autorov, ktorý sa zaobišiel bez slovného sprievodu. V Príbehu lesa sa komentár nevyrovnanej úrovne, ktorý číta populárny český herec Tomáš Hanák, pohybuje od stručných faktov cez mierne patetické výroky až po záverečný morálny apel na súčasníkov, aby uzavreli nové spojenectvo s nemými obyvateľmi lesov, keďže tí majú tiež právo na svoj životný priestor. Sprievodné slovo má vraj pomôcť najmä detskému divákovi lepšie porozumieť idei diela, nie je však isté, či takýto divák pochopí stručný exkurz do dejín zemegule, osobitne Európy, a či ho skôr nezmätú české názvy predvádzaných zvierat, vtákov a plazov, nie vždy identické s ich slovenskou jazykovou podobou. Komentár vo filme Príbeh lesa je na jednej strane príliš kusý a na získanie nových poznatkov o našej planéte nedostatočný, na druhej strane vstupy moderátora do obrazov, ktoré divák vníma dostatočne jasne cez svoje emócie, pôsobia rušivo. Je to zrejme daň za edukatívnu funkciu diela, podobne ako letmé ukážky niekdajších obyvateľov Zeme v dobových kostýmoch, ktoré v profesionálnom, vizuálne-akusticky premyslenom dokumente pôsobia trochu amatérsky.