Recenzie 2013

Najprv to vyzeralo sľubne ako typický dovolenkový film, vhodný pre toto ročné obdobie. Dvojica tridsiatnikov, ktorá žije v Paríži a funguje vo vášnivom vzťahu už štyri roky, sa vyberie na dovolenku do Bulharska, ktorú napriek nevôli partnera presadí nežnejšia polovička páru. Až na mieste sa Sophia dozvie, že Daneel sa v tejto krajine narodil a žil prvých desať rokov v sirotínci. Po šoku z preplnenej pláže odídu na malý ostrov v Čiernom mori, ktorý nespĺňa predstavy o ideálnej relaxačnej destinácii nielen svojím skromným vybavením, ale najmä prítomnosťou záhadných obyvateľov, zrejme sezónnych robotníkov. 

Pôvodný názov je spojený s hrdinkinou osudovou piesňou Blue Moon, pri ktorej sa zoznámila ešte ako študentka so svojím rozprávkovo bohatým manželom. Hal, šarmantný podnikateľ, kšeftujúci s nehnuteľnosťami a bezstarostne porušujúci zákony, zahrnie Jeanette – Jasmine prepychom vo všetkých podobách, a tak si adoptovaná mladá žena z chudobnejšej pestúnskej rodiny užíva život high society, snažiac sa nevnímať ani podozrivé manželove obchody, ani jeho všeobecne známe nevery. Keď to napokon praskne, je to kolosálny výbuch. Jasmine príde nielen o rodinu a pohodlný život, ale aj o krehkú duševnú rovnováhu, udržiavanú útekom od reality. Po nervovom zrútení, liečenom koktailami sedatív, neskôr doplnenými alkoholom, odchádza z New Yorku za nevlastnou sestrou do San Francisca, aby pouvažovala, čo ďalej so svojím životom. Nie je to bezproblémový prechod a dopláca naň aj sestra Ginger a jej aktuálny vzťah.

Obávam sa však, že autorka scenára a režisérka v jednej osobe myslela túto sladkastú zlátaninu vážne, inak by ju sotva uvádzala filozofickým mottom z Proroka a „myšlienky o živote“ vsúvala do deja vždy, keď sa objavila na to príležitosť. Hoci sa rozprávanie začína rozprávkovo „Bola raz jedna dievčina...“, scenár nedodržiava ani princípy rozprávky, preskakujúc zo žánru do žánru bez logiky a zdôvodnenej motivácie. Prechodník „preskakujúc“ navodzuje pocit svižného pohybu, no film sa únavne vlečie, zrejme aby mal divák čas vychutnať si banálne životné „múdrosti“ a statické „herectvo“ zúfalo jednotvárnych a nezaujímavých hrdinov.

Konečne prichádza do kín nie trápna zábava, ale niečo veselé, milé a hodné povšimnutia. Dlho sme na takúto ušľachtilú zábavu čakali. Je síce stará pravda, že nakrútiť dobrú veselohru je oveľa ťažšie ako srdce trhajúcu drámu, takže je ich málo ako šafranu. Alice Nellis sa to podarilo, a to za dramatických okolností. V ôsmom mesiaci jej tehotenstva padla posledná klapka a v deviatom film vraj dostrihala. Hovorí sa, že to stihla na poslednú minútu. Ako to celé vlastne vzniklo. Nápad vznikol v hlave producenta filmu Rudolfa Biermanna, Alice mu sľúbila, že o ňom pouvažuje, nelenila a napísala scenár. Väčšinou ju zvykli zaškatuľkovať ako režisérku „ženských“ filmov, no teraz nakrútila film o mužoch. O mužoch v rokoch.

Steven Soderbergh (1963), rodák z Atlanty, vždy chcel byť režisérom. Zo začiatku sa mu veľmi nedarilo, teda začal nakrúcať videoklipy. Skupina Yes ho požiadala, aby zachytil na kameru ich turné, s ktorým zožal veľký úspech. A čoskoro realizoval svoj celovečerný debut Sex, lži a video (1989), za ktorý dostal v Cannes Zlatú palmu. Potom nasledovali filmy Kafka, kriminálna dráma Skryté zlo, Schizopolis, Gray´s Anatomy a Zakázané ovocie. Neskôr vznikla vynikajúca snímka Erin Brockovich, za ktorú si odniesla Oscara Julia Roberts a v tom istom roku Traffic, drsný film o drogách, za ktorý on dostal Oscara ako najlepší režisér roka. S filmom Solaris (Tarkovského remake) nebol až tak úspešný, ale s Dannyho jedenástkou, dvanástkou, trinástkou divákov opäť nadchol. Hovorí sa, že je málo tvorcov, ktorí majú úspech tak s kasovými filmami, ako aj s nezávislými nízkorozpočtovými dielami. Soderbergh pláva v oboch vodách isto, takže si po filmoch ako Bublina a iných, opäť mohol dovoliť nakrútiť výpravný film. Vraj, keď námet ponúkal štúdiám všetci krútili hlavou a odmietali ho, že je až príliš gay. Tvorca bol neúnavný, pomohla mu televízia HBO, a životopisný film o geniálnom klaviristovi a zabávačovi (v rokoch 1950 až 1970 najlepšie platený zabávač na svete) Wɫadziu Valentinovi Liberacem, synovi talianskeho otca a poľskej matky, realizoval vo veľkom štýle. Na klavír hral od svojich štyroch rokov a keď sa ako osem ročný zoznámil Paderewskim stal sa pre neho celoživotným vzorom. Liberace zomrel na AIDS v roku 1987.

