Recenzie 2013

Roger Michell, syn diplomata, narodený v roku 1956 v Pretórii v Juhoafrickej republike, ktorý žil kvôli otcovmu povolaniu aj v Bejrúte či v Prahe, si vždy vedel vybrať dobrého scenáristu, čoho dôkazom sú jeho filmové hity Notting Hill, 1999, Irónia osudu, 2002, Matka, 2003, Nezničiteľná láska, 2004, Venuša, 2006, či Krásne vstávanie, 2010. Spolupracoval napríklad s takými literárnymi velikánmi, ako sú britskí románopisci Hanif Kureishi alebo Ian McEwan. Pre Kráľovský víkend si zvolil amerického dramatika Richarda Nelsona, nositeľa divadelnej ceny Tony za muzikál Mŕtvy podľa Jamesa Joycea, ktorý hviezdil na Broadwayi. Daisine denníky ako základ filmu určili jeho charakter i štýl. Ide o pokojné, pomalé, lineárne sa rozvíjajúce rozprávanie o udalostiach, ktoré sa odohrali počas jedného víkendu v júni 1939 v prezidentovom rodnom dome Hyde Park na Hudsone (čo je originálny názov filmu), videné očami a tlmočené ústami hlavnej protagonistky. Boli to dni, keď sa odohrali dve zásadné veci: na návštevu do súkromnej Rooseveltovej rezidencie prišiel po prvý raz britský kráľovský pár a Daisy stratila romantické ilúzie.

Ako vojnový publicista sa Boal zúčastnil vojny v Iraku – ďalší jeho článok opisoval život vojakov, ktorí majú za cieľ zneškodňovať výbušniny. Svoje zážitky preniesol do scenára snímky Smrť čaká všade, po veľkom úspechu ktorej Boala zaujali neúspešné pokusy americkej armády polapiť Usámu bin Ládina. Nakrúcanie nového filmu malo práve začať, keď spravodajské médiá 2.mája 2011 oznámili teroristovu smrť.

Tohtoročný májový jubilant - šesťdesiatnik Zdeněk Troška (1953)-  pochádza z južných Čiech a tento kraj rád predstavuje vo svojich filmoch. Réžiu študoval na pražskej FAMU a na francúzskom Lycée Carnot v Dijone. Debutoval  začiatkom osemdesiatych rokov filmom Bota jménem Melichar. Ale do povedomia verejnosti sa zapísal trilógiou letných komédií Slnko,seno jahody, Slnko seno a pár faciek, Slnko seno,erotika a pôvabnými rozprávkami ako napríklad O princezne Jasnenke a lietajúcom šustrovi či Princezná z mlyna alebo Z pekla šťastie (posledné dva tituly spracoval aj ako televízne seriály) prípadne Čertova nevesta z roku 2011. Historické kulisy si vybral pri filmoch Poklad grófa Chamaré či Anjelská tvár. Filmová kritika má naňho ťažké srdce najmä kvôli  komediálnej trilógii zo súčasnosti Kameňák, ktorú nakrútil po roku 2000. Neveľmi mu vyšiel aj prepis knihy Doktor od Jazera hrochov (2010) .Venuje sa aj divadelnej réžii muzikálov a opier (napríklad Rusalku inscenoval v Košiciach).

Je to film francúzskeho režiséra a herca Jérôma Enrica. Do sveta filmu ho zasvätil otec – režisér Robert Enrico. V roku 1971 ho obsadil do malej hereckej úlohy a o desať rokov ho prizval do svojho štábu ako asistenta réžie. Spolupracoval aj s inými  režisérmi, venoval  sa scenáristike a práci v televízii. Svoj prvý samostatný celovečerný film L´origine du monde nakrútil v roku 2000. Hašišbaba (2012), ktorá sa v origináli volá Paulette, podľa ústrednej postavy, je jeho druhý  celovečerný hraný film.

