Recenzie 2016

Trvalo však pomerne dlho, kým sa dali kolesá výroby konečne do pohybu. Tento krát bola však situácia trochu iná - priameho dozoru sa ujala spoločnosť Blizzard, ktorá stála za vznikom hernej ságy. Blizzard nechcel nič ponechať na náhodu  a rázne nie povedal aj kultovému režisérovi brakových herných adaptácií Uwemu Bollovi. Nakrúcanie sa začalo až v roku 2014 a hoci sa okolo projektu istý čas točil Sam Raimi, ten nakoniec pripadol talentovanému Duncanovi Jonesovi. Syn zosnulého Davida Bowieho sa vôbec netajil, že je fanúšikom populárnej ságy, ktorá sa stihla rozvinúť aj v množstvo sprievodných kníh. Doposiaľ najambicióznejšia herná adaptácia tak vstupuje do kín práve pod jeho vedením a určite to nebola zlá voľba.

Absolvent práva a úspešný podnikateľ Okhwan Yoon sa v roku 2001 rozhodol ukončiť svoj dovtedajší spôsob života a vydal sa na cestu okolo sveta na svojom bicykli. V priebehu desiatich rokov prešiel viac ako 192 krajín. Na tejto ceste ho vpred hnali politické ciele: snaha mierovou cestou opätovne spojiť Severnú a Južnú Kóreu.

Ed má všetkého dosť, dokonca ho v spánku prenasleduje neznámy temný démon, ktorý, ako sa časom ukáže, sa v nočných morách zjavuje aj Lorraine. Tá má z neho oveľa väčší starch ako Ed, pretože počas jednej zo svojich vízii uzrela Edovu smrť, rovnako ako pred siedmimi rokmi (možno si spomeniete na scénu z jednotky, na kamerovom zázname sa jej pri vyháňaní diabla dotkol jeden muž a Lorraine veľmi kričala, Ed dokonca spomínal, že osem dní nevyšla z izby – vtedy mala víziu o jeho smrti po prvý krát). Od nepríjemných snov o ich vlastnom démonovi ich dostane až prosba cirkvi o pomoc s prípadom jednej rodiny z Londýna. Slobodnú matku a jej štyri deti máta duch starého Billa Wilkinsa, vyše sedemdesiatročného bývalého obyvateľa domu, ktorý pred pár rokmi zomrel vo svojom kresle priamo v obývačke. Rodina sa nič netušiac do domu nasťahovala a obstarožné kreslo si nechala. Billov duch je však nespokojný s tým, že sa po jeho dome poneviera toľko cudzích ľudí a rozhodne sa to riešiť po svojom. Cez jedenásťročnú Janet začne rodine znepríjemňovať

A aby som nezabudol, váš najlepší kamarát (tiež panic) je už tak zúfalý, že si neváha zavolať prostitútku, len aby „o to“ prišiel. Hlavný hrdina, sedemnásťročný Edoardo, by o tom všetkom vedel rozprávať. Duccio Chiarini si zvolil pre svoj hraný dlhometrážny debut celkom netradičnú a pre niekoho, možno aj mierne kontroverznú tému, avšak práve vďaka tomu, svojským a celkom originálnym spôsobom prispieva do dlhého radu filmov o dospievaní, kde hlavným cieľom postavy, či postáv, je mať už konečne sex (a najlepšie so svojim vysnívaným dievčaťom). Zatiaľ čo americké komédie tohto typu bývajú poväčšine maximálne uletené, bláznivé a občas až príliš nerealistické a preštylizované, pre film Short Skin je príznačná akási obyčajnosť, autentickosť  a tiež monotónnosť. Edoardo je nezaujímavý, ničím výnimočný (ak nerátame jeho chúlostivý problém), stále zhrbený, vychudnutý chalan, pôsobiaci znudene, apaticky. Jeho postava je skvele napísaná (pevný charakter, prepracovaná psychológia), avšak predsa je tu malý problém. Scenáristická trojica – režisér Duccio Chiarini, Ottavia Madeddu a Marco Pettenello, akoby zabudli dodať to isté aj ostatným, vedľajším postavám. Tie niekedy pôsobia ako umelé bábky z dreva a ich motivácie sú občas ťažko uveriteľné. Platí to najmä v prípade dvoch „súperiacich“ dievčat Bianci a Betty.

Podobne ako jeho vrstevníci Spike Jones a David Fincher, ani Michel Gondry sa nevydal na cestu mainstreamovej tvorby, ale ponúka príbeh založený na postavách solitérov vymykajúcich sa začleneniu do akejkoľvek skupiny. Jeho filmovým debutom bola snímka o tom, že všetci ľudia myslia koniec koncov na to isté (sex) Human nature (2001) s Patriciou Arquette a Timom Robbinsom v hlavnej a vedľajšej úlohe. Autorom scenára bol nikto iný ako samotný Charlie Kaufman. Napriek nie závratným ziskom, dostáva režisér príležitosť nakrúcať ďalší film so spomínaným scenáristom a s produkčným zastrešením producenta Stevea Golina film Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) s hviezdnym obsadením oskarovej Kate Winslet a Jima Carreyho. To, že jeho filmy nepatria cieľovej skupine ľudí bez imaginácie svedčí aj jeho ďalšia snímka Náuka o snoch (2006), kde hlavný hrdina osciluje medzi kolážovitým svetom snov a realitou. Gondry je autorom jedného z troch príbehov voľne inšpirovaných hlavným mestom Japonska Tokio! (2008). S francúzskou herečkou Audrey Tautou spolupracoval na surrealistickom príbehu lásky, ktorú fatálne zasiahne neznáma choroba vo filme Pena dní (2013).