Ide o robotov s výškou vraj asi 25 poschodí, ktorých vedú vždy dvaja piloti s nervovo prepojenými - zosynchronizovanými mozgami. Toto je východisko amerického filmu Ohnivý kruh, ktorý v júli uviedla do našich kín  distribučná spoločnosť Continental film v podobe 3D a 2D. Autorom  námetu je scenárista Travis Beacham. Spolu s ním ho scenáristicky dotvoril, nakrútil a stal sa aj spoluproducentom mexický režisér, scenárista a producent Guilermo del Toro (1964) - nominant na Oscara za  film Faunov  labyrint (2006). Treba dodať, že s veľkou radosťou, lebo tvorca filmov ako Blade 2 (2002),  Hellboy (2004) či Hellboy 2: Zlatá armáda (2008) je označovaný nielen za majstra hororu ( žánru, ktorý považujú mnohí za „pokleslý“), ale je aj jeho  diváckym nadšencom. Mimochodom, prv ako sa začal venovať filmovej réžii (väčšinou  sa podieľa aj na scenári), napísal  vraj niekoľko serióznych kníh o filmových režiséroch a založil firmu, ktorá sa špecializovala na filmové triky. Tých  a pôsobivých vizuálnych efektov je v Ohnivom kruhu neúrekom. Rovnako, ako nekonečných súbojov votrelcov a robotov v mori i na pevnine, ktoré asi nadchnú mladučkých nadšencov  videohier, ale na prv narodeného diváka pôsobia po čase únavne, až nudne.

Mimoriadnu pozornosť kritiky i publika však vzbudila, a  niekoľko medzinárodných ocenení získala, až opusom Miznúce vlny (2012). V niektorých krajinách ho uvádzajú pod titulom Aurora –  čo je meno hlavnej hrdinky. V súčasnosti pripravuje filmovú adaptáciu románu Glamour. Protagonista Miznúcich vĺn -  mladý informatik Lukas (Marius Jampolskis) sa v rámci kontroverzného medzinárodného vedeckého experimentu – pokúša vstúpiť do mysle Aurory (Jurga Jutaité), ktorá je v kóme. Má byť akýmsi pozorovateľom a po každom „spojení“ podrobne referovať, čo videl, pretože vedci zaznamenávajú iba elektromagnetické vlny mozgu, ale netušia, čo sa za nimi skrýva. Lenže Lukas im zatajuje, že v Aurorinej mysli sa  stal jej milencom a zaplietol sa do osídiel vášne. Neuvedomuje si, že sa Aurora stala jeho drogou, poznačila jeho psychiku a narušila jeho reálne jestvovanie a vzťahy. Chce tajne zomierajúcej žene vrátiť vedomie i život a len-len, že nepríde o vlastný...

Kým Láska v myšlienkach zobrazuje tragicko-melancholickú atmosféru jedného letného víkendu vo vidieckom sídle neďaleko Berlína, na ktorom sa stretla v lete 1927 vtedajšia excentrická mládež a kde na bujarom večierku milostná vášeň vyústila do zločinu, film 4 dni v máji sa odohráva pri mori na severe Nemecka tesne pred skončením II. svetovej vojny, zobrazujúc komplikované vzťahy hlavných aktérov vojnového konfliktu. Časť nemeckej armády sa už vzdala, ale kapitulácia ešte nie je oficiálne podpísaná. Nemecká armádna jednotka sa utáborí na pláži, odkiaľ sa má podľa plánu preplaviť do Dánska a tam vzdať Angličanom. Pol kilometra od pláže je sirotinec, ktorý vedie ruská barónka. Jej synovec, trinásťročný Peter, je jediným „mužským“ obyvateľom domova. Zariadenie okupuje sovietska jednotka, pozostávajúca z ôsmich vojakov, vedená charizmatickým kapitánom, v civilnom živote leningradským učiteľom. Rozloženie hlavných aktérov príbehu nesie v sebe nielen napätie, ale aj potenciálny konflikt. No napokon je všetko inak, ako sa zdá spočiatku.

Meteora znamená „vznášajúce sa vo vzduchu“, a práve tak kláštory, zasadené do strmých skál, pôsobia. Nečudo, že toto fascinujúce miesto si vybral za dejisko svojho rovnomenného druhého celovečerného filmu grécky režisér Spiros Stathoulopoulos (1978). Prvé roky svojho života strávil v rodnom Solúne (Thessalonikách), ako osemročný sa presťahoval s rodičmi do Kolumbie. Už o šesť rokov neskôr získal svoju prvú filmovú cenu za krátky hraný film Dimenzia. Ako osemnásťročný absolvoval povinnú vojenskú službu v rodnom Grécku a z tejto skúsenosti vyťažil ďalší krátky film Nekropolis. Po návrate do Kolumbie spolupracoval so známym tamojším režisérom Carlosom Palauom  ako strihač na filme Habitos sucios. Rok pred svojou tridsiatkou dokončil štúdium na filmovej škole v Los Angeles a debutoval v hranom filme ako režisér.