Recenzie 2013

Nakrútil ho americký režisér, scenárista a producent  Nicholas Jarecki (1979). Je rodák z New Yorku, ale netají svoje poľské korene. Začínal  hudobnými klipmi a reklamnými filmami, ale mimoriadny záujem vzbudil knihou o začiatkoch dvadsiatky úspešných filmových režisérov. Tá predurčila aj jeho záujem o filmový dokument, ktorému sa  neskôr úspešne venoval. Medzinárodné uznanie získal napríklad ako producent za film o známom boxérovi Tyson, a v roku 2008  za scenár a réžiu dokumentu Outsider. Keď začal uvažovať o svojom  režisérskom a scenáristickom debute v celovečernom  hranom filme, uvedomil si, že pochádza z rodiny komoditných maklérov, má podnikateľské skúsenosti a zaujíma ho svet vysokých financií. Rozhodol sa pre  akýsi zákulisný pohľad  na život jedného z tých, ktorí sa podpísali pod finančnú svetovú krízu. Tak vznikol v roku 2012 film Arbitrage, ktorý naši distributéri uvádzajú pod  titulom Smrteľné lži.

Dušan Trančík (1946) absolvent FAMU zaujal už svojim absolventskými filmami Fotografovanie obyvateľov domu a Šibenica, za ktoré získal veľa cien. Po týchto brilantných debutoch sa venoval celovečernej tvorbe. K najpozoruhodnejším patria Koncert pre pozostalých, Víťaz, Fénix, Pavilón šeliem, Iná láska, ale aj Mikola a Mikolko a zatiaľ posledný film Zima kúzelníkov. Tvorca sa však venoval naďalej aj dokumentárnej tvorbe, spomeniem napríklad Tisové tiene.  

Nakrútil ho francúzsky režisér a scenárista David Charhon (1972). Pôvodne začínal reklamami, videohrami a krátkymi filmami, v celovečernom filme debutoval až  v roku 2009 opusom Cyprien a vraj mu to nevyšlo. Takže pri svojom druhom filme Nepoužiteľní (2012) vsadil na istotu popularity Omara Sy a jednoslovným titulom, akoby evokoval spomienku na jeho úspech v Nedotknuteľných. Aj tematicky sa rozhodol pre  podobne protikladnú dvojicu mužov rôznej pleti i životných postojov, ale v tomto prípade na poste strážcov zákona.

Woody Allen, známy filmový intelektuál a neurotik, neposlúžil debutujúcej filmárke len ako povzbudzujúci prostriedok pri práci, ale zohral oveľa väčšiu a rozsiahlejšiu úlohu. Vo filme je prítomný v niekoľkých podobách: ako výstižný portrét - plagát na stene, s ktorým hlavná hrdinka konzultuje všetky svoje životné problémy, ako autor filmov, ktoré sa prelínajú reálnym príbehom a zachytené na DVD poslúžia ako pomoc pri prevýchove mladého zlodeja, a napokon aj ako živá hviezda, ktorá v krátkej sekvencii schváli hrdinkino partnerské rozhodnutie. Alice, tridsaťštyriročná farmaceutka, totiž múdre usmernenie potrebuje ako soľ. Svojská, sympatická, temperamentná mladá žena, nesprávajúca sa podľa meštiackych klišé, ktorú hrá Alice Taglioni (nar.1976, absolventka hry na klavíri v parížskom konzervatóriu a Miss Korziky 96), si nevie poradiť so životom, ktorý potom, ako jej sestra Hélene (ohnivá kráska Marine Delterme) prebrala vysnívaného muža, akoby stratil pevný cieľ. Viac ako vlastné rieši však problémy svojej bláznivej rodiny: matky, ktorá má sklony k alkoholizmu, sestry a švagra, ktorí netradičným spôsobom obohacujú svoj nudný intímny život, či netere, ktorá sa zamilovala údajne do nevhodného partnera. V neustálom kolotoči udalostí, pochybností, dohadov a špekulácií nachádza oddych iba pri filmoch Woodyho Allena, ktoré za pätnásť rokov pozná naspamäť a pokladá za liek na všetky bolesti, čo odporúča – raz úspešne, inokedy menej – aj svojim zákazníkom v malej lekárni. Zaujatá životmi iných, takmer si nevšimne, že aj okolo nej sa krútia dvaja nápadníci: šarmantný a trochu tajomný zvodca Vincent a „pesimistický šťastlivec“ Victor (Patrick Bruel, nar. 1959), fatalista stojaci oboma nohami pevne na zemi, ktorý nevidel ani jeden Allenov film. Napokon, jeho zamestnaním je inštalovanie alarmov. Pre ktorého sa Alice, podľa režisérkiných slov „optimistická nešťastnica“, rozhodne?