Leosovi Caraxovi (1960) prischlo, že je enfant terrible francúzskeho filmu, zrejme sa tejto nálepky už nezbaví, lebo vybočuje z davu. Tak trochu francúzsky Tarantino, ktorý má však menej šťastia, sa narodil v Paríži, nevyštudoval nijakú filmovú školu, chvíľu si doplňoval vzdelanie na Cinémathèque française a potom už nič. Tento originálny samouk debutoval v roku 1980  krátkometrážnym filmom Strangulation Blues , dostal zaň cenu na festivale v Hyères, čo mu otvorilo dvere do filmového sveta. Veľký úspech mal aj  jeho prvý celovečerný film Boy meet girl s Denisom Lavantom v hlavnej úlohe. Hádam v jeho najúspešnejšom filme Zlá krv (Mauvais sang) hral opäť Lavant, partnermi mu boli Juliette Binoche a Michel Piccoli. Kto iný ako Denis Lavant hral opäť aj v jeho ďalšom filme Milenci z Pont - Neuf (Les amants du Pont -Neuf), partnerkou mu bola Juliette Binoche. Film vraj vo Francúzsku prepadol, ocenila ho len kritika a v tomto prípade mala pravdu. Neúspech filmu spôsobil zrejme jeho osem ročnú pauzu, vrátil sa ku kinu snímkami Pola X  a Tokio! ktorého súčasťou je Caraxova poviedka Merde, žiaľ, bez väčšej odozvy. Epizóda Merde mu však bola po trinástich rokoch inšpiráciou pre celovečerný film Holy Motors. „Vznikol z mojej bezmocnosti nakrútiť niekoľko projektov v cudzine a v cudzej reči. Vždy som narazil na prekážky. Inšpiroval som sa experimentom Merde, čo bola  japonská objednávka. Naplánoval som si teda taký istý projekt vo Francúzsku. Podľa možností urobiť ho rýchlo a za málo peňazí“, priznal sa Carax. A tak vznikol Holy Motors opäť v hlavnej úlohe s Denisom Lavantom, ale aj s popovou hviezdou Kylie Minogue a pôvabnou Evou Mendes. Carax nenakrútil toho veľa, ale  každý film, viac či menej vydarený, je osobitý a neopakovateľný, a tak sa nemôžeme čudovať, že mu nedávno v Locarne udelili cenu za celoživotné dielo. Vzhľadom na vek trochu skoro, ale ako vzpruha do ďalšej práce je to opodstatnené.

Namiesto očarujúceho starého pána, s charizmou dobráka a zároveň nositeľa všetkých  typických  znakov britského konzervativizmu, čierno-bielej noblesy s cigarou a suchým humorom sa, ako Alfred Hitchock predstavilo čosi, čomu chýbal predovšetkým ten milý a dobrácky šarm, sálajúci z akéhokoľvek majstrovho rozhovoru, nehovoriac o jeho humore. Spolu s diabolskou schopnosťou vymýšľať dych berúce príbehy a scény je to skvelý východiskový kontrapunkt akéhokoľvek filmu. Za plastikovou vizážou sa skrýval jeden z najlepších súčasných hercov, Anthony Hopkins. Ironické  komentáre touto zmienkou, bohužiaľ, nekončia.

Láska získala doteraz Ceny Európskej filmovej akadémie v štyroch kategóriách, vrátane ceny za Najlepší európsky film a Zlatý glóbus v kategórii najlepší cuzdojazyčný film roku 2012.  Cézar sa bude udeľovať 22. februára, Láska má 10 nominácii, kto dostane Oscarov sa dozvieme 24. februára, Láska má 5 nominácii – najlepší film, najlepší cudzojazyčný film, najlepší pôvodný scenár, najlepšia réžia, najlepšia herečka v hlavnej úlohe. Aby výpočet bol kompletný si teda musíme ešte chvíľu počkať, ale aj tak už môžeme konštatovať, že najnovší Hanekeho dielo sa zapíše do dejín svetovej kinematografie.

To je téma a súčasne stručný obsah francúzskeho filmu Z prezidentskej kuchyne (Francúzsko 2012), ktorý podľa scenára Etienne Comara nakrútil režisér Christian Vincent. (Pri prvom mene si možno spomeniete na najlepší francúzsky film roku 2010 O bohoch a ľuďoch, kde bol Comar scenáristom i producentom, pri druhom mene sa uvádza najmä jeho filmová prvotina Diskrétna z roku 1990, odmenená Cézarmi za najlepší debut i scenár.) Súčasný film, ktorý do našich kín priniesla distribučná spoločnosť Film Europe, vznikol na základe autobiografickej knihy Daniele Delpeuchovej  z Périgordu a starej, medzi labužníkmi populárnej publikácie Edouarda Nignona o francúzskej kuchyni. Kým druhá poskytla filmárom mnohé pôvodné „recepty starých materí“, zo životopisnej knihy použili iba niekoľko epizód, všetko ostatné je fikcia. Faktom však zostáva, že Daniele Delpeuch strávila v osemdesiatych rokoch minulého storočia viac ako dva roky v Elyzejskom paláci, kde bola osobnou kuchárkou vtedajšieho prezidenta Françoisa Mitteranda a na jeho želanie mu predkladala na tanieri „to najlepšie z Francúzska“.

V prvom rade je to Marjane Satrapi (1969). Rodáčka z Iránu pochádza z voľnomyšlienkárskej rodiny s aristokratickou minulosťou. Ako štrnásťročnú ju poslali na strednú školu do Viedne. Po návrate do Teheránu študovala umenie na univerzite, neskôr vizuálnu komunikáciu v Štrasburgu a štúdia ukončila v Paríži, kde sa usadila. Vo Francúzsku sa začala venovať kresleniu a ilustrovaniu predovšetkým detských knižiek. Celosvetovo ju preslávil  štvordielny comiksový román Persepolis, v ktorom líči svoje autobiografické zážitky z detstva a štúdia v Európe. Animovanú adaptáciu jeho prvej časti nakrútila v roku 2007 ako spolurežisérka a spoluscenáristka s francúzskym režisérom a scenáristom Vincentom Paronnaudom (1970). Obaja za ňu získali rad prestížnych ocenení, mimo iného i mimoriadnu cenu poroty na festivale v Cannes.