Recenzie 2010

Keď išiel tento svoj úspešný film prezentovať na Stredný východ, zrodil sa v ňom nápad, o ktorom sám hovorí: „Bol som v Ománe a Libanone, v dvoch neskutočne príťažlivých krajinách, a uvedomil som si, ako málo vieme o tamojšej kultúre, tamojších ľuďoch. V našich médiách sú tieto krajiny prezentované len z politického a militaristického hľadiska, pritom však zabúdame, že i tu žijú ľudia. Mojím cieľom bolo skúsiť aspoň trochu pozmeniť tento status quo.“ A tak z prvotného „cestovateľského“ impulzu vznikol v roku 2007 film Nepozvaný hosť (The Visitor), ktorý Asociácia slovenských filmových klubov práve uvádza do kín. Aj k tomuto filmu si McCarthy sám napísal scenár, aj v tomto filme život človeka zmení náhoda. Kým v Prednostovi bol hrdinom fyzicky handicapovaný človek, ktorého „zasiahne“ nečakané dedičstvo, v Nepozvanom hosťovi vysokoškolského profesora navždy ovplyvní stretnutie s ilegálnymi imigrantmi.

O trinásť rokov neskôr, v septembri 2009 ten istý John Lasseter, už ako starší pán, preberal na benátskom filmovom festivale Čestného Zlatého leva za prínos do svetovej kinematografie. Cenu mu za nadšených ovácií publika odovzdával dojatý George Lucas. Jeho niekdajší zamestnávateľ. Chýbal len Steve Jobs, ktorý od Lucasa v roku 1986 kúpil Computer Graphic Group, špecializovanú na digitálne filmové efekty., neskôr známu ako Pixar

Ako režisér a spoluscenárista Reitman priznáva, že ho oslovila hneď v niekoľkých rovinách, lebo práve v tom období si sám zakladal rodinu a prehodnocoval vo svojom živote význam kariéry, ale aj vzťahov a vôbec otázky komunikácie, zodpovednosti a záväzkov. Mimochodom, Jason je najstarším z troch detí známeho scenáristu a producenta Ivana Reitmana (je jedným z producentov filmu), rodáka z Komárna, ktorý ako dieťa emigroval s rodičmi po Dunaji z vtedajšieho Československa.

Príbeh na úrovni mexickej telenovely sa zaoberá životom mladej 17-ročnej Bliss, ktorú matka núti chodiť na nudné, snobské súťaže krásy. Dievčinu však zaujmú závody na kolieskových korčuliach, dá im prednosť, aby sa nechala okopávať, podrážať, dotĺkať. Dámy na kolieskach v ringu majú ďaleko od nežnosti, prosto sú to drsné baby, priam s chlapskou dušou. Nejde mi však do hlavy, ako nežné žieňa, Bliss, stelesnená priam éterickou Ellen Pageovou, toto všetko prežije. Malý náznak na modrinu síce odznie, ale to je všetko. Padne, podťatá tvrdou súperkou na dráhe, chvíľu sa nevie či vôbec vstane a zrazu zázrak - Bliss vstane a fičí ďalej. V ringu sa boxeri správajú často oveľa ohľaduplnejšie ako tieto dámy. No a čo by to bol za príbeh keby nezamotala všetko aj láska. To je hádam v tejto banálnej story to najpravdepodobnejšie. Vzťah hrdinky k matke je ambivalentný. Nečudo. Frustrovaná mamička sa chce za každú cenu realizovať cez dcéru. Našťastie je tu otec, ktorý má lepší úsudok a viac zdravého rozumu. Ďalej sa mi však už nechce pitvať tento príbeh, veď za to ani nestojí. Aby som celému tímu filmu nekrivdila dačo povedať chceli, čo sa dá zhrnúť asi do vety: Zoberte si svoj život do rúk sami, a to je všetko.