Bence (predtým Benedek) Fliegauf patrí ku skupine medzinárodne uznávaných maďarských režisérov strednej generácie, ovplyvnených tvorbou klasika Bélu Tarra, ako sú Nimród Antal (Revízori), Szabolcs Hajdu (Biele dlane, Bibliothéque Pascal), Kornel Mundruczó (Delta, Projekt Frankenstein) či György Pálfi (Taxidermia). Hoci je v istom zmysle filmovým „samoukom“, lebo neabsolvoval žiadnu filmovú školu a vypracoval sa na základe televíznych skúseností, všetkých jeho doterajších päť filmov vzbudilo zaslúženú pozornosť, vyjadrenú početnými cenami, doma i na prestížnych medzinárodných fórach. Podrobnejšie sme ho predstavili vlani pri recenzovaní štvrtého filmu Lono (2010), v ktorom po prvý raz použil hercov a angličtinu, zobrazujúc peripetie osudovej lásky na pozadí genetickej manipulácie. Dnes len pripomeňme, že Fliegauf je známy dôrazom na obrazovú a jej rovnocennú zvukovú zložku filmu, že dve z jeho diel sú experimenty (debut Húština, 2003 a Mliečna dráha, 2007), pričom vysoko hodnotený bol aj Díler, jeden typický deň doručovateľa drog z roku 2004. Snímka Je to iba vietor (2012), nositeľka Strieborného medveďa a Ceny Amnesty International z vlaňajšieho berlínskeho festivalu, je teda jeho piatym opusom, pri ktorom sa z (ne)ďalekej budúcnosti klonovania ľudí vrátil do najsúčasnejšej maďarskej reality. Inšpiroval sa pogromami na rómskych obyvateľov, ktoré sa odohrali v Maďarsku v rokoch 2008 – 2009, pri ktorých zahynuli šiesti ľudia vrátane jedného dieťaťa a niekoľko ďalších bolo vážne zranených, ako o tom informujú úvodné titulky. Fliegauf však nenakrútil rekonštrukciu týchto tragických udalostí, ale originálny fiktívny príbeh podľa vlastného scenára.

Úvodným obrazom príbehu, ktorý sa pohybuje  na  pôdoryse drámy  rozpadávajúcej sa rodiny, je  romantická pohľadnica krajiny, ponorenej do ranného oparu. Všetko, čo sa postupne vynára za jej sošnou krásou ju dôkladne a takmer ironicky popiera. Vidíme ťaživú provincionálnu chudobu, apaticky uväznenú v rozpadajúcom sa materiálnom svete, v bezmyšlienkovito normovanej každodennosti, kde sa ľudia držia všetkého, čo im dodáva akú-takú istotu a dôstojnosť. Pre otca, ktorý kvôli dlhom prišiel o byt, je to kus poľa, vinohrad  kdesi za mestom, pre hlavnú postavu, Marka je to jeho pes, pitbull  Killer. Je mu verným spoločníkom vo svete bez rodinných väzieb a bez lásky.Tento živý majetok mu zaručuje miesto v skupinke skinheadov. Cíti sa, aspoň dočasne členom organizovanej skupiny s pravidlami, ktoré platia a zjednocujú. Chlapec má vyholenú hlavu, tetovanie na krku a zrádzajú ho len veľké detské oči. Následne sa objavuje i matka, zháňa ju kvôli akýmsi papierom. Kedysi dávno ho opustila, odišla do neznáma a z nového vzťahu má syna, malého Lukáša.Toto dieťa je Markov problém. Pre jeho holohlavú partičku je fakt, že jeden z jej členov má brata Cigána neprijateľný a problematizuje Markovo krehké postavenie, vylučuje ho z kruhu, na ktorom mu záleží. Celá situácia postupne  smeruje k tragédii.  