Sú nimi cynické, akčné „buddy movies“ preplnené hláškami od prvých do posledných minút. Zatiaľ čo sa však filmy ako Smrtonostná zbraň (1987) alebo Poseldný skaut (1991) stali maximálne odzbrojujúcimi akčnými „peckami“, Kiss Kiss Bang Bang (2005) a práve Ostrí chlapci, sú už iba ich slabšou variáciou. Možno bude háčik práve v tom, že pri prvých dvoch spomenutých Black nesedel na režisérskej stoličke, ale písal len scenár. Ten je v jeho tvorbe kľúčový a aj v tomto najnovšom, pri ktorom spojil sily s ešte neznámym Anthonym Bagarozzim, cítiť originálnosť, precíznosť, ale aj provokatívnosť a rebelantstvo.

Ten ju iba produkoval, ale film Jonathana Liebesmana bol takmer na nerozoznanie od Bayovej novšej tvorby typu Transformers. Inými slovami hlučný, chvíľami trochu detinský blockbuster, spĺňajúci všetky kritériá oddychovej zábavy. Na divákov to zabralo a len o dva roky neskôr tu máme pokračovanie skúšajúce presne ten istý recept. Ambície na niečo viac tu nakoniec nikdy neboli, ale potešiteľné  je, že tentoraz to z istého uhla pohľadu vyšlo o niečo lepšie ako predtým.

Na festivale v Cannes sme  trojlístku - Foster, Roberts a Clooney - hovorili veľká trojka. Boli hviezdami festivalu, nehviezdne sa správali a múdro odpovedali. Na festivale hádam nebolo obdivovanejších hercov, i keď ich prišlo, ako vždy, nespočetné množstvo z celého sveta. Jodie Foster netreba hádam osobitne predstavovať, veď kto by si nepamätal slávnu herečku z filmov Mlčanie jahniat, Taxikár, Znásilnenie, Návrat Sommersbyho a mnohé iné. Skôr je v tomto zaujímavejšia je jej režijná tvorba. Ako režisérka sa už v roku 1984 pokúsila o réžiu televízneho seriálu Tales from the Darkside, potom už nasledovali Človiečik Tate (1991), Domov na sviatky (1995), The Beaver (2011) a teraz  si vyskúšala svoje schopnosti na thrilleri Hra peňazí. Jodie je všestranne talentovaný tvorca, veľa sa naučila a veľa už zúročila aj na režijnom poste. Vie, čo chce povedať, aj ako na to. Money Monste čiže Hra peňazí je v podstate film o korupcii, ako sa nezodpovední jedinci zahrávajú s úsporami malých ľudí, ako ich okrádajú, ničia im životy, aby čím viac špinavo zbohatli. Na to, aby sa k tejto téme vyjadrila použila finančnú televíznu show, ktorú moderuje hviezda relácie, cynický moderátor Lee Gates (George Clooney), v spolupráci s producentkou Patty Fenn (Julia Roberts). Uprostred relácie sa zrazu objaví rozzúrený mladý muž Kyle Budwell (Jack O´Connell), vyhráža sa zastrelením moderátora a donúti ho obliecť si vestu plnú výbušnín. Tento chudák totiž zdedil po matke peniaze, o ktoré kvôli machináciám prišiel a viní z toho jednak moderátora, ktorý je podľa neho v službách hlavného vinníka, ale chceš si vybaviť účty najmä so strojcom svojho nešťastia. Ten je vraj vo Švajčiarsku, ale mladý muž sa chce s ním zhovárať. Prosto povedať mu svoje. Situácie je výbušná, nikto neruší, čo sa môže stať a navyše Lee a Patty postupne odkrývajú celosvetové finančné machinácie a hodlajú ich dať na vedomie verejnosti. Teda bojujú o čas v priamom prenose, nielen kvôli oddialeniu katastrofy, ale aj pre odhalenie nekalých obchodných transakcii.

Žiaľ, ani jeden titul nesplnil očakávania či už kritiky alebo publika, i keď  by sa dalo povedať, že svojou autenticitou vyhráva na body dokument. Vychádza totiž zo skutočného stretnutia a rozhovoru, ktorý poskytla herečka v zime roku 1995 vo svojom byte v rakúskom Salzburgu Českej televízii. Presnejšie - známej a aj medzinárodne oceňovanej dokumentaristke Helene Třeštíkovej (1949). Autorka viac ako päťdesiatky dokumentov, väčšinou na tému  medziľudských vzťahov a sociálnych problémov, sa preslávila najmä svojimi časozbernými filmami. Stačí spomenúť tituly z posledného obdobia, ako napríklad Manželské etudy po dvadsiatich rokoch (2005), Marcela (2006) René (2008), Katka (2009) či Mallory (2015). Menej sa vie o jej pedagogickej činnosti, či o tom, že ju v roku 2007 vymenovali za ministerku kultúry ČR. Po konfrontácii s politickou realitou však po šestnástich dňoch abdikovala.