Tentoraz sa, po rôznych pokusov aj v sci-fi žánri , rozhodol pre príbeh plný bizarných postáv, postavičiek i situácií. Jeho cieľom však nie je len nechať defilovať svojich hrdinov v rôznych komicko-bláznivých situáciách, ale dotknúť sa neduhov súčasnosti a hlavným terčom je zbrojenie. Ústrednou postavou je muž menom Bazil. Prvý šok zažil, keď ako dieťa stratil otca – zabila ho pri deaktivizácii mína v marockej púšti, matka sa zrejme pomiatla a, žiaľ, aj ako dospelého riadia jeho osud zbrane. Neuveriteľným spôsobom zatúlaná guľka skončí v jeho hlave a bude tam zrejme navždy ako časovaná bomba. Príde o zamestnanie, bývanie, prosto o všetko. Bazil, rojko, priam infantilný optimista, však svoje trápenie neodpustí zbrojárskemu priemyslu, osobitne dvom jeho protagonistom. A kuje pomstu. Po pretĺkaní sa ulicami Paríža ho prichýlia podobní skrachovanci žijúci pod skládkou železného odpadu. Tieto podivné indivíduá pomôžu uskutočniť Bazilov sen a dať poriadnu príučku dvom zbrojárskym magnátom. Režisér, sám jeden z autorov scenára, predstavuje svoje figúrky s veľkou dávkou fantázie a vtipu, nechýba im invencia a isté čaro. Sú však len načrtnutí bez akéhokoľvek vývoja, ale zrejme pri tejto koncepcii to bol aj zámer. Bez komandovania a najmä stravy tlstej kuchárky by spoločnosť pod zemou nefungovala tak dokonale, bez geniálnej matematičky by sa pomsta asi nevydarila, bez hadej ženy by sa nikam nedostali, takisto bez majstra na opravu starých šrotov, bláznivého kaskadéra a mnohých iných. Až sa čudujeme prečo v istých profesiách priam geniálni ľudia skončili v podzemí na okraji spoločnosti ako outsideri. Žeby to bolo myslené tak, ak si nadpriemerný patríš pod zem, ak si bezohľadný blbec tak do mrakodrapu. Aj to je možné...

Pravda, musí to byť osobnosť takého formátu, akou je – v čase nakrúcania filmu 93-ročná - poľská herecká legenda Danuta Szaflarska, predvlani vyznamenaná Zlatou kačkou pre najlepšiu herečku storočia poľského filmu, ktorá má svoju hviezdu aj v Aleji hviezd v Lodži. (Nedávno sme ju videli ako Jánošíkovu starú mamu v Hollandovej Pravdivej histórii.) Početné ceny, napríklad na národnom festivale hraných filmov v Gdyni a na medzinárodných festivaloch v Terste a Malmo, jej pribudli za úlohu Aniely v snímke Čas umierať. Vytvorila tu fascinujúcu postavu starej dámy, ktorá žije sama v rozľahlej zdevastovanej vile v záhradnej štvrti Varšavy. Verí, že po odchode posledných nanútených podnájomníkov sa svedok jej mladosti dočká lepších čias. Verí, že do vily sa nasťahuje syn s rodinou, ktorý sa postará o rekonštrukciu impozantného sídla, a ona s nimi pokojne dožije. Tejto túžbe venuje Aniela všetku svoju energiu, no čas a okolnosti hrajú proti nej. Syn nemá záujem o kriesenie minulosti, z tupej ľahostajnosti ho prebudí iba vidina rýchleho zisku. Matka sa však nevzdáva. Jej telo má svoje fyzické limity určované úctyhodným vekom, no duch je stále svieži. Aniela sa rozhodne bojovať s intrigami susedov i vlastného syna a pripraví im prekvapenie, aké nečakali...