Téma filmu je síce o pedofílii, presnejšie obvinenia z nej, ale príbeh sa odvíja v opačnom garde. Obviniť niekoho je veľmi jednoduché, ale zbaviť sa podozrievania a nedôvery je už zložitejšie. V drvivej väčšine prípadov deti neklamú, majú zlé skúsenosti, traumu na celý život, ale predsa je len malé percento, že aj oni sú z nejakých dôvodov pôvodcami umelo vyvolaných škandálov. Nad tým, že to môže byť aj pomsta za niečo pre dospelého nevysvetliteľné, nás často ani len nenapadne. A presne o tom je aj najnovší Vintenbergov snímok. Film na vlaňajšom festivale v Cannes bol jedným z favoritov aj na Zlatú palmu, ale Cenu za najlepší mužský herecký výkon si odniesol  hlavný predstaviteľ Mads Mikkelsen a snímka získala aj Cenu ekumenickej poroty.

Spracoval ju francúzsky filmový režisér, scenárista a producent Gilles Bourdos (1963). Začínal v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia krátkymi filmami a v celovečernom filme debutoval politickým thrillerom o milostnom trojuholníku v Paríži v roku 1938 Disparus (1998). Pri nasledujúcich tituloch Inqulétudes (2003) a v angličtine nakrútenom Afterwards (2008) sa nechal inšpirovať knihami Ruth Rendellovej a Guilliama Mussu. Kritika jeho diela označuje za „atmosferické thrillery“, ktoré pútajú  kontrastom medzi  témou a estetickou stránkou obrazu. Tú si môže divák vychutnať asi najviac v jeho  najnovšom diele Renoir (2012), kde zlatistá farba  a kamera evokuje atmosféru maliarovych obrazov. Film vlani na festivale v Cannes v sekcii Un Certain regard súťažil o najoriginálnejšiu výpoveď a výrazovú poetiku.

Dovolím si osobnú odbočku: Výbornú herečku Janu Oľhovú sledujem od čias, keď ešte ako čerstvá  absolventka herectva na VŠMU hosťovala na javisku SND a začínala v divadle v Martine. Tam žije a pôsobí i teraz, ale stala sa členkou Činohry SND, čiže do Bratislavy dochádza za prácou. Kritiku i divákov však zaujala i ako filmová herečka. Stačí spomenúť napríklad film Muzika, kde si zahrala  manželku svojho brata Mariána Geišberga. O to viac ma vtedy ako redaktorku ženského časopisu, a neskôr i našich čitateľov, zaujal cyklus  čiernobielych fotografií Moja rodina, na ktorých  dominovala ako svojská modelka v úlohe matky a vyžarovala z nich  pohoda a radosť. Ich autorom bol jej vtedajší manžel  - režisér Matúš Oľha. To, že sa v roku 2005 rozhodol opustiť svoju ženu a šesť detí a začať nový život ma zaskočilo. Obdivom ma však naplnilo, ako sa so situáciou dokázala vyrovnať herečka a matka v živote i vo filme svojho prvorodeného syna, ktorý, sa k citlivej téme vrátil s odstupom času a zapojil doň celú rodinu  aj otca a starú mamu.