Ak nazrieme do filmografie scenáristky, režisérky a príležitostnej producentky Nancy Meyersovej (1949), vidíme, že nakrúca romantické komédie zamerané na vzťahy rodičov a detí i dospelých navzájom. Jej filmy majú pomerne jednoduché, vtipné scenáre, založené na presne odpozorovaných detailoch z každodenného života, a zväčša optimistický záver, dodávajúci aj divákom, no najmä diváčkam, radosť z bytia a potrebnú nádej. A ešte jednu črtu majú Meyersovej filmy spoločnú: hrajú v nich prvotriedni, starostlivo povyberaní herci. Len si pripomeňme: Pasca na rodičov (1998), Lindsay Lohanová v dvojrole identických dvojčiat a Dennis Quaid so, žiaľ, už nebohou Natashou Richardsonovou v postavách ich rozvedených rodičov. Do komédie Po čom ženy túžia (2000) obsadila Mela Gibsona a Helen Huntovú. Nasledoval vari najvydarenejší režisérkin film Lepšie neskoro ako nikdy (2003), v ktorom excelovali v postavách starnúcich milencov Jack Nicholson a Diane Keatonová. V snímke Prázdniny (2006) sa stretla na americko-britských Vianociach celá plejáda hviezd: Cameron Diazová, Kate Winsletová, Jude Law a Jack Black. A napokon, na prvý vianočný sviatok, 25. decembra 2009, mal v USA premiéru aktuálny film Nejako sa to komplikuje, v ktorom režisérka zostala verná tradícii kvalitného castingu. Úlohu Jane písala priamo na Meryl Streepovú a údajne ani neuvažovala o tom, čo by sa stalo, keby ju herečka odmietla. Jej partnerov, bývalého manžela, prefíkaného advokáta Jakea, a nového nápadníka, frustrovaného architekta Adama, stvárnili netradične obsadení Alec Baldwin a Steve Martin.

Voľné dýchanie ako symbol plnohodnotného života je základným problémom hlavnej ženskej postavy filmu, výtvarníčky Yeon, ktorá sa, obrazne povedané, dusí v zlatej klietke stereotypného manželstva s neverným partnerom. Nenapĺňa ju ani materstvo, ani sochárske pokusy, ani ponevieranie sa po luxusnom, moderne zariadenom dome. Z nudy a frustrácie ju vytrhnú až opakované televízne správy o trojnásobnom vrahovi čakajúcom na popravu, ktorý sa znova a znova pokúša o samovraždu. Yeon zatúži zoznámiť sa s týmto mužom. Na rozdiel od zarytého mlčania doma sa až tu, v odpudzujúcom prostredí väznice rozhovorí, a tak sa dozvieme o jej fóbii súvisiacej s dýchaním. Žena si vytvorí k väzňovi zvláštny vzťah, ktorému sa on pasívne, navyše so spútanými rukami, poddáva, a nachádza v ňom aspoň dočasne zmysel svojej existencie. Zrazu to už nie je ľahostajná bytosť s vyhasnutým pohľadom, ale životom kypiaca mladá žena, ktorá sa na pozadí farebných tapiet, znázorňujúcich postupne tri ročné obdobia, jar, leto a jeseň, kým vonku je sivá zima, rytmicky rozkmitá pri (falošnom) speve sezónnych šlágrov. Svojou energiou strháva aj Čangdžina, ktorému svojimi návštevami a darovanými fotkami akoby dodávala neurčitú nádej. Mení sa aj manžel, ktorý si uvedomí, čo stráca, rozchádza sa s milenkou a snaží sa o obnovenie niekdajšieho vzťahu. Nesymetrický vzťah zasiahne rušivo aj do života ďalších obyvateľov cely. Koleso osudu sa už pripravuje na svoju pustošiacu misiu a nikto ho nemôže zastaviť...

Najväčšiu zásluhu má pravdepodobne Joe Stillman. Ako scenárista je podpísaný pod epizódami úspešných kreslených seriálov Beavis a Butt-Head aj King of the Hill. Preslávil sa však najmä predlohami pre filmy o Shrekovi. V Planéte51 rozohráva overený princíp negácie. Tak, ako sa hrdinom Shreka stala zelená obluda z trasoviska a krásna princezná sa po odkliatí premenila na škaredú, i tu je základ obrátený naruby: pozemšťan pristane na cudzej planéte, priamo do záhradky, kde si rodinka zelených mimozemšťanov s tykadielkami mierumilovne a nič netušiac pripravuje barbecue.